Nízke Beskydy. Kút Slovenska, ktorému v súlade s názvom chýbajú strhujúce krivky horských horizontov, páčivé už na prvý pohľad, no v ktorom o to viac možno uvidieť, ak sa po ňom rozhliadame - srdcom. A nečudo, ak zablúdite do medzilaborecka, stačí málo, postáť na voňavých kasardovských lúkach, strmo vybehnúť ponad Barnovú a Husárske na lesnú tíšinu Stredného Hrbu, či sa len tak započúvať do „bisidy” pekných dievčat z Kalinova a zistíte, že kraj je to síce neľahký, no krásny. Nezvyčajný železničný úsek z Paloty do Ľupkovského tunela na poľsko – slovenskej hranici je krátky, strmý a - starý. Táto trať tuším dýchala históriou už aj v časoch keď tadiaľto tiahol do boja na haličský front za svojho „cisárpána” Haškov Švejk. Vlaky tu totiž hrkocú s menšími, či väčšími prestávkami už takmer 130 rokov. Aj menej pozorný cestujúci, využívajúci obnovenú osobnú železničnú dopravu z Medzilaboriec do Rzeszówa, postrehne tesne pred tým, ako sa vlak vyšplhá na štátnu hranicu, istú zmenu – všade naokolo odrazu rastie jedľa, vytvárajúca pozoruhodný ostrov tejto dreviny vo východoslovenskom bukovom oceáne. Tu, v palotskej jedline, začínal kedysi Jozef Ontkóc, náš dnešný spolubesedník, ťažbový technik z medzilaboreckej lesnej správy, ktorého profesionálnym osudom sa stalo paradoxne – pestovanie lesa. Palota nebola mojím prvým lesníckym pôsobiskom, ale v pamäti mi utkvela najviac. Dedina ma v roku 1963, keď som sem prišiel s manželkou a polročnou dcérkou neprivítala zvlášť prajne. Hoci som rodák zo Zemplína, tu sme boli jednoducho cudzincami. Keď som si chcel pri hájenke dať poorať fliačik zeme pre kus „banduriek”, ľahli si gazdovia pred traktor a – dosť. Ty tu zem našich otcov orať nebudeš ! Dobre, prišiel si však sem lesníčiť a nie orať...
Veď hej, ja si len spomínam na svoje začiatky, keď som sa musel postarať o rodinu a naozaj to nebolo vždy jednoduché. Vlci zavíjali hneď za dedinou, voda mi zmŕzala v hájenke na celú zimu, miestny obchodík býval trvalo bez mlieka a zohnať ho pre dcérku, ale aj pre srnku, ktorú sme začas chovali, bol neuveriteľný problém. Kultúra ? Najväčší sviatok som zažil, keď prišlo pojazdné kino...Robota, rodina, bývanie, všetko sa to na mňa vtedy akosi rúcalo. Dnes je to už úsmevná minulosť, no zdá sa mi, že ani teraz to začínajúci lesník nemá ľahké. Neraz ho školíme systémom „skoč a plávaj”... No, lesy, to je iné, tie v Palote boli naozaj prekrásne...! Boli ? Už nie sú ? Sú aj nie sú... Vždy ma prekvapovalo, keď sa výhodnosť prirodzeného zmladenia predstavovala v nedávnej minulosti skoro ako objav. Palotské jedle sú nádherným dôkazom trvalého vitálneho zmladzovania sa jedle. Sú tu pokope lesy všetkých vekových stupňov, miestami až výberkového charakteru, osobitne dobre je to vidieť v rezervácii Palotské jedliny. Žiaľ, tento stav kedysi narušil zánik polesí, ktorý tunajším jedlám vôbec nepomohol... ???
Samozrejme, nešlo o samotný zánik polesí, ale o úlohy výkonnej techniky, ktoré od roku 1973 začali pravidelne stúpať. Vtedy sme niekde aj v jedlinách začali uplatňovať napriek ich vynikajúcemu zmladeniu holoruby. Napríklad požadované výkony devízovo sledovanej lanovky KSK-16 sa zabezpečovali jej nasadením aj do jedlín. Bola to naozaj chyba a jej dôsledky vidno dodnes. Prudko nám vtedy narastali pri holoruboch aj škody zverou. Občas sme kamarátsky porovnávali svoje pracovné postupy s poľskými kolegami spoza hraníc, ktorí nad nami krútievali hlavou a radi hovorili, že na jedľu musíš ísť pomaly a my sa vraj veľmi ponáhľame... Napokon, rozdiely v hospodárení vidno niekde ešte aj dnes. Keď ideš po hraničnom hrebeni, nemusíš si všímať ani hraničné kamene a aj tak hneď vieš kde končí Slovensko a kde začína Poľsko. Panorámu z našej strany totiž dosť často rozčleňujú kulisy, poľská strana je už na prvý pohľad oveľa kompaktnejšia. Som rád, že teraz už tieto rozdiely pomaly opäť zanikajú. Pretrváva tu však iná pliaga – vianočné stromčeky. Napriek hliadkovaniu takmer 24 hodín denne, nedokážeme Palotu celkom od nájazdov stromčekárov v predvianočnom čase ochrániť, pričom dole na ceste je zlodejov už neraz neskoro chytať, povedia, že boli na svojom... Myslím, že treba vyhlásiť zo strany štátnej správy trvalý zákaz výrubu jedle v našom regióne. Zdá sa, že na tie polesia si všetci spomínate v dobrom. Nie je v tom najmä nostalgia za starými dobrými časmi ?
