Ako žili starí horehronskí drevorubači

 

Postupne, ale iste sa z našej hovorovej reči a odbornej terminológie slovo drevorubač, ktorým ešte v polovici nášho storočia sa označoval robotník v ťažobnej činnosti. Až do čias Jozefa Dekréta Matejovie (1774 - 1840) hlavným nástrojom pri stínke dreva bola sekera, ktorou sa robili všetky úkony počínajúc stinkou, odvetvovanim a končiac skracovaním. Až za čias tohto významného slovenského lesníka v ťažobnom procese sa začali zavádzať ručné píly. Keďže všetky úkony sa prevádzali sekerou a drevo sa doslova rúbalo, bol názov drevorubač veľmi výstižný.

Sekeru a ručnú pílu nahradila motorová pila, stínacie stroje a procesory. Dnešný robotník v ťažbovo výrobnom procese nepotrebuje ani sekeru ani ručnú pílu. Všetky úkony robí motorovou pílou. A preto aj názov pilčík je priliehavý. Starí drevorubači pracovali vo veľkých osem a viac členných skupinách (partiách), na čele ktorých bol vedúci (faktor), ktorého si zvolili. Ten vystupoval v mene celej skupiny. S lesníkom (horárom) zjednával prácu a cenu za vyťažený kubík dreva o čom sa vždy spísala zápisnica, ktorá podliehala schváleniu lesným správcom. Faktor organizoval prácu celej skupiny, viedol evidenciu dochádzky, meral a kubíroval vyťažené drevo. Koncom mesiaca horárovi odovzdal evidenciu dochádzky (šichtovnicu) a množstvo vyťaženého dreva. Zaujímavé bolo, že nikdy nedochádzalo k zneužitiu dôvery v tom zmysle, že faktor nahlásil väčšie množstvo vyťaženého dreva, ako bolo v skutočnosti vyťažené. Práve naopak. Každý mesiac faktor nechával zúčtovať menej dreva, než ako bolo vyťažené. Definitívne zúčtovanie sa urobilo až vtedy, keď bolo rúbanisko (šlóg) vyčistené a drevo vyblížené na veľké skládky (geľby). Zostatok (zibrik) sa vyplatil po definitívnom zúčtovaní. Drevo sa ťažilo prevažne v období vegetačného kľudu. Letná ťažba (na miazge) sa prevádzala v predubných smrekových porastoch za účelom ťažby trieslovej kôry. Z tejto si drevorubači v blízkosti svojich pracovísk stavali koliby na prechodné ubytovanie. Koliba sa stavala tak, že zo žrdi sa urobila kostra, ktorá sa aj z bokov pokryla kôrou. V streche bol otvor, ktorým sa odvádzal dym z otvoreného ohnišťa. Ohnište slúžilo na prípravu jednoduchej stravy, sušenie odevov a na ohrievanie celej koliby. Robotnici spávali na zemi, ktorá bola vystlatá jedľovou čačinou. Jedlá si pripravovali v liatinových trojnožkách (drajfúsoch). V kolibách spávali najmä v jeseni, kedy sa začínali krátiť dni. Pracovalo sa od svitu do súmraku.

Starí drevorubači chodili do práce a domov pešo. Cesta im trvala aj niekoľko hodín. Pre drevorubačov bola najkrutejšia zima. Sužovalo ich nielen chladné počasie, ale aj veľká výška snehu. Niekedy prešľapávanie chodníka v hlbokom snehu k pracovisku a naspäť im trvala celý deň. Keď napadlo veľmi veľa snehu zostali niekoľko dni doma. V tých časoch sa všetka ihličnatá hmota odkôrňovala. Odkôrňovať zamrznutú jedľovú kôru, to dalo zabrať! Pri jednom zaťatí sekerou sa odlúpilo kôry ako za malú dlaň. Po niekoľkohodinovej práci za mrazu robotníkom prsty tak skrehli, že sa nedali vyrovnať. Na ich vyrovnanie bola treba pomoc druhej ruky. Extrémne poveternostné a terénne podmienky, jednostranná strava zanechali svoje stopy na zdraví drevorubačov. Po štyridsiatke začala ich trápiť chrbtica, reuma a žalúdok.

