V historickej budove podniku bola otvorená výstava  drevorezieb

LETOKRUHY  KRÁSY

          Kategória krásna má mnoho podôb. Nie je vždy nutné vedieť ich pomenovať. Treba ich skôr precítiť. Od nedávna nám k tomu v budove generálneho riaditeľstva  dávajú príležitosť aj drevorezby študentov Stredného odborného učilišťa lesníckeho z Banskej Štiavnice.  Motívy mesta,  baní, zvierat a ľudských postáv sa striedajú s čistou abstrakciou. Nie, nebude sa nám všetko z toho páčiť, ale azda  tam nájdeme aj to, čo nás osloví. Tak trocha možno závidieť tvorcom, ktorých príroda obdarila svojským  vnímaním okolitého sveta. A navyše aj schopnosťou toto vnímanie tak podmanivo zhmotniť v materiály, ktorý môže stmavnúť, môže zhorieť i polámať sa, no nemôže vyjsť  z módy. V dreve. Poďakovanie patrí aj pedagógom, ktorí takéto krásne videnie vedia z detskej duše vyčariť.  Škola, ktorá má učebné osnovy pretkané takýmto ľudským prístupom nemôže vychovať zlého človeka...

          Vedenie nášho podniku sa s banskoštiavnickým lesníckym učilišťom  dohodlo na koncepcii dlhodobých výstav študentských prác.  Osoh z toho budú mať obe  strany. Študenti získajú atraktívny priestor pre svoje prvé výstavy, náš podnik zaujímavú výzdobu. Užitočná a efektívna myšlienka.

          Vernisáž výstavy sa uskutočnila za prítomnosti asi 60 zamestnancov v piatok 28. novembra 2003 krátko po poludní. Po lesníckych fanfárach ju otvoril umelecký historik PhDr. Bohumír Bachratý, CSc., ktorý diela banskoštiavnických rezbárov inštaloval už v nejednom reprezentačnom priestore, včítane Národnej rady SR, či nášho ministerstva. Vo svojom voľnom prejave pripomenul nevyčerpateľnú inšpiratívnosť lesa a dreva.  Za školu sa prihovoril riaditeľ Ing. Koloman Šmondrk, ktorý v jej mene podaroval podniku filigrantskú drevorezbu jeleňa. Vystavovateľom za Lesy SR poďakoval Ján Mičovský.

        Vernisáž ukončil kultúrny program. Gajdy, fujara a  krásne hlasy banskoštaivnických ľudových umelcov prirodzene nadviazali na  posolstvo vystavovaných diel. Posolstvo okolo ktorého budeme dlhšiu dobu chodiť. A ktorého krása, ak tak budeme chcieť, sa možno aspoň trochu prenesie aj do našich myšlienok a činov. Práve v tom je Everest umenia.

  Ján Mičovský