„Teda,
ak už na toto nebude podnik reagovať, tak to naozaj nebude dobre
!“ zvýšeným hlasom prehlasuje, inak veľmi rozvážne pôsobiaci
pán Gold, ekonóm z Lesnej správy v Sabinove. Lesníci
sediaci okolo veľkého stola súhlasne prikyvujú. Ani im sa včerajší
markizácky šot, očierňujúci v súvislosti s novým
lesným zákonom štátne lesy nepáčil. „Ale chlapi“, prevraví
riaditeľ závodu „pracujete predsa v prosperujúcom podniku,
tak neberte každú hlúposť v televízii tak vážne. O nás
predsa hovorí práca a nie politici tárajúci v predvolebnom tokaní. A dôležité
je, že nový lesný zákon neumožňuje privatizovať štátne
lesy, veď preto sa im niektorým tak veľmi nepáči....!“. „Veď hej, direktore, ale aj tak by im bolo treba
dačo povedať...“, neuspokojujú
sa celkom ostatní.
Tento
rozhovor sa odohral na konci pracovnej porady v útulnej chatke
neďaleko Fintíc, kde som sa dostal počas cesty po území
nášho druhého najväčšieho odštepného závodu v spoločnosti
jeho riaditeľa pána
Ing. Teodora VAVERČÁKA.
|
Cez
prestávku
|
Pán
riaditeľ, od vzniku Lesov Slovenskej republiky pôsobíš na Odštepnom závode
v Prešove, ale tvojím takpovediac rodným závodom je
predsa len Poprad. Tento závod bol v rámci bývalých Východoslovenských
lesov v dobrom slova zmysle podnikovou „jednotkou“...
No,
neviem, či jednotkou, ale je fakt, že vtedajší riaditeľ Ing. Juračka
tam dal dohromady životaschopný kolektív, ktorý bol rád vo všetkom o
čosi vpredu. Väčšina podnikových noviniek sa odskúšala práve u nás,
či už išlo o informačnú techniku, nové technológie alebo spôsoby
práce. Ja som v tomto ambicióznom prostredí začínal po krátkom
pôsobení na Lesprojekte, najprv ako poľovný referent, neskôr vo
funkcii vedúceho prípravy výroby a napokon ako hlavný inžinier.
Vybudovali sme tam naozaj dobrý závod, a to nemám na mysli len
moderný komplexný areál, ale predovšetkým veľmi slušnú pracovnú
atmosféru...
Zdá
sa, že do spomienok ani nemusíš vkladať veľa nostalgie, veď dnes do
veľkého prešovského závodu patrí aj všetko to, čo ste v Poprade
vybudovali...
To
je pravda, no aj tak - dvakrát do tej istej rieky už nevstúpiš. Dnes
je napríklad väčšina areálu popradského závodu výhodne prenajatá,
čo je síce ekonomicky úplne v poriadku, ale s týmto úmyslom
sme vtedy, pochopiteľne, závod nebudovali. Robili sme tam, napríklad,
kvalitné generálky UKT pre celé Slovensko. Ale naozaj škoda spomínať,
veď zmenami sme prešli za posledné roky asi všetci a všetko...
Na
veľké spomínanie napokon asi ani niet času, veď spojiť do jedného závodu
regióny Spiša a Šariša určite
nebola jednoduchá úloha. Podarilo sa
?
Ako
v čom... Napriek tomu,
že zemplínske Bystré a liptovskú Tepličku oddeľuje navzájom takmer
150 km v podstate fungujeme dobre. Vo výrobných úlohách problémy
nemáme, ba tu rád hovorím, že ak by nám niekto pridal aj 100 tisíc
kubíkov ťažby, bez váhania ich berieme a bez problémov popredáme....
Nuž, ale pri organizačných zmenách je obyčajne
ľahšie vyriešiť otázky výroby, ako otázky medziľudských vzťahov.
Stretnú sa tu ľudia s rôznymi pracovnými návykmi a dať ich
dohromady chce najmä čas. Ale aj tu život ponúka fungujúce recepty.
Jednoznačne sme vsadili na starú pravdu, že nielen chlebom je človek
živý. Organizujeme preto veľa spoločných podujatí, ktoré dávajú
ľudí prirodzeným spôsobom dohromady. Počnúc katarínskou zábavou,
cez strelecké preteky, zimné športové hry, poľovačky, a to raz
na jednom, inokedy na druhom konci
závodu .... Ak sme vlani v Topolčiankach
vyhrali podnikový futbalový turnaj nebola to náhoda. Vsadil som celkom
vážne na tréningový proces, ktorý spolu so samotným turnajom prispel
k zblíženiu našich ľudí viac ako neviem aké reči. Na ústredí
som zase stopol rôzne oslavy po pracovnom čase a miesto toho sa
raz za čas všetci vyberieme na chatu pogratulovať oslávencom. Pracovné
porady závodu robíme dookola na
jednotlivých správach. To všetko pomáha prirodzene prekonávať bariéry,
ktoré tu pri vzniku nového závodu pochopiteľne boli. Škoda len, že
niektoré zásahy podniku mi to občas trocha sťažujú...
