O šumavských jedľách, podnikovej transformácii  i lesníckom umení

  SPRÁVCA  OD  ČESKÉHO  LESA

Osudy ľudí i vecí sa neraz preplietajú v nečakaných súvislostiach. Hrubé múry budovy Lesnej správy v Udavskom, patriacej do obvodu Odštepného závodu vo Vranove, by mohli veľa spomínať. Pamätajú pôsobenie  notára, začas ju napĺňal džavot školopovinných detí, bola sídlom malého lesného závodu, „déemesky“ i experimentálnej správy lesov. Úradujúcemu šéfovi tu vždy patrila atypická  kancelária, zaujímavým arkierom zvedavo vykúkajúca z čelného múra. Dnes v tejto útulnej miestnosti, plnej kvetov, úraduje inžinier Karel Lang. Človek, ktorého životná cesta sa začala odvíjať ďaleko od Udavského.  Nie je však dôležité odkiaľ prichádzame, ale kto sme. A najmä čo dokážeme. Karel Lang je predovšetkým človek. Jeho  vedomosti, skromnosť i  životná filozofia by boli plusom v každom povolaní, ktoré by si zvolil. Našťastie  pre lesy - stal sa  lesníkom.

Pri kontrole /Ing. Lang vľavo/

          Karel, odhaľme najprv ten malý rébus v tvojom krstnom mene. To „e“ nasvedčuje, že východoslovenské bučiny asi nehučali nad tvojou kolískou ?

          No, na tú kolísku si už celkom nepamätám, ak by som sa mal vyjadriť tak poeticky, ako si sa spýtal, tak tam celkom iste museli hučať jedle  Českého lesa. Som totiž rodák z Domažlíc. Na neďalekej Šumave som absolvoval lesnícky krst, ktorým boli dva roky strávené na  lesníckom učilišti v Zelenej  Lhote.  Nie sú to časy na ktoré by som osobitne rád spomínal. Zažil som tam hodne driny,  radosti len pomenej. Naučil som sa však rešpektovať ťažkú drevorubačskú robotu.  A napríklad aj premôcť strach pri zbere šišiek zo 40 metrovej  jedle. Učňovka bola na samote vzdialenej tri kilometre od najbližšej dediny a dostať sa aspoň občas „dole“, bola otázka prekonania nielen  únavy, ale v zime aj poriadnych závejov. Všetko však má svoj význam. Neskoršie štúdiá na  Strednej lesníckej škole v  Písku a Lesníckej fakulte v Brne boli po takejto „prípravke“  tuším viac odmenou ako povinnosťou.

 

          Asi nebude tak ťažké uhádnuť, že za tvojím príchodom na Slovensko sa skrýva hlas srdca...

          Naozaj, nemýliš sa. V  Brne sme my lesníci mali celkom pochopiteľne vrúcny vzťah k poľnoshospodárskej fakulte, pretože tam študovalo veľa dievčat.. Jednou z nich  bola aj Katka z Humenného.  Keď sme neskôr začali uvažovať o spoločnom pôsobisku, v hre boli obidva konce vtedajšej republiky. Rozhodli sme sa pre východ a ja, hoci som odišiel naozaj ďaleko od krásneho kraja mojej mladosti,  nemám prečo ľutovať.

 

          Ako to, že tvoja slovenčina ťa prízvukom nijako  neprezrádza ?

          Je to asi dôsledok toho, že v našej rodine je „úradným jazykom“ slovenčina. V práci som spočiatku síce písal po česky, no časom som sa naučil aj pravopis a dnes mi už veru aj  vadí, ak niekto slovenčinu mrzačí. Často sa mi stáva, že autora nespisovného listu aspoň v duchu opravím. Ale niekedy aj naostro...

 

          Ako sa ti v Udavskom, relatívne „ďaleko od rušného davu“,  javí  súčasné lesnícke dianie  ?

