NAJKRAJŠIE POVOLANIE NA SVETE

 

„Teda, ak už na toto nebude podnik reagovať, tak to naozaj nebude dobre !“ zvýšeným hlasom prehlasuje, inak veľmi rozvážne pôsobiaci pán Gold, ekonóm z Lesnej správy v Sabinove. Lesníci sediaci okolo veľkého stola súhlasne prikyvujú. Ani im sa včerajší markizácky šot, očierňujúci v súvislosti s novým lesným zákonom štátne lesy nepáčil. „Ale chlapi“, prevraví riaditeľ závodu „pracujete predsa v prosperujúcom podniku, tak neberte každú hlúposť v televízii tak vážne. O nás predsa  hovorí práca  a nie politici tárajúci v predvolebnom tokaní. A dôležité je, že nový lesný zákon neumožňuje privatizovať štátne lesy, veď preto sa im niektorým tak veľmi nepáči....!“.   „Veď hej, direktore, ale aj tak by im bolo treba dačo povedať...“,  neuspokojujú sa celkom ostatní.

 

Tento rozhovor sa odohral na konci pracovnej porady v útulnej chatke neďaleko Fintíc, kde som sa dostal počas cesty po území  nášho druhého najväčšieho odštepného závodu v spoločnosti jeho riaditeľa  pána Ing. Teodora VAVERČÁKA.

 

 

Cez prestávku

 

Pán riaditeľ, od vzniku Lesov Slovenskej republiky pôsobíš na Odštepnom závode v Prešove, ale tvojím takpovediac rodným závodom je  predsa len Poprad. Tento závod bol v rámci bývalých Východoslovenských lesov v dobrom slova zmysle  podnikovou „jednotkou“...

 

No, neviem, či jednotkou, ale je fakt, že vtedajší riaditeľ Ing. Juračka tam dal dohromady životaschopný kolektív, ktorý bol rád vo všetkom o čosi vpredu. Väčšina podnikových noviniek sa odskúšala práve u nás, či už išlo o informačnú techniku, nové technológie alebo spôsoby práce. Ja som v tomto ambicióznom prostredí začínal po krátkom pôsobení na Lesprojekte, najprv ako poľovný referent, neskôr vo funkcii vedúceho prípravy výroby a napokon ako hlavný inžinier.  Vybudovali sme tam naozaj dobrý závod, a to nemám na mysli len moderný komplexný areál, ale predovšetkým veľmi slušnú pracovnú atmosféru...

 

Zdá sa, že do spomienok ani nemusíš vkladať veľa nostalgie, veď dnes do veľkého prešovského závodu patrí aj všetko to, čo ste v Poprade vybudovali...

 

To je pravda, no aj tak - dvakrát do tej istej rieky už nevstúpiš. Dnes je napríklad väčšina areálu popradského závodu výhodne prenajatá, čo je síce ekonomicky úplne v poriadku, ale s týmto úmyslom sme vtedy, pochopiteľne, závod nebudovali. Robili sme tam, napríklad, kvalitné generálky UKT pre celé Slovensko. Ale naozaj škoda spomínať, veď zmenami sme prešli za posledné roky asi všetci a všetko...

 

Na veľké spomínanie napokon asi ani niet času, veď spojiť do jedného závodu regióny Spiša a Šariša  určite nebola jednoduchá úloha. Podarilo sa  ?

 

Ako v čom...  Napriek tomu, že zemplínske Bystré a liptovskú Tepličku oddeľuje navzájom takmer 150 km v podstate fungujeme dobre. Vo výrobných úlohách problémy nemáme, ba tu rád hovorím, že ak by nám niekto pridal aj 100 tisíc kubíkov ťažby, bez váhania ich berieme a bez problémov popredáme.... Nuž, ale pri organizačných zmenách je obyčajne  ľahšie vyriešiť otázky výroby, ako otázky medziľudských vzťahov. Stretnú sa tu ľudia s rôznymi pracovnými návykmi a dať ich dohromady chce najmä čas. Ale aj tu život ponúka fungujúce recepty. Jednoznačne sme vsadili na starú pravdu, že nielen chlebom je človek živý. Organizujeme preto veľa spoločných podujatí, ktoré dávajú ľudí prirodzeným spôsobom dohromady. Počnúc katarínskou zábavou, cez strelecké preteky, zimné športové hry, poľovačky, a to raz na jednom, inokedy na druhom  konci závodu ....  Ak sme vlani v Topolčiankach vyhrali podnikový futbalový turnaj nebola to náhoda. Vsadil som celkom vážne na tréningový proces, ktorý spolu so samotným turnajom prispel k zblíženiu našich ľudí viac ako neviem aké reči. Na ústredí som  zase stopol rôzne oslavy po pracovnom čase a miesto toho sa raz za čas všetci vyberieme na chatu pogratulovať oslávencom. Pracovné porady závodu robíme dookola  na jednotlivých správach. To všetko pomáha prirodzene prekonávať bariéry, ktoré tu pri vzniku nového závodu pochopiteľne boli. Škoda len, že niektoré zásahy podniku mi to občas trocha sťažujú...