Ale iste, aj tá je v tom. Človek však uznáva, že zánik malých polesí bol jednoducho vynútený dobou, to čo vyhovovalo záprahom, nemohlo obstáť pri nasadení traktorov. Mne však len to nik nezoberie, že polesia umožňovali najlepšie dohliadnuť na kvalitu prác. Vedeli sme o všetkom a ak sa dačo niekde na polesí „zoralo”, bolo vylúčené, aby to ostalo len tak. Čo neurobil jeden, dotiahli ostatní. Vo veľkej lesnej správe sa potom vytratil duch kolektivizmu, lesník sa stal samostatným vedúcim, no ak sa niekde niečo nezvládlo, neraz to ostalo dobre utajené až do previerok. Z toho mi nevychádza potreba obnovy polesí, ale potreba obnovy kolektívnosti v našej lesníckej práci. Hoci pracujeme roztratení na tisíckach hektárov, lesníctvo je tímová robota, kde sólisti veľa neurobia. Preto naozaj nie sú dôležité názvy jednotiek, ba ani ich výmera, dôležití sú vždy len ľudia. Technika nás sama o sebe nespasí. Napríklad, na polesí sme nemali žiadne prostriedky pre rozvoz ľudí, tí však aj tak vždy odrobili poctivých osem a pol hodiny. Dnes máme k dispozícii autoparky, no tie niekedy ako by boli prekážkou. Ja sa občas mám problém dostať do lesa a na druhej strane šofér netrpezlivo vytrubujúci pri zvoze na ľudí aj pol hodinu pred odchodom, to mi fakt vie pohnúť žlčou...
Si ťažbár, ktorý sa celý život venoval pestovaniu. Môžeš to vysvetliť ?
Fakt je, že pestovateľa som robil väčšinu svojho života. Na správe i na závode. Azda najdynamickejšia bola doba, keď sme zakladali investičnú škôlku v Krásnom Brode. Bol to neuveriteľný boj s nekvalitným flyšom. Rozbory pôdy profesora Šályho objektívne zriadeniu škôlky nepriali, napokon hneď vedľa stála teheľňa, tak je jasné, čo za pôda tam bola, no rozhodnutie padlo a my sme mali čo robiť aby sme obstáli. Dokázali sme to, škôlka sa naozaj stala rozhodujúcim zdrojom sadeníc buka, a to nielen pre vtedajší závod v Medzilaborciach. Len škoda, že sme vtedy tak forsírovali tu cudzieho smreka. Keď jeho obnovné zastúpenie pokleslo z nezmyselných 17 % na približne 0,3 %, ostali nám na záhonoch zásoby smreka, ktorých sme sa zbavovali len ťažko. V bučkoch sme však boli vždy naozaj dobrí. Vedeli sme využiť úrody bukvice pre dopestovanie slušnej produkcie. V predsejbovej príprave bukvice sme mali akosi viac šťastia ako dnes. Vidí sa mi, že najdôležitejší faktor pre slušnú klíčivosť bukvice je krátkodobosť jej skladovania, najdlhšie jednu zimu. Akonáhle začneme oživovať bukvicu z dlhodobého skladovania, vždy to ide s klíčivosťou výrazne dole. Skúsenosť mi hovorí, že vysiať 50 % bukvice na jeseň a 50 %, po jesennom predsušení a jarnej stratifikácii s pieskom, na jar, je tá najlepšia cesta k úspechu. Na funkciu ťažbára, ktorú som prevzal pri poslednej organizačnej zmene som si už celkom zvykol. Život je napokon zmena a moja nástupkyňa je naozaj šikovná odborníčka. Mám dojem, že pestovateľky by mali byť naozaj väčšinou ženy, tuším im to aj viac pristane...