          Nič nové nepoviem, témou dňa je aj tu transformácia podniku. Posledných trinásť rokov je v lesníctve v znamení permanentných zmien,  a veru by si už nielen naši ľudia, ale aj lesy, ktoré spravujeme, zaslúžili dlhšie obdobia pokoja. Veď buďme úprimní - koľko skutočnej iniciatívy môžeme očakávať od horára, ktorý akoby bol vo svojom lese stále len tak, na pol úväzku, medzi dvomi reorganizáciami. Už roky kalkulujeme, robíme prepočty, rušími a zlučujeme obvody. Možno nás je naozaj priveľa, no suchom, kalamitami a neviem čím všetkým ešte sužovaný les, naliehavo potrebuje personálnu stabilizáciu. Ak chceme od lesníka  vysokoodbornú prácu, tak by mal byť na svojom obvode aspoň desať rokov. Ak by to záviselo odo mňa, tak by som mu túto povinnosť zapísal aj do pracovnej zmluvy...

 

          ???

          Jednoducho, by som ho zaviazal, že s výnimkou zreteľahodných rodinných a zdravotných dôvodov, musí byť na pridelenom lesnom obvode minimálne jedno celé decénium. Samozrejme, ak by  neurobil závažný prešľap.  Lesu by tento princíp veľmi pomohol !

 

          Myslíš, že súčasné aktivity podniku smerujú k takejto stabilizácii  ?

          Tu „dole“ máme k hodnoteniu súčasného vývoja málo informácií. Škoda, že ani v Lesníkovi o tom veľa nepíšete. Je však fakt, že sa očakávajú radikálne zmeny. Osobne verím, že budú nielen radikálne, ale aj zmysluplné. Myslím, že podrobná analýza, ktorá sa v súčasnosti v podniku vykonáva je dobrým začiatkom. A azda aj predzvesťou toho, že namiesto boja o sídla závodov bude nastávajúca reorganizácia  konečne systémovou zmenou, ktorá postupne  prinesie stabilitu a prosperitu. Bol som  členom jedného z  dielčích transformačných tímov a niektoré závery ku ktorým sme sa dopracovali boli celkom prekvapujúce. Pre poznanie seba samého je niekedy naozaj dobré vybočiť  z vybehaných koľají... No, nové, nech je už akokoľvek správne,  sa však vždy presadzuje ťažko, to som si  v prevádzke neraz odskúšal. Bude preto dobre, ak potrebe zmien uverí čo najviac zamestnancov.  Napokon, kto by nechcel pracovať v prosperujúcom lesnom podniku, ktorý dokáže svojich ľudí dobre zaplatiť i dať im primeranú istotu. Od jedného i druhého sme  stále ešte dosť ďaleko...

 

          Znie to všetko zaujímavo, akosi mi však v tom chýbajú obavy, ktoré prevádzka zjavne  pociťuje...   Neobchádzaš trocha problém ?

          Nič neobchádzam. Zmeny sú naozaj potrebné a to, že nebudú ľahké ani príjemné všetci vieme. No jednu obavu naozaj mám.  Bojím sa, aby sa potreba zmien politicky nevyužila na privatizáciu lesného majetku štátu. A myslím, že v tejto obave nie som sám. Napokon, čo nás od takéhoto kroku reálne delí ? Stačí návrh takéhoto zákona, dostatočný počet poslancov a je to ! Bude dobre, ak sa aj o tejto možnosti bude otvorene hovoriť. Jednoducho preto, aby nikdy nenastala ! Privatizácia lesníckych prevádzok má v sebe veľmi veľa pozitívnych motívov, v privatizácii samotného lesa nenachádzam ani jediný...

 

          Už pred desiatimi rokmi si patril k tým, ktorí v štátnych lesoch  presadzovali privatizáciu pomocných činností a dodávateľský spôsob prác. Vtedy to však nebolo „in“, proti bol podnik, odbory i samotní zamestnanci.  Ako to hodnotíš s odstupom času ?

