SPRÁVA S JASNÝMI HRANICAMI

 

Stredoveká cesta z Kremnice do Banskej Bystrice dosahuje svoj výškový rekord v sedle Tri kríže (1.180 m.n.m.).  Hneď pod týmto sedlom sa stretávajú závery troch skalnatých dolín –  Bieleho potoka, Vápennej a  Čiernej vody. Tieto doliny sú zakomponované do Kremnických vrchov tak, že si to vari príroda ani nemohla s nami lesníkmi lepšie vybaviť. Doliny, pekne jedna vedľa druhej, sú pasované svojimi prirodzenými hranicami do trvalých lesníckych obvodov, a čo viac, svorne vyúsťujú pri obci Ihráč,  kde sídli rovnomenná správa žarnovického závodu.

 

Na Ihráč som odchádzal s jasnou predstavou ústrednej témy: Je tam predsa lesná správa so slávnym „olympským“ revírom, nuž o čomže inom, ako o ňom sa bude reč točiť. Nie, že by sa netočila, ale aj tak som to celkom dobre neodhadol.

 

Najprv to bolo iba jemné tušenie niečoho nie celkom bežného. Asi to začalo vtedy, keď som si v budove lesnej správy všimol na organizačnej „dvadsaťpäťtisícke“ aktuálnu lokalizáciu pracovných skupín vyznačených pomocou farebných špendlíkov. Pocit zosilnel, keď som večer na chate na Čiernej vode dostal presnú a nanajvýš názornú odpoveď na laickú otázku, aký je rozdiel medzi bojovým umením karate a aikido. No, a keď som sa v mrazivom ráne  po ostrom výstupe na Tri kríže prizeral jeho rozvážnym úkonom pri meraní medvedích stôp, zmenilo sa to na istotu:  Tak, toto bude naozaj stretnutie so zaujímavým človekom. 

 

 

Cestou na Tri kríže

 

V kancelárii Ing. Jána Škodu, správcu na Ihráči, vás pri prvom rozhliadnutí pravdepodobne zaujmú tri veci: Veľká porcelánová soška Panny Márie, vôňa dobrého fajkového tabaku a akýsi zarámovaný certifikát v japončine.   

 

Nie, nie som veriaci, ak vás to zaujíma, no moji ľudia väčšinou sú. Tú sošku som si sem dal, keď  som  rozmýšľal, ako im vyjadriť svoju úctu.  K tej fajke vám poviem zas len toľko, že je to vyjadrenie môjho životného postoja. Jednoducho ju budem fajčiť aj keby tabak stál neviem koľko. Mám niekoľko fajok, ktoré fajčím podľa okolností, dnes som si  k vášmu príchodu vybral túto. A ten japonský diplom, čo ste si pred chvíľou prezerali, to je pamiatka na udelenie prvého danu v karate od majstra Tageči Ogaua v roku 1980. Karate sa venujem už 30 rokov a dnes ma už ani tak nezaujíma jeho športová hodnota, ale skôr jeho skutočná bojová použiteľnosť.

 

Hm, pán správca,  a  využili ste svoje  bojové schopnosti  už niekedy aj pri lesníckej službe?

 

Ale áno. Naposledy nedávno, pri transporte tuláka, ktorý sa ubytoval v našej maringotke. Bol som sám, ak som ho chcel doviesť na políciu, musel som ho spútať. Celkom sa mi vtedy karate zišlo. Na ochranu majetku nosím pri sebe pištoľ „6,35 – ku“, no tuším by bolo vhodnejšie niečo silnejšie, lebo medvede prestávajú byť plaché. Pri stretnutí už veľmi neutekajú, ba zvyknú urobiť čosi ako naznačenie výpadu proti vám. Na správe máme už niekoľko nedobrých skúseností, ba pred časom sa jeden s lesníkov s macom aj riadne vyobjímal. Ja keď stretnem medveďa, ktorému sa nechce utekať, tak nestrieľam do vzduchu, to ho iba dezorientuje a môže sa rozbehnúť priamo ku mne. Radšej cvaknem napináčikom, alebo dvomi kamienkami, to doteraz vždy účinkovalo. Hovorí sa, že areál jedného medveďa je približne 50  km2 , no u nás to tuším neplatí, tu je tých medveďov na takejto výmere aspoň pätnásť. Väčšinou sú to menšie kusy, no máme tu aj jedného, ktorému už veľa do 300 kg nebude chýbať.

 

Zdá sa, že medvede sú tu u vás dosť častou témou...

