LESNÍK S PALETOU |
||||||
Na
kopci Kloptaň (1.153 m) sa smer hlavného hrebeňa Slovenského rudohoria
pravouhlo lomí. Výhľady tu bývali kedysi chýrečné, dnes
však jeho vrchol pokrýva húština
smrekovca. Ale výhľad tu predsa len zostal. To vďaka rozhľadni, ktorú
priamo na vrchole vybudovali agilní prakovskí
turisti. Z jej vežičky možno panoramaticky vzhliadnuť tunajšie
lesy, ktorých jesenná krása, prekvapivo šibnutá prvým snehom, nás všetkých
troch vítala v pondelok 8. októbra práve na tomto kopci. Dlho sme sa tu
však nezdržali, a tak nás už čoskoro pohltil interier okolitých
porastov, ktoré mierou vrchovatou spĺňajú lesnícke
kritériá biologické, ekonomické
i estetické... Pán
Alcnauer, o lesníckej brašni sa v známom vtipe hovorí, že by mala
obsahovať 33 vecí. Vidím však, že tá vaša má dosť netypický
obsah - grafy a
maliarsky skicár... Tunajšie
porasty sme si naplno spriemerkovali a na tých grafoch mám vynesené početnosti
stromov podľa hrúbok. Žltou krivkou si označujem stav ideálneho výberkového lesa, červenou skutočnosť.
Pozrite sa, práve tieto grafy mi hovoria, že naše porasty sa k tomuto
ideálu približujú. V platnom LHP je pre ne predpísaný klasický dorub
na striedavých pásoch, no použili sme tu jemnejší hospodársky spôsob.
Preto tu žiadne pásy neuvidíte. Napokon, za tie roky som na obvode po
ťažbe zalesnil dohromady len 0,10 ha... Prepáčte,
ale tu všade naokolo sú porasty, čo sa priam na dorub ponúkajú. Všade
prítomné bohaté zmladenie je zárukou, že po ťažbe materského
porastu by ho tu ostalo vysoko nad 50 %... ...to
máte pravdu, ale prečo by sme sa mali dorubom pripraviť o nemalý
zisk... Pripraviť
o zisk ? Ťažbou predsa získame
tržby, zmladenie nám ušetrí náklady na
zalesňovanie a následnú ochranu...
Ideálne, nie ? Vy
hovoríte presne, ako tí taxátori
pred 10 rokmi. Navrhoval som im, aby tu nedávali doruby, veď ak zrúbeme
hornú etáž, ktorá pozostáva z kmeňov rôznej hrúbky, tak zákonite
odíde aj veľká časť stromov, ktoré ešte nedosiahli plnú zrelosť.
Pri týchto stromoch je dobré počkať pár rokov na maximálny
prírastok a vyťažiť ich až potom. Boli tu však obavy, že ak sa
budeme venovať jednotlivému výberu, tak nemôžeme splniť ťažbový
predpis. No, a pozrite – sme v deviatom roku platnosti LHP a z predpisu
32 000 m3 sme už vyťažili 29 000 m3. Je pravda, že je to náročný spôsob
práce, vyžaduje v podstate poznať každú skupinu stromov, dobré rozčlenenie
a sprístupnenie porastov, no výsledok stojí za to – v lese
tú ťažbu ani v podstate nevidno. Behom decénia musím s ťažbou
prísť 2 – 3 krát do každého porastu, no celková ekonomická
bilancia výberkového hospodárenia je aj tak kladná. Som preto rád, že
náš závod aj lesná správa výberkové
hospodárenie tu, kde to
prirodzené členenie porastov priam núka, podporuje. Aj kolegovia lesníci
z dolnej časti správy (bývalá
Lesná správa Smolnická Osada, ktorá bola od 1. apríla 2002 pričlenená
k LS Smolník) sú už
dnes, napriek tomu, že to na nich kladie väčšie nároky, jednoznačne
za. Ba, aj Lesprojekta nám už
oznámila, že pri obnove bude pre tunajšie porasty predpísaný výberkový
spôsob hospodárenia.... Jednoducho,
zdá sa , že ste tu všetkých presvedčili... Ale
nie, treba sa len dobre
prizerať lesu, on nám vlastne sám ukazuje, čo a kedy je treba robiť.
Jemným spôsobom sme splnili všetky predpisy a vytvorili slušný základ
pre prebudovu tunajších porastov na výberkový spôsob hospodárenia.
