LESNÍK S PALETOU

 

Spoznať nového kolegu je vždy zaujímavé. Spoznať kolegu, ktorý je osobnosťou, je navyše  povzbudivé. Seriál „Ludia a hory" ma pracovne zavial k človeku, ktorý je živým dôkazom toho, že tento svet predsa len patrí tvorivým, odvážnym a statočným ľuďom. Toto zistenie je v dobovom kontexte, ktorý nás občas privedie na myšlienky presne opačné, dvojnásobne cenné. Ďakujem Ti, Paľko FABIAN, čiperný správca spod Zlatého stola, za  vynikajúci tip na tvojho lesníka Ladislava ALCNAUERA, pôsobiaceho na lesnom obvode Kloptaň,  ktorý patrí do Lesnej správy Smolník na OZ Košice. 

 

 

 

Na kopci Kloptaň (1.153 m) sa smer hlavného hrebeňa Slovenského rudohoria pravouhlo lomí. Výhľady tu bývali kedysi chýrečné, dnes  však jeho vrchol pokrýva  húština smrekovca. Ale výhľad tu predsa len zostal. To vďaka rozhľadni, ktorú priamo na vrchole vybudovali agilní prakovskí  turisti. Z jej vežičky možno panoramaticky vzhliadnuť tunajšie lesy, ktorých jesenná krása, prekvapivo šibnutá prvým snehom, nás všetkých troch vítala v pondelok 8. októbra práve na tomto kopci. Dlho sme sa tu však nezdržali, a tak nás už čoskoro pohltil interier okolitých porastov, ktoré mierou vrchovatou spĺňajú lesnícke  kritériá biologické, ekonomické  i estetické...

 

 

Pán Alcnauer, o lesníckej brašni sa v známom vtipe hovorí, že by mala obsahovať 33 vecí. Vidím však, že tá vaša má dosť netypický obsah  -  grafy a maliarsky skicár...

 

Tunajšie porasty sme si naplno spriemerkovali a na tých grafoch mám vynesené početnosti stromov podľa hrúbok. Žltou krivkou si označujem stav  ideálneho výberkového lesa, červenou skutočnosť. Pozrite sa, práve tieto grafy mi hovoria, že naše porasty sa k tomuto ideálu približujú. V platnom LHP je pre ne predpísaný klasický dorub na striedavých pásoch, no použili sme tu jemnejší hospodársky spôsob. Preto tu žiadne pásy neuvidíte. Napokon, za tie roky som na obvode po ťažbe zalesnil dohromady len 0,10 ha...

 

Prepáčte, ale tu všade naokolo sú porasty, čo sa priam na dorub ponúkajú. Všade prítomné bohaté zmladenie je zárukou, že po ťažbe materského porastu by ho tu ostalo vysoko nad 50 %...

 

...to máte pravdu, ale prečo by sme sa mali dorubom pripraviť o nemalý zisk...

 

Pripraviť o zisk ?  Ťažbou predsa získame tržby, zmladenie nám ušetrí náklady na  zalesňovanie a následnú ochranu...  Ideálne, nie ? 

 

Vy hovoríte presne, ako  tí taxátori pred 10 rokmi. Navrhoval som im, aby tu nedávali doruby, veď ak zrúbeme hornú etáž, ktorá pozostáva z kmeňov rôznej hrúbky, tak zákonite odíde aj veľká časť stromov, ktoré ešte nedosiahli plnú zrelosť. Pri  týchto stromoch je dobré počkať pár rokov na maximálny prírastok a vyťažiť ich až potom. Boli tu však obavy, že ak sa budeme venovať jednotlivému výberu, tak nemôžeme splniť ťažbový predpis. No, a pozrite – sme v deviatom roku platnosti LHP a z predpisu 32 000 m3 sme už vyťažili 29 000 m3. Je pravda, že je to náročný spôsob práce, vyžaduje v podstate poznať každú skupinu stromov, dobré rozčlenenie a sprístupnenie porastov, no výsledok stojí za to – v lese  tú ťažbu ani v podstate nevidno. Behom decénia musím s ťažbou prísť 2 – 3 krát do každého porastu, no celková ekonomická bilancia výberkového hospodárenia je aj tak kladná. Som preto rád, že náš závod aj lesná správa  výberkové hospodárenie  tu, kde to prirodzené členenie porastov priam núka, podporuje. Aj kolegovia lesníci z dolnej časti správy (bývalá Lesná správa Smolnická Osada, ktorá bola od 1. apríla 2002 pričlenená k  LS Smolník) sú už dnes, napriek tomu, že to na nich kladie väčšie nároky, jednoznačne za. Ba, aj  Lesprojekta nám už oznámila, že pri obnove bude pre tunajšie porasty predpísaný výberkový spôsob hospodárenia....

 

Jednoducho, zdá sa , že ste tu všetkých presvedčili...

 

Ale nie,  treba sa len dobre prizerať lesu, on nám vlastne sám ukazuje, čo a kedy je treba robiť. Jemným spôsobom sme splnili všetky predpisy a vytvorili slušný základ pre prebudovu tunajších porastov na výberkový spôsob hospodárenia.  Napokon, závery seminára PRO SILVA, ktorý sme tu nedávno na túto tému mali, to konštatoval celkom jasne...