 

No, zveri je tu celkovo dosť. (Potvrdzujem, behom trojhodinovej prechádzky z Čiernej vody na  Tri kríže a ponad Vápennú nazad, sme na obnovci  často videli stopy  medveďa,  vlka,  diviaka  a vysokej). S medveďmi som sa stretal ešte v TANAPE, kde som kedysi rok robil počas prerušeného štúdia. Neviem však prísť na koreň jednej veci – tatranské medvede si často značili svoj revír driapaním kôry na stromoch. Čím väčší medveď tým vyššie bol oderok. Tu som však oderky nikde zatiaľ nevidel, a to som von takmer denne, včítane sobôt a nedieľ.

 

Tuším si vás doma veľmi neužijú. Aký je vlastne váš pracovný režim ?

 

No, ak som doma dlhšie ako dve hodiny, zvykne sa ma manželka spýtať, či sa niečo nestalo.  Kúsok záhradky vedľa  bytovky  som nechal na ňu, mne by nepasovalo, keby som tam robil, hneď by si niekto zrátal, že keď som tam, nemôžem byť v lese. Teda, do roboty chodím o piatej, približne hodinu pred ostatnými. Každé ráno mám krátku poradu s lesníkmi, tí mi oznámia čo budú robiť. Ja do toho vstupujem málo, len ak sa mi niečo nepozdáva, tak stanovím aký má byť výsledok dňa. Pestovnú aj ťažbovú činnosť  si technici riadia naozaj samostatne. Oni dvaja aj osobne zostavujú všetky úkolové listy, čím máme zabezpečený „rovnaký meter“ na celej správe. Technikom aj ekonómke do ich vecí vstupujem len výnimočne.  Inak sa riadim pracovnou zásadou, že správca ani nemusí veľa hovoriť, hlavné je aby ho bolo všade vidieť. Vyplýva to snáď aj z mojej životnej filozofie, ktorú som  si vtesnal do vety – žiť treba tak, aby sme neprekážali, no aby sa o nás vedelo.

 

To znie zaujímavo. Ako však vypadá  praktické uplatňovanie takejto filozofie ? Veď, ak chceme mať veci v poriadku, musíme občas aj niekomu prekážať, či nie ?

 

To máte tak. Predovšetkým správca nesmie byť nikomu za nič zaviazaný. Mňa miestni podnikatelia veľmi neobľubujú, ale veď ani netreba. Myslím si, že človek, ktorý sa bojí a snaží udržať vo funkcii „hrou na dve bránky“ je pre svoju firmu úplne zbytočný. Takže, hej, aj prekážam a dosť často. Ale vždy len z jedného dôvodu - aby som aj sa prispel ku kultúre našej firmy. Viete, nemáme od nej ďaleko, ale ešte nám čosi stále chýba. Je to neraz aj v maličkostiach. Napríklad, mňa sa sem tam niekto spýta, prečo aj do lesa chodím stále vyobliekaný a s kravatou. Nuž, práve preto, že som na svoju firmu hrdý a chcem, aby bola kultúrna naozaj vo všetkom.  S tým prekážaním v živote to myslím skôr tak, že nechávam podriadeným relatívne veľkú samostatnosť. Alebo v rodine. Nepáčia sa mi napríklad súčasné synove zámery, no nebránim mu. Robí u nás v ťažbovej činnosti, teraz ho však redukcia postihne medzi prvými, ťažko by som ostatným vysvetľoval, keby práve on ostal. Pomôžem mu všetkým na svete, ale  výhodami v práci, to nie...  No, ešte vám dopoviem môj pracovný režim. Keď som prišiel pred piatimi rokmi na správu, býval tu ráno strašný krik, lesníci sa neraz vadili s robotníkmi. Bola to doslova hanba. Dnes majú o dni jasnú predstavu pred príchodom robotníkov a všetko sa potom odohrá úplne v kľude. Po odchode lesníkov a robotníkov, ale často aj technikov, ktorí sú takmer denne von,  mám hodinu, dve pre seba. V tomto čase si pozriem nejakú odbornú literatúru, alebo pracujem na koncepcnejších veciach.  Vtedy ma v podstate nesmie nikto rušiť, čo moji ľudia vedia. Neskôr som prakticky aj ja stále von, osobitne si dávam záležať na tom, aby som bol na pracoviskách na záver pracovného času. Myslím, že to je jedna z podstatných „správcovských“ vecí - byť medzi ľuďmi, keď začínajú prácu a potom keď ju končia, no a medzi tým im opäť neprekážam...

 

Vidím, že všade máte čerstvo, črtákom i farbou, preznačené hranice „jépéerliek“. Toho roku je tu asi obnova LHP, však  ?

 

Nie, obnovu LHP máme až o pár rokov. Hranice sú preznačované lesníkmi permanentne, vždy tam, kde majú práve robotu. Jasne nevyznačené hranice sa na našej správe nikde nevyskytujú.

 

Hm, jednoduché a múdre.  Je to u vás takto vo všetkom  ?