Ako sa však starý pestovateľ orientuje v ťažbárskej funkcii...
Celkom dobre. Naše buky nikdy nepatrili z hľadiska kvality k špičke, a tak stále sa mi tu treba viac zaoberať výchovou lesa, hoc teraz ako ťažbárovi. Je to celkom prijateľná funkčná zmena, prebierky teraz robíme tam, kde som ešte nedávno robil prerezávky. Ako ťažbár si cením, že v tejto činnosti sme nasadením súkromných ťažbových skupín konečne uvolnili pre lesníka ruky pre skutočnú lesnícku prácu. Predtým bolo treba niekedy chodiť viac okolo strojov, ako okolo stromov. Zodpovednosť za výkony a platy vlastných zamestnancov neraz až príliš zväzovala ruky. Pri nasadení súkromných skupín je to oveľa prehľadnejšie a veľmi by som sa divil, keby lesník dnes nemal jasno vo vyznačení ťažby, či evidencii výkonov. Keď to takto porovnávam, myslím, že je treba, aby sme viac súkromných skupín dostali aj do pestovných prác. Som presvedčený, je to cesta k nárastu kvality prác a aj k lepšiemu využívaniu peňazí, ktoré máme k dispozícii. Privátnych pestovných skupín je však zatiaľ na trhu pomenej, neviem či by sme k ich vzniku nemali ako firma aj trocha napomôcť. Ako napríklad kedysi pri privatizácii režijných záprahov.
Prepáč, za to označenie „starý” v predchádzajúcej otázke, fakt to nesedí. Ako môže, prosím ťa, človek s rovnou šesťdesiatkou na krku vypadať tak mládenecky ako ty...!
Ďakujem, neviem. Ale možno je to aj v tom, že som sa do roboty fakt väčšinou tešil. Na našu prácu som sa často díval aj cez fotoaparát, čo ma asi nútilo o nej aj viac rozmýšľať. Moje fotografie a články boli často v lesníckych novinách a priznám sa, že ma to vždy úprimne potešilo. Pamätám na jedno dôležité pracovné rokovanie ohľadom našich známych problémových „hlavových bukov”. Toto jednanie už vypadalo pre nás zle, no napokon sa „zlomilo” v náš prospech po predložení fotodokumentácie, ktorú som si z týchto fotogenicky vďačných stromov budoval. Nuž, a to, že nefajčím a alkoholu sa dotnem len symbolicky párkrát do roka, s tým sa asi veľmi ani chváliť netreba, však...?
Prečo nie ? Veď pravda o striedmosti je známa už stáročia. Nie je však tvoja vyrovnanosť výsledkom aj toho, že ste tu vždy boli tak trocha stranou od hlučných centier a mali preto o niečo viac kľudu na prácu ako inde? Tak to je omyl, tej pohody tu naozaj až toľko nebolo. Kontroly sa nám veru nikdy nevyhýbali a okrem kôrovcovej kalamity sme si tu za desaťročia odskúšali azda všetky lesnícke radosti. A osobitne deväťdesiate roky, tie aj tu boli zvlášť rušné. „Ešte raz ťa tu stretneme a neminie ťa to...!!” hrozili mi pri náhodných stretnutiach v lese „kolegovia”, keď som preberal naše zalesňovanie v neodovzdaných neštátnych lesoch. A veru, aj sekeru na pleci nadvihli... No, veď čas ukáže, či sa o les lepšie starajú ako my. Za našu robotu sme sa tu nikdy zatiaľ nehanbili a tak sa mi vidí, že sa ani nebudeme. Len, aby sa nezabúdalo, že ak kvalitu nezabezpečíme na obvodoch a na správe, na závode ani podniku to už za nás nikto nespraví ani nenapraví...!
Medzilaborecká lesná správa, patriaca dnes pod vranovský závod, sa na severe opiera o hlavný karpatský hrebeň. Palotskú jedlinu, ukrytú hneď pod ním, navštevuje Jozef Ontkóc stále rád. Pred Vianocami spolu s ostatnými kolegami o niečo častejšie ako inokedy. To preto, aby tým krásaviciam, čo cez leto príliš opekneli, trocha šat poopravil. Ale vraj táto častá „ochranná metóda” nie je z tých najlepších, lebo jedličku pred vianočným rabovaním síce väčšinou zachráni, no neskôr práve na mieste zlomenej vetvy nastupujú trvalé deformácie. Nuž darmo, celý život sa aj lesník učí. Vari aj v tom spočíva múdrosť nášho stavu. A ani nemusí byť podložená metálom. Hoci úprimne, koho by ďakovný stisk ruky od „generála” nepotešil, však Jozef...? Pripravil: Ján Mičovský |