 

Znie to celé akosi ideálne. Naozaj to šlo bez väčších problémov  ? 

 

Máločo ide bez starostí. Viete, nestačí si len myslieť, že máte pravdu a hotovo. Treba sa stále z lesa učiť. No, asi sa nám to tu darí. Napokon nič nové sme tu nevymysleli, len sme nadviazali na prácu kolegov z lesníckeho výskumu a vysokej školy. Problémy však, samozrejme, sú. Napríklad teraz  nejde buk, ktorý však pri zásahoch v jednotlivých skupinách musíme vyberať. Nedá sa to tu riešiť jednoduchou zámenou porastov. Odbytári nás však majú zaradených medzi „ihličnatých" a ťažiť buk nám zakazujú. Videli ste však z rozhľadne, koľko ho tu  je...(Videl,  jeseňou sfarbených bukových korún je tu naozaj dosť, možno  30 – 40 %....).  

 

No, dobre, je to všetko pekné, ale váš obvod má len 413 ha....

 

To je pravda. Ak mám však vedieť o každej skupine stromov, rozhodnúť o každom strome na výrub, nájsť najlepší technologický spôsob na jeho priblíženie, tak je tých hektárov je akurát dosť. No, dôležité tu je len jedno – výberkový spôsob je nielen prírode najbližší, ale určite aj najekonomickejší...

 

Pán Alcnauer, poďme teraz k druhej časti vašej brašne. Keď som sa na správe prizrel tomu obrázku lesa na stene, povedali ste, že ste ho namaľovali pokiaľ ste čakali na auto.... 

 

No, k maľovaniu som mal vždy blízko. Keď som mal ísť do škôl, rozhodoval som sa medzi výtvarnou a lesníctvom. Otec, ktorý celý život robil v lese mi však hovorí „synu len ty choď na lesníctvo...". Poradil mi dobre, na výtvarnej by mali naučili technike maľby, ale ten vzťah, ktorý mám k prírode, by som tam nezískal. Do roboty chodím so skicárom a keď ma niečo zaujme tak si to načrtnem. Nemaľujem však stále, niekedy uplynú aj mesiace, kým sa k tomu dostanem. Doma však mám za tie roky stovky skíc a obrazov. Pozývam vás k nám, príďte sa na ne pozrieť. (Pozvanie sme s pánom správcom s vďakou prijali a veru – v útulnom domčeku v Helcmanovciach sa bolo na čo pozerať !  Jeden obraz plný slnkom zaliatych borovíc poputoval z tejto návštevy ako dar majstra Alcnauera generálnemu riaditeľstvu.) 

 

Počul som, že pred časom ste mali namierené do urbáriátu...

 

To je pravda, volali ma,  už som to skoro aj zobral, ale chceli odo mňa veci, ktoré sa nerobia, tak som ostal. Viete, keď sa raz človek naučí, čo tu les naozaj potrebuje, potom už nemôže ísť proti tomu. To ako by išiel proti sebe. Keď raz vidím, že sa buk tlačí do porastov a jedľa opäť chradne, tak predsa nemôžem ťažiť jedľu len preto, že oni majú kupca... Napokon, čaká ma tu ešte  jedna úloha – uviesť pred odchodom na dôchodok svojho nástupcu, ktorému pomaly odovzdávam všetko, čo ma tunajší les za tie roky naučil... 

 

Vaše meno, pán Alcnauer, naznačuje, že predkovia boli Nemci...

 

Áno, myslím, že prišli vtedy, keď sem v XIII. storočí kráľ Václavov povolal nemeckých baníkov. V roku 1946, keď z tadiaľto vyháňali Nemcov, som tento stáročný pobyt predkov takmer ukončil, no mama našťastie ušla so mnou do lesa a vrátila sa až potom, keď bolo po všetkom...  V mladosti som sa venoval vzpieraniu, osobný rekord v mŕtvom ťahu som mal 273 kg...  Ako 41 ročný som dostal infarkt, a to mi vtedy rebríček hodnôt veľmi zmenilo... Som presvedčený, že každý človek by mal mať svoje poslanie, moje je azda v tom lese, no snažím sa byť aj veriacim človekom. Pravidelne cvičím jogu, behám, kondične robím  kulturistiku, a tuším, že mi to všetko dohromady pomáha múdro žiť...    

 

L. Alcnauer: Jesenný les

L. Alcnauer: Pri Hnilci

   

Keď budete zostupovať z vrcholu Kloptani smerom do  Mníška, uvidíte v prítmí lesa nad zvážnicou pekný malý zrub. Smelo tam môžete vstúpiť, nezamkýna sa. V čistom  vnútri nájdete útulné, no najmä účelné zariadenie – dve prične, stôl, stoličky, kamenný krb s drevom, poličku so sviečkou. Pre zmoknutého lesného robotníka, či turistu priam rozprávka !  Postavil to tu Ladislav Alcnauer so svojimi  kolegami.  Tuším je to pre neho príznačné -  múdro pracovať pre  tých, ktorí raz pôjdu okolo.  Dnes, zajtra... 

 

Vstúpte, nezamkýna sa...

 

                                                                                                   Za rozhovor ďakuje:  Ján Mičovský