Ako žili starí horehronskí drevorubači |
Postupne,
ale iste sa z našej hovorovej reči a odbornej terminológie slovo
drevorubač, ktorým ešte v polovici nášho storočia sa označoval
robotník v ťažobnej činnosti. Až do čias Jozefa Dekréta Matejovie
(1774 - 1840) hlavným nástrojom pri stínke dreva bola sekera, ktorou sa
robili všetky úkony počínajúc stinkou, odvetvovanim a končiac
skracovaním. Až za čias tohto významného slovenského lesníka v ťažobnom
procese sa začali zavádzať ručné píly. Keďže všetky úkony sa
prevádzali sekerou a drevo sa doslova rúbalo, bol názov drevorubač veľmi
výstižný. Sekeru
a ručnú pílu nahradila motorová pila, stínacie stroje a procesory.
Dnešný robotník v ťažbovo výrobnom procese nepotrebuje ani sekeru
ani ručnú pílu. Všetky úkony robí motorovou pílou. A preto aj názov
pilčík je priliehavý. Starí drevorubači pracovali vo veľkých osem a
viac členných skupinách (partiách), na čele ktorých bol vedúci
(faktor), ktorého si zvolili. Ten vystupoval v mene celej skupiny. S lesníkom
(horárom) zjednával prácu a cenu za vyťažený kubík dreva o čom sa
vždy spísala zápisnica, ktorá podliehala schváleniu lesným správcom.
Faktor organizoval prácu celej skupiny, viedol evidenciu dochádzky,
meral a kubíroval vyťažené drevo. Koncom mesiaca horárovi odovzdal
evidenciu dochádzky (šichtovnicu) a množstvo vyťaženého dreva. Zaujímavé
bolo, že nikdy nedochádzalo k zneužitiu dôvery v tom zmysle, že
faktor nahlásil väčšie množstvo vyťaženého dreva, ako bolo v skutočnosti
vyťažené. Práve naopak. Každý mesiac faktor nechával zúčtovať
menej dreva, než ako bolo vyťažené. Definitívne zúčtovanie sa
urobilo až vtedy, keď bolo rúbanisko (šlóg) vyčistené a drevo vyblížené
na veľké skládky (geľby). Zostatok (zibrik) sa vyplatil po definitívnom
zúčtovaní. Drevo sa ťažilo prevažne v období vegetačného kľudu.
Letná ťažba (na miazge) sa prevádzala v predubných smrekových
porastoch za účelom ťažby trieslovej kôry. Z tejto si drevorubači v
blízkosti svojich pracovísk stavali koliby na prechodné ubytovanie.
Koliba sa stavala tak, že zo žrdi sa urobila kostra, ktorá sa aj z
bokov pokryla kôrou. V streche bol otvor, ktorým sa odvádzal dym z
otvoreného ohnišťa. Ohnište slúžilo na prípravu jednoduchej stravy,
sušenie odevov a na ohrievanie celej koliby. Robotnici spávali na zemi,
ktorá bola vystlatá jedľovou čačinou. Jedlá si pripravovali v
liatinových trojnožkách (drajfúsoch). V kolibách spávali najmä v
jeseni, kedy sa začínali krátiť dni. Pracovalo sa od svitu do súmraku. Starí
drevorubači chodili do práce a domov pešo. Cesta im trvala aj niekoľko
hodín. Pre drevorubačov bola najkrutejšia zima. Sužovalo ich nielen
chladné počasie, ale aj veľká výška snehu. Niekedy prešľapávanie
chodníka v hlbokom snehu k pracovisku a naspäť im trvala celý deň. Keď
napadlo veľmi veľa snehu zostali niekoľko dni doma. V tých časoch sa
všetka ihličnatá hmota odkôrňovala. Odkôrňovať zamrznutú jedľovú
kôru, to dalo zabrať! Pri jednom zaťatí sekerou sa odlúpilo kôry ako
za malú dlaň. Po niekoľkohodinovej práci za mrazu robotníkom prsty
tak skrehli, že sa nedali vyrovnať. Na ich vyrovnanie bola treba pomoc
druhej ruky. Extrémne poveternostné a terénne podmienky, jednostranná
strava zanechali svoje stopy na zdraví drevorubačov. Po štyridsiatke začala
ich trápiť chrbtica, reuma a žalúdok. Zárobok
starí drevorubači nazývali lôn. Vyplácalo sa raz mesačne, obyčajne
v krčme. V deň výplaty sa pracovalo len dopoludnia. V určenú hodinu
prišiel pracovník lesnej správy s peniazmi. Peniaze preberal faktor.