 

Žiaľ nie. Napríklad, nemáme síce najhoršie výsledky prirodzeného zmladenia, do 30 %, no v našich podmienkach by to malo byť viac. Nevieme však často nabrať pri presvetľovacích ruboch potrebnú  odvahu na zníženie zakmenenia pod 0,7. Táto prebierková hranica akoby nášho lesníka trvalo strašila aj pri prirodzenej obnove. Napokon, uznávam, nie je to bez  rizika, ale bez  zreteľného prekračovania  tejto hranice, na zakmenenie približne 0,4-0,5, sa u nás ďalšie zvyšovanie  prirodzeného zmladenia nedá očakávať.  Je tu však aj objektívny problém. Lesník sa bojí, že bude hodnotený zle a umelo zalesňuje aj tam, kde by stačilo ešte počkať. Prirodzená obnova často masívne nastupuje až po zákonnom termíne.  Priznávam však, že niekedy je za umelou obnovou aj naša snaha zamestnať ľudí....Iný problém -  lesné cesty. Nemôžem sa zmieriť s tým, že  na ich údržbu nie sú peniaze. Som presvedčený, že každá správa by mala mať povinne jedného celoročného cestára. Porovnajme jeho plat s hodnotami, ktoré vie zachrániť a rozhodnutie je jasné. Ja sa priznám, že cesty surovo udržiavam, moja niva musí všade prejsť. Lesníci to vedia a vedia to aj živnostníci, ktorí, kým cesty za sebou neopravia, nedostanú odo mňa na preplatenie faktúr súhlas...            

 

Pred časom médiá dosť zamestnával ihráčsky poľovný revír s verejne známymi nájomcami – zlatým olympionikom Pribilincom a bývalým šéfom FNM Gavorníkom. Ako sa majú veci v tomto revíri dnes ?

 

No, pán kolega, to je dlhá história. Tento revír bol pre mňa školou psychológie práce.  Predstavte si tú schizofrenickú situáciu, keď moji lesníci boli síce moji, ale poslúchať museli aj nájomcov. A aj poslúchali. Vedeli ich motivovať, to hej ! Najmä strachom o miesto. Nie, nehneval som sa na nich, snažil som sa ich pochopiť, nebola to iste ani pre nich ľahká situácia. Musel som sa spoľahnúť viac na ich morálku, ako na pracovnú disciplínu. Jasné, lesníci mi neverili a neverili mi ani na závode, vždy tu bola pochybnosť,  kto je vlastne s kým.  Ja som mal vo veci jasno a nikdy som sa s tým nepochopiteľným prenájmom nezmieril. Veď, len, zoberte, revír, ktorý pri ročných prevádzkových nákladoch pol milióna korún zaručuje trvalý ročný príjem nad milión, takýto revír prenajať za pár tisícok....!  Bolo to zlé.  A tých odkazov, čo som od kadekoho dostával !  Najkrajší bol ten, že by som mal byť ako lampáš:  Visieť aj horieť zároveň ! V podstate som však nemal o čom rozmýšľať, bol som tu na to, aby som chránil majetok štátu, hoci by ma  aj odvolali. Horšie však bolo iné:  Do roku 1997, keď sa revír prenajal, sme tu mali dobrú vekovú štruktúru jelenej zveri, správny pomer pohlaví a najmä -  kvalita trofejí trvalo rástla. A zrazu, po prenájme sa to otočilo. Bodová hodnota išla dole. Od roku 1992 do roku 1997 sme tu mali podiel medailových jeleňov od 19 do 31 %. V roku 1998 len 3 % !  Podľa výkazov jelenice klesli pod normovaný stav, v skutočnosti sa však strácali jelene. Zistil som zvláštne rozdiely medzi výkazmi. Iné množstvo bolo vykázané na poľovníckych hláseniach, iné na faktúrach. Ba bol aj prípad, kde zahraničný poľovník reálne  zaplatil veľký peniaz, ale jeleň vo výkaze – žiadny. Inokedy chýbali fotografie trofejí zahraničných strelcov.  Jednoducho, zrazu toho bolo akosi dosť na to, aby sa veci začali skúmať. Vysvitla aj jedna zvláštnosť – spoločnosť, ktorá si revír prenajala bola do obchodného registra zapísaná skoro o mesiac neskôr, ako podpísala nájomnú zmluvu. Zdá sa, že definitívnu bodku za tým všetkým urobilo rozhodnutie ministerstva o vyhradení poľovného revíru. V súčasnosti sme už opäť užívateľmi revíru my a ja môžem len konštatovať, že bývalý prenájom jednoznačne poškodil nielen pracovnú atmosféru na správe, ale aj chovateľskú kontinuitu v revíri. Veci sa však už dávajú do poriadku a ja verím, že takéto praktiky už nebudú... 

 

Mám pocit, že ten revír ste vybojovali pomaly sám. To ste vo všetkom taký razantný ?

