Kráľovstvo na 71 ostrovoch

 

 „Tú povodeň sme tu naozaj potrebovali ako soľ“,  s úprimným  potešením spomína Ing. Jozef Bielik, vedúci Lesnej správy Gabčíkovo,  na päťdesiatročnú vodu, ktorá sa v marci tohoto roku prehnala spleťou dunajských ramien. Keďže jeho radosti celkom dobre nerozumiem, vysvetľuje mi to podrobnejšie:

 

„Záplavy, ktoré nám vodohospodári  pomocou systému  prehrádzok každoročne na dunajských ramenách umelo vyvolávajú, vytvoria síce potrebný vodný stav, nedokážu však lužnému lesu priniesť nánosy bahna so živinami. To dokáže len ozajstná povodeň!“.

 

A tunajší les sa vraj vie za mimoriadny prídel naplavených živín aj primerane odmeniť: Už tohtoročné hrúbkové prírastky budú vďaka výdatnému prihnojeniu o poznanie väčšie, ako vlani. Ajhľa ! Životodárne záplavy teda neboli len staroegyptskou špecialitou !  Okrem tejto učebnicovej spomienky ma však napadá aj čosi vážnejšie: Teda gabčíkovské vodné dielo predsa len poškodzuje lužný les ! Veď, keby ho nebolo, nemuseli by sa vytvárať umelé záplavy, ktoré aj tak nedokážu nahradiť prírodu pri jej múdrej distribúcii živín.... Poznatky Ing. Bielika, však moju úvahu nepotvrdzujú: V dôsledku vybudovania priehrad na hornom, rakúskom a nemeckom, úseku Dunaja, začal v šesťdesiatich rokoch trvalo klesať prísun riečnych nánosov. Tento fakt spolu s vodnou  eróziou vyvolal opačný proces – koryto Dunaja sa namiesto zanášania začalo prehlbovať, a to ročne priemerne o 2 cm. Spodná voda klesala a lužný les začal trpieť smädom. Osobitne vŕba, ktorá nie je taká húževnatá ako topoľ. Záchrana prišla až v podobe gabčíkovskej priehrady, ktorá hladinu spodnej vody zdvihla a stabilizovala.

 

Ej, zložité sú veru niekedy súvislosti ľudského “víťazenia” nad prírodou...

 

 

Lesník Štefan Csóka v akcii.

 

 

Porastová mapa lesov v dunajských luhoch je už na prvý pohľad trocha iná, ako tie na ktoré sme zvyknutí. Najväčšiu plochu na nej zaberá bledomodrá farba, označujúca vody kľukatých dunajských  ramien. Skoro všetky porasty sa  nachádzajú na skutočných ostrovoch, preto technologické postupy sú tu v porovnaní s „horniakmi“ celkom odlišné.  Ak horár spod Ďumbiera často zakláňa hlavu do výšok, tunajší  musí  očami prenikať skôr do hĺbok: „Prejde mi čln touto zátokou, alebo ísť radšej druhým ramenom ?  Bude tam vír, alebo môžem bezpečne preplávať ?   Bude zajtra voda stúpať, či nie ?“

 

Je iste dosť ľudí, ktorí by mohli o práci lesníkov na Dunaji zasvätene rozprávať. Je však určite len jeden, ktorého slová sa môžu oprieť o vyše šesťdesiatročnú  osobnú skúsenosť s dunajský luhom. Prosím, zoznámte sa: Pán Štefan CSÓKA, ročník 1928, lesník z Lesnej správy Gabčíkovo, OZ  Palárikovo. Tento, služobne najstarší lesník nášho podniku, žije v hájovni na Dekani, ktorá pamätá jeho detstvo a  z  ktorej už viac ako pol storočie riadi svoj jedinečný lesný obvod rovnakého mena, rozprestierajúci sa na 71 dunajských ostrovoch.              

 

Pán Csóka, prepáčte, že sa tak na úvod priamo spýtam, ako ste sa dostali k pomenovaniu „generálny lesník“ ?