          Sprivatizovali sme vtedy záprahy, traktoristom a vodičom prenajali prostriedky, do pestovných prác sme pustili súkromníkov. Hoci sa to naozaj kadekomu nepáčilo, čas potvrdil, že to bolo správne.  Dodávateľský spôsob je naozaj efektívnejší.  Okrem finančného efektu sa nám takto aj uvoľňujú ruky pre vlastnú lesnícku činnosť. Názorne povedané, lesníkovi netreba behať okolo pojazdnej dielne a môže sa venovať poriadne vyznačenej ťažbe. Svet však nie je čiernobiely a preto ani dodávateľský spôsob práce nemožno absolutizovať. Väčšinu prác je možné naozaj efektívne robiť pomocou cudzích partnerov, no sú práce, kde by som to ako výhodu nevidel. Skús nájsť firmu, ktorá  mi dnes pokosí okolo správy, zajtra prečistí priepusty a o deň neskôr opraví v lese povalený oplotok. Je dobre ponechať si určitú minimálnu kapacitu aj vo vlastnej réžii, pretože na takéto drobné práce uzatvárať zmluvy nemôže byť efekrtívne.  

 

          Osobitnou kapitolou tvojho lesníckeho života je poľovníctvo...

          Som len púhym amatérom, no myslím, že je dobre, ak je lesník aj poľovníkom. Akosi potom  aj  les vníma komplexnejšie. Bol by som rád, keby pre lesníka ostala poľovačka, ako istá súčasť jeho práce. Samozrejme, ak výhodným prenájmom revírov dokážeme získať potrebné financie, niet o čom diskutovať - prenajmime ich. Niektoré z menej zaujímavých revírov by sme si však, pri splnení podmienky nestratovosti, mali ponechať. Ako akúsi kontrolnú plochu. Verím, že aj  tam by sa mohla a mala  prejaviť kvalita našej práce...

 

          A ako je to s kvalitou práce v lese ? Nie je budúcnosť tunajšieho buka ohrozená ?

          Myslím, že práve buk sa môže v epoche očakávaných klimatických zmien stať stabilizujúcou drevinou Slovenska.  Je dobre, že sa po období jeho masívnej umelej obnovy  vraciame k obnove prirodzenej. Opäť nejde len o ekonomiku, je to zároveň najlepšia cesta k zachovaniu vhodného genotypu. Kvalita práce v lese je  závislá od množstva financií, ktoré sú k dispozícii. Podľa tohoto tvrdenia by mala kvalita klesať, no neplatí to absolútne. Je síce pravda, že nerobíme všetko to, čo  by si les vyžadoval, na druhej strane ani niekdajší  dostatok peňazí automaticky nezabezpečoval potrebnú kvalitu. Záleží to predovšetkým od ľudí, ako vedia zdroje, ktorú budú vždy obmedzené, využiť v prospech lesa. Tak, aby sme nielenže obstáli pri previerkach, ale pociťovali zo „svojho“ lesa úprimnú radosť. Verím, že práve v tom je lesnícke umenie a  podstata našej práce...

         Kedysi dávno sa k lesnému závodu náhlia dve autá. V jednom novinári v druhom pracovníci podniku. Obidve posádky zaujíma ťažba v ochrannom pásme ostro sledovanej rezervácie,  pravda  každú z iného pohľadu...  Kľúčom v spore je kvalifikovaná odpoveď na otázku, čo má prednosť – či dávnejšie schválený  LHP, alebo úplne čerstvý zákon o ochrane prírody. Otázku, ktorú nik z kompetentných pre krátkosť času ešte nestihol položiť. Patová situácia. Hlavný inžinier vyberá pre očami obidvoch strán zo stola akýsi úradný papier. Bác !! On si tú odpoveď jednoducho už vyžiadal... 

            Sadenice javora na správe divne chradnú. O príčinách sa diskutuje. Svoj názor vyslovuje aj vedúci lesnej správy a „latinákmi“ pomenúva vinníkov. Čas ukáže, že sa nemýlil...

            Dlhoročný spor o vlastníctvo lesných pozemkov v atraktívnom revíri sa ocitne v závoze. Štátnym lesom ich pravdu potvrdzujú bojazliví svedkovia i logika samotnej veci. Chýbajú však dôkazy. Majitelia nepravdy sa sebaisto usmievajú.  Majiteľ húževnatej povahy mesiace pracuje s archívmi na Šarišských Lúkach, v Bratislave i  v Prahe. Odrazu je všetko jasné a inak...      

Kolega, ktorý  vie,  chce  a koná.  Karel Lang.

Na spoločnej poľovačke

Po úspešnej rybačke v rodnom kraji

Ján Mičovský

Foto archív: Ing. Karel Lang