 

To nie, ten revír sa vrátil predovšetkým vďaka rozhodnosti vedenia podniku i závodu. Ale je fakt, že aj ja som vyvinul nejaké úsilie. Viete, ak ste o niečom presvedčený tak to nestačí, musíte do toho investovať aj primeranú energiu.  Napríklad, ako pri hmote z prebierok do 50 rokov. Iste to poznáte - v konkrétnych  prípadoch je neraz neekonomické ťahať prebierkovú hmotu z týchto porastov, najmä pri buku. Azda sme boli prvou správou na Slovensku, ktorá získala súhlas krajského úradu s jej ponechaním pri pni. Nebolo to jednoduché, museli sme kalkulovať, dôvodiť, presviedčať... Dnes je však takýto postup v odôvodnených prípadoch celkom bežný. Možno tak trochu aj  vďaka našej správe...

 

Prepáčte, ale naozaj mi pripadáte na to, čo v lesníctve za dvadsať rokov poznám dosť výnimočne...

 

To teda naozaj nie, naopak, vidím dosť výnimočností okolo seba a rád by som sa neraz aspoň priblížil k úspechom mojich kolegov. Snažím sa však aj drobnosti domýšľať do dôsledkov, no nie sú to vždy potešiteľné zistenia. Napríklad, dá sa nová poľovnícka plomba použiť viac krát ?  Ide  to, a žiaľ -  dosť ľahko..... A aká výnimočnosť, prosím vás ? Voľakedy som bol majster v gymnastike a užil som si aj trocha slávy. Potom, neskôr, som zase trocha popíjal. Nie, na liečení som nebol, ale cítil som, ako sa mi  sem-tam niekto za chrbtom uškrnul. Tak som s tým pred mnohými rokmi úplne prestal a od tých čias ani pohárik. Myslím preto, že poradiu životných hodnôt už dnes rozumiem...

 

Čo je na prvých miestach ?

 

Tam máme určite všetci rovnaké priority. Potom by však mala nasledovať snaha o systémové  riešenia, od  tých najbanálnejších vecí až po tie naozaj dôležité. Napríklad, ak mi medveď pravidelne rozbíja lesné prístrešky, musím mu tam nechať otvor na uspokojenie zvedavosti. Ak mi idú ženy z vyžínačky, každá musí na správu zniesť jeden zväzok letniny. Ak som správcom tak musím byť náročný najprv na seba a až potom na kolegov. Ak je jeden lesný  závod v strate a druhý v zisku, tak si treba na obidvoch uvedomiť svoju rentovú pozíciu v rámci podniku a nezneužívať ju. Ak...

 

Ak sa inžinier Škoda rozhodol pred desiatimi rokmi opustiť miesto vedúceho projektanta a začať v strednom veku opäť na spodných stupienkoch lesníckej kariéry, bolo to, tuším, šťastné rozhodnutie. Aspoň pre štátne lesy určite. Medzi pracovným a osobným časom sa u tohoto kolegu veľmi ťažko hľadá hranica. Vraj ju ani nepotrebuje. A ak by svoje lesy mal, čo len na krátky na čas opustiť, tak vraj len z jediného dôvodu – aby sa pozrel ako štátne lesníctvo vypadá v krajinách, kde marazmus našich dní už majú dávno za sebou. Ktovie, možno sa to tomuto čerstvému predpätdesiatnikovi splní...

  

Budova Ihráčskej správy bola údajne pre  pár rokmi len o čosi lepšia od maštale. Rekonštrukcia sa nekonala. Napriek tomu sa tu dnes neubránite silnému pocitu pracovnej útulnosti. V kúpelni dva uteráky s lístkami „na ruky“ a „na tvár“. Pred  časom vraj akosi nezabralo upozornenie lesníkom na poriadok na ich stoloch.  Nuž to dostal každý na papieri. Zabral.  Lesníci  sú tu inak celkom otvorení. „A čo ste vy tu zač ?“ víta ma kolega z „nula šestky“,  z obvodu, ktorý je katastrálne tak veľký, ako ostatných päť dohromady a ktorý preto požíva oproti ostatným kolegom isté nepísané výsady.  Aj to však zapadá do životnej filozofie pána Škodu – pravidlá sa musia dodržiavať, no nesmú sa stať dogmou.

 

Dvojdňová skúsenosť z Ihráča  ma láka k nekritickým záverom, ktorým som sa na začiatku tohoto seriálu zaviazal vyhnúť. No, uspokojujem sa,  iste aj tam budú mať trinástu komnatu, kde návštevy nevodia...  Jedno mi však nevyhovorí nikto: Na Ihráči majú trvalo a jasne vyznačené  hranice. Medzi  JPRL. A  ešte jedny -   medzi  poriadkom a neporiadkom.   

 

                                                                                                   Pripravil: Ján Mičovský