Celá pracovná skupina zasadla na lavice za dlhý stôl (táfel) . Faktor
rozdelil na toľko kôpok, koľko bolo členov v partii. Výkonnostne slabší
a mladí začínajúci drevorubači dostávali menej. Zo zárobku sa ušlo
aj chorým členom skupiny. Malú čiastku peňazí odložil faktor do
klobúka na oldomáš. Medzitým
sa ženy drevorubačov a matky slobodných mládencov zhromaždili pred krčmou.
Tí im odovzdali ťažko zarobené peniaze. Keď mali chlapi túto
povinnosť splnenú, zasadli za táfel aby sa trochu pobavili. Na stole už
bola plná fľaša pálenky a jeden poldecák. Lievaním bol poverený
najmladší pracovník. Ten obchádzal okolo stola a každému nalial,
nezabudol ani na seba. Drevorubači dodržiavali zaujímavý zvyk, že ani
jeden nevypil celý obsah pohára, ale na dne sa trochu nechalo „na móres".
K pálenke sa jedli kúsky nakrájaného syra, oštiepka alebo najlacnejšej
kúpenskej klobásy. Asi
po dvoch hodinách sa vo dverách krčmy objavila prvá ženská hlava,
ktorá prišla zistiť v akom stave sa nachádzajú chlapi. Keď sa na
niektorom z nich prejavili príznaky „únavy", prišla si ho
vyzdvihnúť tá pravá. Chlapi bez akéhokoľvek odporu sa nechali odšikovať
domov. Nakoniec ostala krčma prázdna. Medzi partiou len zriedka dochádzalo
k hádkam a Bože chráň, aby sa medzi sebou pobili. Raz
ročne, obyčajne v jeseni, kedy sa previedlo konečné vyúčtovanie sa
robila hostina. Jej veľkosť bola závislá od zibriku. Na hostinu sa
zarezala ovca. Mäso sa varilo v slanej vode, do ktorej sa dal cesnak,
cibuľa, prípadne koreňová zelenina. Pálenka nemohla chýbať. Treba
podotknúť, že starí horehronskí drevorubači neholdovali alkoholu,
ale nemožno o nich povedať, že boli abstinenti. Boli to veľmi čestní,
robotní a hiboko veriaci ľudia. Ženy
drevorubačov nemali trvalé zamestnanie. Starali sa o domácnosť, len v
období jarného zalesňovania chodili vysádzať sadenice lesných drevín,
ako sa vtedy hovorilo „chodili na horu". Okolo domu sa pre ženu vždy
našla robota. Skoro v každej drevorubačskej domácnosti sa chovala
kravička, niekoľko sliepok, niekoľko oviec, ktoré boli cez leto na
salaši a prasiatok. Prasiatko chovali cez leto burinou a pomyjami. Niekoľko
týždňov pred zabíjačkou dostávalo na prilepšenie varené drobné
zemiaky, posypané otrubami alebo šrotom. Zabíjalo sa obyčajne pred
Vianocami, aby bolo mäso na sviatky. Odporážané kusy dosahovali
hmotnosť okolo sto kilogramov. Keď sa zaklalo prasa vyššej hmotnosti,
prišla ho obdivovať skoro celá dedina. Hmotnosti zodpovedala aj hrúbka
slaniny, ktorá bola len na jeden, dva prsty a ktorú vynosil drevorubač
do hory na obedy. V
jeseni po Mitrovi sa zarezala ovca, ktorej mäso sa zasolilo a naložilo
do súdka, niektoré časti sa zaúdili. Loj sa starostlivo pozbieral a
vytopil. Používal sa ako omastok do jedla. Vytopeným lojom z čriev sa
natierali topánky (baganče) proti vnikaniu vody. Drevorubačské
chalupy, prevažne drevené neprekypovali hojnosťou, ale pri skromnosti
sa dalo vyžiť. Na rozhadzovanie nebolo nikdy dostatok peňazí. Ej
veru, ťažký, preťažký bol život starých horehronských drevorubačov.
Hora bola pre nich nielen živiteľka, ale každoročne si vyberala krutá
daň. Mnohí v hore zahynuli pod padajúcimi velikánmi a zostali po nich
vdovy a siroty. Vtedy do dreveníc zavítala bieda. Iní v dôsledku úrazov
sa stáli trvalými invalidmi. Dnešní
mladí lesní robotníci si nevedia ani predstaviť tvrdý život ich
dedov a pradedov.
Text:
Ján Kráner |