Ktoré
?
No,
napríklad nedávne odčlenenie Lesnej správy Mlynky v prospech Rožňavy
ma fakt nepotešilo. Hranice
medzi závodmi musia niekde prebiehať a pochopiteľne nebývajú vždy
ideálne. Ale, keď sa raz pred dvomi rokmi vytýčili, nemali by sa bez
podstatných dôvodov meniť. Vyvoláva to totiž viac problémov,
ako sa na prvý pohľad zdá. Má to dopad na vytvorený a už zaužívaný
systém práce, následne na počet zamestnancov v obslužných činnostiach
a v konečnom dôsledku aj na samotnú pracovnú atmosféru, ktorú
vybudovať je zložitý proces, ale narušiť sa dá raz-dva...
A napokon, človek tu cíti aj väčšinou nevyslovenú výčitku
kolegov – prečo si to dopustil ?!
Ľudia na takéto interné zásahy totiž reagujú pomerne citlivo
aj preto, že dosť komplikovaných podnetov objektívne prichádza z mimopodnikového
prostredia a toto sa im potom zdá ako komplikácia, ktorú sme si
mohli a mali radšej odpustiť...
Sú tu napríklad najmä problémy s cirkevnými lesmi. Nová
„97 – mička“ nám ukladá odovzdať aj územia v národných
parkoch. Súhlasím s naprávaním historických majetkových krívd,
ale toto mi pripadá nenáležité. Veď, na jednej strane sa uvažuje o
tom, že ak raz bude mať štát dostatok peňazí, tak najlepšie bude
chránené územia na súkromných pozemkoch vykúpiť a tu ideme vracať
aj to, čo už mohlo a malo ostať v štátnych rukách !
Nemám dôvod si nevážiť náboženské tradície našich ľudí,
ale ak už raz štát cirkev platí, tak azda má právo aj čosi od nej požadovať...
! Dopady tohoto zákona budú na našom závode vážne. Ide o takmer 5
tisíc hektárov, štyroch lesníkov, desiatku – dve živnostníkov,
ktorí boli našimi zamestnancami a ktorí nám teraz
veľmi efektívne pracujú ako súkromníci, sezónne robotníčky
v pestebnej činnosti, robotníkov v dielňach a na MES...!
Nedá
sa to riešiť prenájmom,
alebo tak, že cirkev prevezme všetkých našich ľudí ?
Presne
to som pánovi biskupovi Tondrovi navrhol. Hovorím mu,
bude to aj ľudské, aj kresťanské, aj podľa zákona. Biskup v podstate
súhlasil, aj generálny vikár je za, no keď sa vec dostane na
vyjadrenie k svetskej „eseróčke“, tu sa porozumenie akosi vytráca...
Čo
teda budete robiť ?
Zatiaľ
sme majetok neodovzdali a hospodárime podľa zákona. Tento prístup
napokon uplatňujeme u väčšiny neštátnych neodovzdaných
lesov. Pravda, ak domnelý vlastník vyslovene nesúhlasí, tak hranicu
istej lesníckej diplomacie neprekračujeme a hoci nám zákon umožňuje
hospodáriť naplno, obmedzujeme sa v takýchto prípadoch len na
najnevyhnutnejšie úkony.
Zdá
sa mi, že istá tradícia popradského novátorstva ťa, pán riaditeľ,
sprevádza aj do Prešova, váš závod je prvým na Slovensku, ktorý má
svoje územie úspešne certifikované podľa medzinárodných kritérií.
Počul som však aj to, že za tým stoja hlavne obchodné záujmy prešovského
Kronošpanu.... (moderný
závod na výrobu aglomerovaných dosiek)
No,
neviem čo si počul, faktom však je, že Kronošpan od nás neodoberá,
s výnimkou nejakých pilín, žiadne drevo. Lesnícky svet však
certifikáciu uznáva a myslím si, že čím skôr to uznáme doma aj my,
tým lepšie pre naše lesy i pre nás. Nie je pri tom vôbec dôležité,
či bude použitý certifikačný systém FSC, PECS, alebo iný. Argumentácia,
že nám lesy certifikovať netreba, lebo máme všetko garantované v LHP
je nenáležitá. Áno, naše LHP sú naozaj objektívne kvalitné a to čo
je v nich obsiahnuté patrí z veľkej časti do systému
certifikácie, ale to je predsa argument pre podporu certifikácie a nie
pre jej odmietanie. Deklarovanie toho, že u nás vyrábame drevo v súlade
so svetovo uznávaným princípom trvalo udržateľného hospodárenia v lese
je potrebné aj takto, pomocou certifikácie.
Som presvedčený, že
odberateľov, ktorý budú požadovať certifikované drevo bude pribúdať.
A aj o tom, že takéto drevo bude aj z obchodného hľadiska zaujímavejšie.
Naše prešovské prvenstvo v tejto oblasti ma preto úprimne teší...
Dobre,
certifikácia je perspektívna, no zatiaľ predsa len viac imidžová, ako
obchodná záležitosť.