 

„A to ste sa ako dozvedeli ?“

 

Prezradili mi to  závode v Palárikove, keď som sa vyberal za vami...

„Nuž, keď prezradili, tak vám to už poviem. Kedysi v šesťdesiatich rokoch tu boli na poľovačke ruskí diplomati.  Poľovačka na kačice bola úspešná, nuž sa aj „nemnožko, po sto gram“ družne popilo. Šéfa diplomatov som vtedy oslovil „súdruh konzul“. A on ma na to schytí za ruku a zvolá:  „Štefan, aký som ti ja konzul ?!  Konzulov je veľa, no ja som generaľnij konzul !“. „No, dobre“ ja mu na to „keď ty si  generáľnij konzul, tak ja som generaľnij lesník !“. Túto  historku  mi občas kolegovia žartom pripomenú, to je všetko...“

 

Pán Csóka, Dunajom, ktorý vašu hájovňu obklopuje zo všetkých strán, už počas vašej služby pretieklo za tie roky veľa vody. Zaspomínajte si trochu....

 

„V tejto hájovni  býval môj otec, ktorý tu bol predo mnou  lesníkom. Vtedy to bol majetok grófa Hederváryho, ktorý sem často chodieval na poľovačky. Mal som ešte len sedem  rokov, keď som už s otcom chodieval na člne po grófa na maďarskú stranu Dunaja. Bývala to paráda, keď ho k brehu priviezol koč, často ho tam aj muzika vyprevádzala. Na našej strane sa zišiel s ostatnými hosťami a poľovalo sa celý deň. Ja som grófovi nabíjal pušku. Bolo čo robiť, denne len sám strelil dvestopäťdesiat  až štyristo kačíc. Poľovalo sa aj na prepelice a jarabice. Z prepelíc, ktoré mali lepšie mäso, sa robievala pochúťka pre grófku a ostatné ženy, chlapom sa zase pripravovali jarabice.  Za prácu na poľovačke som dostával od grófa  oblečenie, mával  som v porovnaní s vrstovníkmi veru parádne šaty. Otcovi gróf sľúbil, že ak ma dá za lesníka, tak mi  bude platiť školu, no prišla vojna a všetko sa skončilo. Grófa som od roku 1945 viac nevidel.“     

 

Gróf v týchto lesoch len poľoval, či aj hospodáril ?

 

„Hospodársky plán  vtedy žiadny nebol a dreva sa tu ani veľa neťažilo. Aj s tým málom však boli neraz problémy. Najprv bolo potrebné na ostrov, kde sa ťažilo previesť každé ráno na pramici záprahy a večer ich zase odviesť naspäť. Keď bolo drevo nachystané na brehu ostrova,  rovnačka sa ponakladala ručne na pramicu a potom, na druhej strane, zase ručne  povykladala. Guľatina sa plavila ako plť za pramicou a z vody ju vyťahovali kone alebo voly. Veslovalo sa  vtedy vždy len  ručne. Ak veslovanie pre silný protiprúd nestačilo, ťahalo pramicu z brehu za lanom aj dvadsať ľudí.  A szentségit neki (týmto jadrným  slovíčkom pán Csóka často okoreňuje svoje rozprávanie), bola to drina !  Ba, keď prišla povodeň, neraz sa  prevážalo drevo aj v noci pri lampášoch, aby ho voda do rána nezobrala....

 

Koľko dreva sa zmestí na takú pramicu  ?

 

Na dobre naloženej pramici sa dá previesť 60 metrov rovnačky,  alebo sa potiahne plť so 40 kubíkmi guľatiny. Kormidlovať naloženú loď  nie je jednoduché. Dunaj netečie stále rovnako, mení sa nielen hĺbka, ale aj víry, ba v ramenách neraz aj smer toku. Plavím sa po Dunaji už vyše šesťdesiat rokov a stále ma ešte dokážu jeho vody prekvapiť. Tu nikdy nemôžete povedať, že už všetko viete....

 

Kedy ste prebrali v týchto lesoch po otcovi službu ?