 

Ktoré ?

 

No, napríklad nedávne odčlenenie Lesnej správy Mlynky v prospech Rožňavy ma fakt  nepotešilo. Hranice medzi závodmi musia niekde prebiehať a pochopiteľne nebývajú vždy ideálne. Ale, keď sa raz pred dvomi rokmi vytýčili, nemali by sa bez podstatných dôvodov meniť. Vyvoláva to totiž viac problémov,  ako sa na prvý pohľad zdá. Má to dopad na vytvorený a už zaužívaný systém práce, následne na počet zamestnancov v obslužných činnostiach a v konečnom dôsledku aj na samotnú pracovnú atmosféru, ktorú vybudovať je zložitý proces, ale narušiť sa dá raz-dva...  A napokon, človek tu cíti aj väčšinou nevyslovenú výčitku kolegov – prečo si to dopustil ?!  Ľudia na takéto interné zásahy totiž reagujú pomerne citlivo aj preto, že dosť komplikovaných podnetov objektívne prichádza z mimopodnikového prostredia a toto sa im potom zdá ako komplikácia, ktorú sme si mohli a mali radšej  odpustiť...  Sú tu napríklad najmä problémy s cirkevnými lesmi. Nová  „97 – mička“ nám ukladá odovzdať aj územia v národných parkoch. Súhlasím s naprávaním historických majetkových krívd, ale toto mi pripadá nenáležité. Veď, na jednej strane sa uvažuje o tom, že ak raz bude mať štát dostatok peňazí, tak najlepšie bude chránené územia na súkromných pozemkoch vykúpiť a tu ideme vracať aj to, čo už mohlo a malo ostať v štátnych rukách !  Nemám dôvod si nevážiť náboženské tradície našich ľudí, ale ak už raz štát  cirkev platí, tak azda má právo aj čosi od nej požadovať... ! Dopady tohoto zákona budú na našom závode vážne. Ide o takmer 5 tisíc hektárov, štyroch lesníkov, desiatku – dve živnostníkov, ktorí boli našimi zamestnancami a ktorí nám teraz  veľmi efektívne pracujú ako súkromníci, sezónne robotníčky v pestebnej činnosti, robotníkov v dielňach a na MES...!

 

Nedá  sa  to riešiť prenájmom, alebo tak, že cirkev prevezme všetkých našich ľudí ?

 

Presne to som pánovi biskupovi Tondrovi navrhol. Hovorím mu,  bude to aj ľudské, aj kresťanské, aj podľa zákona. Biskup v podstate súhlasil, aj generálny vikár je za, no keď sa vec dostane na vyjadrenie k svetskej „eseróčke“, tu sa porozumenie akosi vytráca...

 

Čo teda budete robiť ?

 

Zatiaľ sme majetok neodovzdali a hospodárime podľa zákona. Tento prístup  napokon uplatňujeme u väčšiny neštátnych neodovzdaných lesov. Pravda, ak domnelý vlastník vyslovene nesúhlasí, tak hranicu istej lesníckej diplomacie neprekračujeme a hoci nám zákon umožňuje hospodáriť naplno, obmedzujeme sa v takýchto prípadoch len na najnevyhnutnejšie úkony.

 

Zdá sa mi, že istá tradícia popradského novátorstva ťa, pán riaditeľ, sprevádza aj do Prešova, váš závod je prvým na Slovensku, ktorý má svoje územie úspešne certifikované podľa medzinárodných kritérií. Počul som však aj to, že za tým stoja hlavne obchodné záujmy prešovského Kronošpanu....  (moderný  závod na výrobu aglomerovaných dosiek)

 

No, neviem čo si počul, faktom však je, že Kronošpan od nás neodoberá, s výnimkou nejakých pilín, žiadne drevo. Lesnícky svet však certifikáciu uznáva a myslím si, že čím skôr to uznáme doma aj my, tým lepšie pre naše lesy i pre nás. Nie je pri tom vôbec dôležité, či bude použitý certifikačný systém FSC, PECS, alebo iný. Argumentácia, že nám lesy certifikovať netreba, lebo máme všetko garantované v LHP je nenáležitá. Áno, naše LHP sú naozaj objektívne kvalitné a to čo je v nich obsiahnuté patrí z veľkej časti do systému certifikácie, ale to je predsa argument pre podporu certifikácie a nie pre jej odmietanie. Deklarovanie toho, že u nás vyrábame drevo v súlade so svetovo uznávaným princípom trvalo udržateľného hospodárenia v lese je potrebné aj takto, pomocou  certifikácie. Som  presvedčený, že odberateľov, ktorý budú požadovať certifikované drevo bude pribúdať. A aj o tom, že takéto drevo bude aj z obchodného hľadiska zaujímavejšie. Naše prešovské prvenstvo v tejto oblasti ma preto úprimne teší...

 

Dobre, certifikácia je perspektívna, no zatiaľ predsa len viac imidžová, ako obchodná  záležitosť.  V hospodárskom výsledku závodu sa dnes ešte asi veľmi neprejaví...