Napokon, závery seminára PRO SILVA, ktorý sme tu nedávno na túto
tému mali, to konštatoval celkom jasne... Znie
to celé akosi ideálne. Naozaj to šlo bez väčších problémov
? Máločo
ide bez starostí. Viete, nestačí si len myslieť, že máte pravdu a
hotovo. Treba sa stále z lesa učiť. No, asi sa nám to tu darí.
Napokon nič nové sme tu nevymysleli, len sme nadviazali na prácu
kolegov z lesníckeho výskumu a vysokej školy. Problémy však,
samozrejme, sú. Napríklad teraz nejde buk, ktorý však pri zásahoch v jednotlivých skupinách
musíme vyberať. Nedá sa to tu riešiť jednoduchou zámenou porastov.
Odbytári nás však majú zaradených medzi „ihličnatých" a ťažiť
buk nám zakazujú. Videli ste však z rozhľadne, koľko ho tu
je...(Videl,
jeseňou sfarbených bukových korún je tu naozaj dosť, možno
30 – 40 %....). No,
dobre, je to všetko pekné, ale váš obvod má len 413 ha.... To
je pravda. Ak mám však vedieť o každej skupine stromov, rozhodnúť o
každom strome na výrub, nájsť najlepší technologický spôsob na
jeho priblíženie, tak je tých hektárov je akurát dosť. No, dôležité
tu je len jedno – výberkový spôsob je nielen prírode najbližší,
ale určite aj najekonomickejší... Pán
Alcnauer, poďme teraz k druhej časti vašej brašne. Keď som sa na správe
prizrel tomu obrázku lesa na stene, povedali ste, že ste ho namaľovali
pokiaľ ste čakali na auto.... No,
k maľovaniu som mal vždy blízko. Keď som mal ísť do škôl,
rozhodoval som sa medzi výtvarnou a lesníctvom. Otec, ktorý celý život
robil v lese mi však hovorí „synu len ty choď na lesníctvo...".
Poradil mi dobre, na výtvarnej by mali naučili technike maľby, ale ten
vzťah, ktorý mám k prírode, by som tam nezískal. Do roboty chodím so
skicárom a keď ma niečo zaujme tak si to načrtnem. Nemaľujem však stále,
niekedy uplynú aj mesiace, kým sa k tomu dostanem. Doma však mám za
tie roky stovky skíc a obrazov. Pozývam vás k nám, príďte sa na ne
pozrieť. (Pozvanie
sme s pánom správcom s vďakou prijali a veru – v útulnom domčeku v
Helcmanovciach sa bolo na čo pozerať !
Jeden obraz plný slnkom zaliatych borovíc poputoval z tejto návštevy
ako dar majstra Alcnauera generálnemu riaditeľstvu.)
Počul
som, že pred časom ste mali namierené do urbáriátu... To
je pravda, volali ma, už som
to skoro aj zobral, ale chceli odo mňa veci, ktoré sa nerobia, tak som
ostal. Viete, keď sa raz človek naučí, čo tu les naozaj potrebuje,
potom už nemôže ísť proti tomu. To ako by išiel proti sebe. Keď raz
vidím, že sa buk tlačí do porastov a jedľa opäť chradne, tak predsa
nemôžem ťažiť jedľu len preto, že oni majú kupca... Napokon, čaká
ma tu ešte jedna úloha –
uviesť pred odchodom na dôchodok svojho nástupcu, ktorému pomaly
odovzdávam všetko, čo ma tunajší les za tie roky naučil...
Vaše
meno, pán Alcnauer, naznačuje, že predkovia boli Nemci... Áno,
myslím, že prišli vtedy, keď sem v XIII. storočí kráľ Václavov
povolal nemeckých baníkov. V roku 1946, keď z tadiaľto vyháňali
Nemcov, som tento stáročný pobyt predkov takmer ukončil, no mama našťastie
ušla so mnou do lesa a vrátila sa až potom, keď bolo po všetkom...
V mladosti som sa venoval vzpieraniu, osobný rekord v mŕtvom ťahu
som mal 273 kg... Ako 41 ročný
som dostal infarkt, a to mi vtedy rebríček hodnôt veľmi zmenilo... Som
presvedčený, že každý človek by mal mať svoje poslanie, moje je
azda v tom lese, no snažím sa byť aj veriacim človekom. Pravidelne cvičím
jogu, behám, kondične robím kulturistiku,
a tuším, že mi to všetko dohromady pomáha múdro žiť...
Za rozhovor ďakuje: Ján Mičovský |