 

V roku 1945 boli tieto lesy skonfiškované a dané pod správu lesného závodu Komárno. Ja, ak som chcel študovať za lesníka, musel som mať tri roky praxe, ktorú som odslúžil u otca. Vojenčinu som si odkrútil tiež na Dunaji, ako kormidelník motorového člna.  Jedna služba vtedy trvala aj niekoľko dní. Mal som tam slovo, lebo som Dunaj dobre poznal ako nik. A vedel som aj, ako stravu rybacinou spestriť...  No neraz, keď mal otec na Dekani veľa práce prišiel z lesného závodu do kasárni odkaz - treba ísť drevo plaviť. Vždy ma pustili, takže som neraz,  aj počas vojenčiny,  pokračoval v lesníckej praxi.  Do lesov som však bol  riadne prijatý až 25. augusta 1950, keď som nastúpil k lesnému závodu Gabčíkovo. Začas som robil lesníka v Podunajských Biskupiciach a Tomášikove a od roku 1961 som po otcovi prevzal tento lesný obvod Dekan.      

               

Takmer denne prepravujete v člne po Dunaji ľudí aj techniku, pričom okolo seba máte prudký tok, vedľa seba nevypočítateľné víry a pod sebou často aj 12 metrovú hlbočinu.  Kde ste sa tak dobre naučili „námornému remeslu“?

 

Plavím sa tu už od detstva, mám však aj  riadne kapitánske skúšky, ktoré som urobil na Štátnej plavebnej správe v Bratislave. Neverili by ste, koľko predpisov treba poznať, ak chcete dostať „vodný vodičák“. To, že viem ovládať čln a poznám tunajšie vodné cesty však bola vždy moja najväčšia výhoda aj nevýhoda.  

 

Azda vždy len výhoda, nie ?

 

Ako kedy. Do roku 1945 sme na člnoch nemali motory, vtedy sa len veslovalo. Bol som jediný, čo to tu poriadne poznal a  tak som sedel v člne od rána do večera. Vďaka tomu som mal kedysi na starosti štyri lesné úseky. Neskôr, keď sme dostali na člny motory, práca sa uľahčila, no nikdy to ani potom nebolo ľahké. Neraz som mal aj poriadne problémy. Najmä keď bola hmla a víry mi poobracali čln. Vtedy bolo ťažké trafiť aj podľa kompasu. Viete, aká bola v hmle najlepšia orientácia ? Vypnúť motor, počúvať kde štekajú psy a sledovať kam smeruje spád... Alebo v noci podľa hviezd. Veľmi nepríjemné sú tiež vlny po rýchlych člnoch, ktoré vám loďku plnú ľudí vedia poriadne rozhúpať. Takže moja výhoda bola v tom, že som nikdy nemal o prácu núdzu, lebo vždy bolo to, čo o Dunaji viem, komusi potrebné.  No a nevýhoda, že som vďaka tomu nikdy nemal poriadne voľno. Raz som bol v Budapešti tri dni, to bola tuším moja jediná dovolenka, čo som bol z obvodu dlhšie preč. Pravda, ak nepočítam záchranné práce v Čičove pri veľkej povodni na Dunaji v roku 1965, keď sme dva týždne, dňom i nocou prevážali ľudí, dobytok i majetok...

 

O čo menej ste mali voľna vy, možno o to častejšie chodievali za oddychom ľudia k vám, k týmto čarovným dunajským lesom ? Iste aj veľa poľovníkov...

 

To áno, neraz som ráno a večer doprevádzal poľovných hostí a cez deň plavil drevo. Poviem vám  jednu príhodu, ktorá ma skoro stála miesto. Jeden  minister bol tu u mňa na poľovačke. Vravím mu, súdruh minister, tu na tomto posede ostaneme. Ale on nie, že sa pôjde posadiť na tamtú vŕbu, aby som len večer poňho s člnom prišiel. No, dobre. Ešte som však poriadne  ani od neho nezašiel, keď zrazu počujem krik. Obzriem sa  a    môj minister na vŕbe ruky rozhadzuje, do vody padá najprv jeho puška a vzápätí aj on. Boli tam sršne. Strašne ho vtedy doštípali. Kým som čln otočil, takmer sa utopil. Do hodiny bol v nemocnici. A szentségit neki, obrovský prúser ! Večer mi volá vystrašený riaditeľ závodu: Csóka, ty si súdruha ministra naschvál k sršňom zaviedol ! Do zajtra sa vysťahuješ z hájenky, si prepustený ! Minister však bol celkom chlap a na druhý  deň riaditeľovi vysvetlil, ako to v skutočnosti bolo. Tak som tu ostal.