 

To je pravda, no azda je správne pozerať sa aj nejaký ten krok vopred. V oblasti závodovej ekonomiky robíme iné a to celkom konkrétne kroky.  Napríklad, zriadili sme nový expedičný sklad v Prešove na Šarišských Lúkach. Perspektívne sem gravituje 45 000 m3  dreva, pričom odvozná  vzdialenosť  sa zriadením expedičného  skladu skrátila približne o 15 km. To reálne predstavuje úsporu  prevádzkových nákladov o niekoľko miliónov ročne. A ak už spomínam práve odvoz, trocha ma mrzí, že popri našom ES v Sabinove vídavam prechádzať naložené  bardejovské autá, ako „proti vode“ vozia ich drevo z  LHC Lipany. Myslím, že presne toto je priestor pre vnútropodnikovú kooperáciu. Človek si však akosi nechce vyrábať nepriateľov na susedných závodoch, no na druhej strane, ide o naše spoločné peniaze. Zažil som už veľa podôb štátnych lesov a som presvedčený, že ich súčasná organizačná štruktúra je tou najvhodnejšou, no musíme sa naučiť jej prednosti aj využívať....

 

Na expedičnom sklade na Šarišských Lúkach som si všimol počítače „latchbachery“. Voľakedy kolegovia na skladoch neboli touto novinkou veľmi nadšení. Zvykli si už ?

 

Že či ! Už by ich asi nik nedonútil vypisovať  číselník ručne. No naopak,  práve ja som si na niektoré veci v súvislosti s počítačmi ešte nezvykol. Keď som sa voľakedy spýtal na správe aké majú zásoby na OM vedel to každý okamžite aj z hlavy. Dnes sa spýtam to isté a všetci utekajú zapnúť počítač a dlho potom klikajú myšou, kým mi odpovedia. Praktický lesnícky život predsa nie je o desatinách...  Niekedy si polovážne hovorím, že sme naplnili  počítače, no vygumovali hlavy..  Počítače by mali ľudí uvoľniť pre terén a nie naopak! Posúď! Prídem na správu, dvaja mladí inžinieri mi s nadšením ukazujú na obrazovke nové tabuľky. Spýtam sa ich – chlapci, a diviaci kde chodia ? Pozrú na mňa - nevieme, nemáme kedy von chodiť...!   Možno je to aj preto, že programy Softipu voľáko stále nefungujú tak, ako sme boli zvyknutí....

 

Práca s médiami

Nielen prácou je človek živý

 

Aký je pracovný rytmus riaditeľa, ktorý do práce dochádza desiatky kilometrov ?

 

Z Popradu obyčajne odchádzam v pondelok ráno a kým dôjdem do Prešova mám veľkú časť závodu prejdenú. Cez týždeň, ak sa pracovne dostanem k Popradu, tak idem domov, inak je z toho  týždňovka. Ako všetko, má to svoje výhody i nevýhody. Ale v podstate asi viac výhod,  cez deň pracujem s ľuďmi a po večeroch s papiermi. Napokon práca riaditeľa je najmä práca s ľuďmi, treba s nimi veľa hovoriť a nevyhýbať sa problémom. Riadim sa zásadou, že robím na plno pre toho kto ma platí a to isté chcem aj od ľudí. Vo vnútri je potrebné aj kritizovať, navonok je však treba vždy firmu obhajovať. Vždy som chcel byť len lesníkom. Ovplyvnil to môj dedko, ktorý slúžil na Javorine u kniežaťa  Hohenloheho. Otca mi zastrelili na konci vojny Rusi a tak ma dedko, ktorý dožil 92 rokov, svojimi lesníckymi a najmä poľovníckymi spomienkami silne motivoval. Nikdy som to však neoľutoval a hoci každý sa rád svojou profesiu pochváli, ja som naozaj presvedčený, že lesníctvo je najkrajším povolaním na svete......

  

Na záver dňa  sme museli s pánom riaditeľom pripustiť, že tí jeho lesníci vo Finticiach mali predsa len veľa pravdy.  Môžeme mať totiž v lese poriadok, aký chceme, to ľudia veľmi  nevidia. Ak sa však v televízii hovorí o lesníkoch zle, to počuje skoro každý. Sám riaditeľ preto vyznáva zásadu, že využiť treba každú, aj tú najmenšiu príležitosť k verejnej prezentácii lesníctva. Tak ako on sám nedávno v prešovskom rozhlase, kde živá beseda mala nečakaný poslucháčsky ohlas. Nikoho síce  nepresvedčíme hneď zo dňa na deň, pomaly to však určite pôjde...  Chce to len odvahu a trpezlivosť.

 Zdalo sa mi, že odvaha ani trpezlivosť Ing. Vaverčákovi rozhodne nechýba. To je dobre. Nielen on, ale aj my všetci budeme tieto vlastnosti  pri svojej lesníckej práci  ešte  potrebovať...

 

                                                                                                   Pripravil: Ján Mičovský