V hospodárskom výsledku závodu sa dnes ešte asi veľmi
neprejaví...
To
je pravda, no azda je správne pozerať sa aj nejaký ten krok vopred. V oblasti
závodovej ekonomiky robíme iné a to celkom konkrétne kroky. Napríklad, zriadili sme nový expedičný sklad v Prešove
na Šarišských Lúkach. Perspektívne sem gravituje 45 000 m3
dreva, pričom odvozná vzdialenosť
sa zriadením expedičného skladu
skrátila približne o 15 km. To reálne predstavuje úsporu
prevádzkových nákladov o niekoľko miliónov ročne. A ak už
spomínam práve odvoz, trocha ma mrzí, že popri našom ES v Sabinove
vídavam prechádzať naložené bardejovské
autá, ako „proti vode“ vozia ich drevo z LHC Lipany. Myslím,
že presne toto je priestor pre vnútropodnikovú kooperáciu. Človek si
však akosi nechce vyrábať nepriateľov na susedných závodoch, no na
druhej strane, ide o naše spoločné peniaze. Zažil som už veľa podôb
štátnych lesov a som presvedčený, že ich súčasná organizačná štruktúra
je tou najvhodnejšou, no musíme sa naučiť jej prednosti aj využívať....
Na
expedičnom sklade na Šarišských Lúkach som si všimol počítače „latchbachery“.
Voľakedy kolegovia na skladoch neboli touto novinkou veľmi nadšení.
Zvykli si už ?
Že
či ! Už by ich asi nik nedonútil vypisovať
číselník ručne. No naopak,
práve ja som si na niektoré veci v súvislosti s počítačmi
ešte nezvykol. Keď som sa voľakedy spýtal na správe aké majú zásoby
na OM vedel to každý okamžite aj z hlavy. Dnes sa spýtam to isté
a všetci utekajú zapnúť počítač a dlho potom klikajú myšou, kým
mi odpovedia. Praktický lesnícky život predsa nie je o desatinách...
Niekedy si polovážne hovorím, že sme naplnili
počítače, no vygumovali hlavy..
Počítače by mali ľudí uvoľniť pre terén a nie naopak! Posúď!
Prídem na správu, dvaja mladí inžinieri mi s nadšením ukazujú
na obrazovke nové tabuľky. Spýtam sa ich – chlapci, a diviaci kde
chodia ? Pozrú na mňa - nevieme, nemáme kedy von chodiť...!
Možno je to aj preto, že programy Softipu voľáko stále
nefungujú tak, ako sme boli zvyknutí....
Práca s médiami |
Nielen prácou je
človek živý |
Aký
je pracovný rytmus riaditeľa, ktorý do práce dochádza desiatky
kilometrov ?
Z Popradu
obyčajne odchádzam v pondelok ráno a kým dôjdem do Prešova mám
veľkú časť závodu prejdenú. Cez týždeň, ak sa pracovne dostanem k Popradu,
tak idem domov, inak je z toho týždňovka.
Ako všetko, má to svoje výhody i nevýhody. Ale v podstate asi
viac výhod, cez deň
pracujem s ľuďmi a po večeroch s papiermi. Napokon práca
riaditeľa je najmä práca s ľuďmi, treba s nimi veľa hovoriť
a nevyhýbať sa problémom. Riadim sa zásadou, že robím na plno pre
toho kto ma platí a to isté chcem aj od ľudí. Vo vnútri je potrebné
aj kritizovať, navonok je však treba vždy firmu obhajovať. Vždy som
chcel byť len lesníkom. Ovplyvnil to môj dedko, ktorý slúžil na
Javorine u kniežaťa Hohenloheho. Otca mi zastrelili na konci vojny
Rusi a tak ma dedko, ktorý dožil 92 rokov, svojimi lesníckymi a najmä
poľovníckymi spomienkami silne motivoval. Nikdy som to však neoľutoval
a hoci každý sa rád svojou profesiu pochváli, ja som naozaj
presvedčený, že lesníctvo je najkrajším povolaním na svete......
Na
záver dňa sme museli
s pánom riaditeľom pripustiť, že tí jeho lesníci vo
Finticiach mali predsa len veľa pravdy.
Môžeme mať totiž v lese poriadok, aký chceme, to ľudia
veľmi nevidia. Ak sa však
v televízii hovorí o lesníkoch zle, to počuje skoro každý.
Sám riaditeľ preto vyznáva zásadu, že využiť treba každú,
aj tú najmenšiu príležitosť k verejnej prezentácii lesníctva.
Tak ako on sám nedávno v prešovskom rozhlase, kde živá
beseda mala nečakaný poslucháčsky ohlas. Nikoho síce
nepresvedčíme hneď zo dňa na deň, pomaly to však určite
pôjde... Chce to len odvahu a trpezlivosť.
Zdalo
sa mi, že odvaha ani trpezlivosť Ing. Vaverčákovi rozhodne nechýba.
To je dobre. Nielen on, ale aj my všetci budeme tieto vlastnosti
pri svojej lesníckej práci
ešte potrebovať...
|
Pripravil: Ján Mičovský |