Zárobok starí drevorubači nazývali lôn. Vyplácalo sa raz mesačne, obyčajne v krčme. V deň výplaty sa pracovalo len dopoludnia. V určenú hodinu prišiel pracovník lesnej správy s peniazmi. Peniaze preberal faktor. Celá pracovná skupina zasadla na lavice za dlhý stôl (táfel) . Faktor rozdelil na toľko kôpok, koľko bolo členov v partii. Výkonnostne slabší a mladí začínajúci drevorubači dostávali menej. Zo zárobku sa ušlo aj chorým členom skupiny. Malú čiastku peňazí odložil faktor do klobúka na oldomáš.

Medzitým sa ženy drevorubačov a matky slobodných mládencov zhromaždili pred krčmou. Tí im odovzdali ťažko zarobené peniaze. Keď mali chlapi túto povinnosť splnenú, zasadli za táfel aby sa trochu pobavili. Na stole už bola plná fľaša pálenky a jeden poldecák. Lievaním bol poverený najmladší pracovník. Ten obchádzal okolo stola a každému nalial, nezabudol ani na seba. Drevorubači dodržiavali zaujímavý zvyk, že ani jeden nevypil celý obsah pohára, ale na dne sa trochu nechalo „na móres". K pálenke sa jedli kúsky nakrájaného syra, oštiepka alebo najlacnejšej kúpenskej klobásy.

Asi po dvoch hodinách sa vo dverách krčmy objavila prvá ženská hlava, ktorá prišla zistiť v akom stave sa nachádzajú chlapi. Keď sa na niektorom z nich prejavili príznaky „únavy", prišla si ho vyzdvihnúť tá pravá. Chlapi bez akéhokoľvek odporu sa nechali odšikovať domov. Nakoniec ostala krčma prázdna. Medzi partiou len zriedka dochádzalo k hádkam a Bože chráň, aby sa medzi sebou pobili.

Raz ročne, obyčajne v jeseni, kedy sa previedlo konečné vyúčtovanie sa robila hostina. Jej veľkosť bola závislá od zibriku. Na hostinu sa zarezala ovca. Mäso sa varilo v slanej vode, do ktorej sa dal cesnak, cibuľa, prípadne koreňová zele­nina. Pálenka nemohla chýbať. Treba podotknúť, že starí horehronskí drevorubači neholdovali alkoholu, ale nemožno o nich povedať, že boli abstinenti. Boli to veľmi čestní, robotní a hiboko veriaci ľudia.

Ženy drevorubačov nemali trvalé zamestnanie. Starali sa o domácnosť, len v období jarného zalesňovania chodili vysádzať sadenice lesných drevín, ako sa vtedy hovorilo „chodili na horu". Okolo domu sa pre ženu vždy našla robota. Skoro v každej drevorubačskej domácnosti sa chovala kravička, niekoľko sliepok, niekoľko oviec, ktoré boli cez leto na salaši a prasiatok. Prasiatko chovali cez leto burinou a pomyjami. Niekoľko týždňov pred zabíjačkou dostávalo na prilepšenie varené drobné zemiaky, posypané otrubami alebo šrotom. Zabíjalo sa obyčajne pred Vianocami, aby bolo mäso na sviatky. Odporážané kusy dosahovali hmotnosť okolo sto kilogramov. Keď sa zaklalo prasa vyššej hmotnosti, prišla ho obdivovať skoro celá dedina. Hmotnosti zodpovedala aj hrúbka slaniny, ktorá bola len na jeden, dva prsty a ktorú vynosil drevorubač do hory na obedy.

V jeseni po Mitrovi sa zarezala ovca, ktorej mäso sa zasolilo a naložilo do súdka, niektoré časti sa zaúdili. Loj sa starostlivo pozbieral a vytopil. Používal sa ako omastok do jedla. Vytopeným lojom z čriev sa natierali topánky (baganče) proti vnikaniu vody. Drevorubačské chalupy, prevažne drevené neprekypovali hojnosťou, ale pri skromnosti sa dalo vyžiť. Na rozhadzovanie nebolo nikdy dostatok peňazí.

Ej veru, ťažký, preťažký bol život starých horehronských drevorubačov. Hora bola pre nich nielen živiteľka, ale každoročne si vyberala krutá daň. Mnohí v hore zahynuli pod padajúcimi velikánmi a zostali po nich vdovy a siroty. Vtedy do dreveníc zavítala bieda. Iní v dôsledku úrazov sa stáli trvalými invalidmi.

Dnešní mladí lesní robotníci si nevedia ani predstaviť tvrdý život ich dedov a pradedov.

 

Text: Ján Kráner