 

Poďme sa trocha porozprávať o vašich lesoch. Ako tu  hospodárite ?

 

Vyše 95 % tu máme topoľ, zvyšok najmä vŕbu. Topoľová hmota sa celkom dobre predáva. Viete napríklad o tom, že topoľ je výborný na krovy ? Ceny topoľa síce nie sú vysoké, ale keď zoberieme, že jeho rubný vek  je 25 rokov, pričom obyčajne robíme za ten čas jednu prerezávku a dve prebierky, tak tuším, ani tá naša ekonomika nie je najhoršia. A odkedy je tu priehrada, topoľ vskutku aj lepšie rastie. Skoro všetky práce teraz robíme už len cudzími. Ba, hoci tu kopcov niet, nedávno sme tu mali aj prievidzskú  „KSK – áčku“. Poťahala nám drevo z jedného ostrova, nebolo treba ani čln. To je však len výnimka pri práci na najneprístupnejších ostrovoch, inak ostaneme pri traktoroch. Takže čln tu ostane, tak ako doteraz, našim hlavným dopravným prostriedkom – ráno techniku a ľudí previesť na ostrov, večer nazad. A medzitým prevážať drevo na pevninu. V minulosti sme tu tiež hodne ťažili rákos, dnes sa to už akosi neoplatí. Taktiež dobrý zvyk, že ľudia urobili prerezávky za to, že si mohli zobrať drevo už zanikol. Asi preto, že majú plyn....  

 

Pán Csóka, ako je možné udržiavať si takú skvelú kondíciu, akú zjavne máte, aj vo vyššom veku ?

 

Nemám recept. Celý život som tu v dunajských lesoch v práci. Štamperlík si dám i cigareta mi stále chutí. Možno dačo bude v tých rybách, ktoré tu jedávame veľmi často. A určite je to aj zásluha toho, že ako člnkár som mal vždy osobitnú kvalitnú  výbavu - kožuch, ušanka, rukavice. Nebyť toho, už nežijem. Len  sa mi vidí, že dnes sa na to trocha zabúda, vraj už pracovnú kategóriu „člnkár“ dnešné regule nepoznajú. No, ak by som vám mal predsa len pravdu povedať, tak najviac ma asi drží  to, že ma naše dunajské lesy stále potrebujú. Viete, keď správca povie, že na mňa je vždy spoľahnutie, to sa dobre počúva, aj žiť vám lepšie chutí...  

 

Čarovné ramená Dunaja vytvárajú v oblasti Gabčíkova vnútrozemskú deltu, ktorá je ozajstným prírodným skvostom. Návštevníkovi však túto krásu často prekryjú roje komárov, ktoré v sezóne k týmto miestam neodmysliteľne patria. Keď som sa pána Csóku spýtal, aký repelent používa, pousmial sa, že  – žiadny. „Na mňa tie komáre jednoducho nejdu“. Nuž, neviem, ako to dokáže,  no 453 ha kráľovstvo má na svojich 71 ostrovoch nejedno tajomstvo a toto je iste  len to najmenšie z nich. Spoznať všetky finesy lužného lesa, to vyžaduje  prežiť na týchto ostrovoch  celý život. Tak ako pán Csóka, živá lesnícka kronika tohoto kraja, ktorý o Dunaji a o tunajších lesoch  rozpráva vždy len s úctou. Lebo Dunaj je veľká voda. A hoci tu kopce naozaj žiadne nie sú, lesníctvo tu nikdy nebolo jednoduché, či ľahké. 

 

Rozhovor pripravil:  Ján Mičovský