1. Výstup z podzemia      2. Pri robení výdrevy      3. V zajatí krásy      4. Na 45 metrovom rebríku


V najhlbšom jaskynnom systéme Slovenska
Hrad do ktorého sa zostupuje 

          Každý z nás je originálom ku ktorému niet kópie. Napriek tejto jedinečnosti je ľudská existencia založená na takmer jednotnom algoritme - láska, rodina, práca a napokon smrť. A k tomu túžba niečo za sebou zanechať. Vytvoriť. Prirodzená potreba, ktorú napĺňame každý po svojom. Staviame domy. Sadíme stromy. Počíname synov. Píšeme knihy. Alebo objavujeme jaskyne...
          Prvé, čo si na Ing. Mariánovi Jagerčíkovi (1960) všimnete je jeho prívetivý úsmev. Hoci rodák z Polomky, kde aj býva, povedať o ňom, že je Horehronec telom aj dušou nebude anatomicky celkom presné. Poriadna časť jeho srdca totiž patrí masívu Krakovej hole na liptovskej strane Nízkych Tatier. Tam vo výške 1488 m.n.m. je vchod do jaskyne, ktorú v roku 1964 objavil dnes už legendárny speleológ Petr Hipman. Marián tu začal pôsobiť o pätnásť rokov neskôr. Od vtedy sa jeho život rozdelil na dva. Ten "obyčajný" prežíva so svojou rodinou na Horehroní. Čas tomu druhému vymeriavajú kvapky stekajúce po kvapľoch čarovného hradu. Hradu, na ktorý sa nevystupuje, ale zostupuje.
          S vďakou som využil príležitosť spoznať nielen zaujímavého kolegu, ale dnes už aj kultové miesto slovenských jaskyniarov. Jaskyňu, ktorú jej objaviteľ nazval Starý hrad. 

 

         Cestu ku vchodu meriame hodinu strmým chodníkom. Jaskyniari ním za takmer 40 rokov vyniesli desiatky ton materiálu. V zrube dostávam čižmy, kombinézu a prilbu s karbidkou. Do jaskyne sa vstupuje cez skalnú rotundu, ktorá naozaj pripomína rozprávkový hrad. Za kovovými dvierkami postupujeme úzkou štrbinou. Hoci som navštívil takmer všetky slovenské sprístupnené jaskyne, už prvé kroky ukazujú, že o jaskyniarstve neviem vôbec nič. Základný pochodový postoj je tu vyklonený kačací podrep, ktorý strieda plazenie s bradou celkom na zemi. Marián však napreduje týmto pre mňa takmer neprekonateľným terénom ako mačka. Moja prilba naráža na skalu v pravidelných intervaloch, tú jeho takmer nepočuť...


         Marián, dá sa odhadnúť čas, ktorý si jaskyni už venoval ?

         Vďaka mojej manželke Janke dá. Tá mi už dávnejšie vyrátala, že som tu dohromady strávil tri roky života. Dnes sa to však už bude blížiť skôr k štvrtému... Chodím sem 25 rokov, priemerne každý druhý víkend. Premlelo sa nás tu za tú dobu asi dvadsať, vydržali siedmi....


          Poznal si objaviteľa jaskyne Petra Hipmana ?

          Veľmi dobre. Bol to človek, ktorý v jaskyniarstve, ale asi ani v ostatnom živote nepoznal odpočinok. Neúnavne sliedil v horách za každým prievanom, ktorý by prezradil jaskynný systém, konštruoval dômyselné jaskynné lanovky, spúšťal sa odvážne do každej neznámej priepasti, zameriaval objavené priestory. Raz som ho vyťahoval dolámaného z lavíny, no už o tri týždne lyžoval. Povaha to bola zložitá. Nepoznal však neprekonateľné prekážky, čo je pre jaskyniara asi tá pravá vlastnosť.

          Úzkymi štrbinami prichádzame k prvej z viacerých priepastí. Treba nám zísť kolmým 18 metrovým rebríkom visiacim na oceľových lankách. Svetlo karbidky dopadá na steny, ktoré sú raz na dosah ruky, inokedy rebrík visí v čiernej prázdnote... Nie je to najlepší pocit..

 

          V júli tohto roka prebehla tlačovými agentúrami správa, že Starý hrad sa po rokoch podarilo spojiť s jaskyňou Večná robota, ktorej vchod ste tu objavili v roku 1988. Toto prepojenie bolo hodnotené, ako jeden z najvýznamnejších počinov slovenského 

jaskyniarstva v posledných rokoch...

          Neviem, kto to tak hodnotil, no je fakt, že 26. júla tohto roku sa definitívne potvrdilo niečo, čo sme vedeli už od roku 1989. Vtedy sme pomocou plynovej skúšky s merkaptánom dokázali prepojenie obidvoch jaskynných systémov. Jedna vec však bola dokázať a druhá nájsť prepojenie pod zemou. Trvalo nám to 15 rokov počas ktorých sme vykopali a premiestnili kubíky nánosov. V lete tohto roku sme už tušili, že sme blízko cieľa. Keď vypadla skala za ktorou už bola známa chodba mali sme tu malý sviatok. Hore v zrube sme otvorili aj šampanské...

 

         Ako to bolo s tým tvojím objavom vchodu do Javorovej priepasti ?

          Pre objavovanie jaskynných otvorov je dôležitý prievan. V lete prúdi vzduch v jaskyni zhora nadol, v zime naopak. V tomto prípade sa mi pri zimnom prechode lúkou zazdalo, že sa z nej parí. Prechádzali sme tadiaľ mnohokrát, nikdy sme si však nič nevšimli. Niekedy jaskynný systém prezrádza aj vlhkomilná flóra, pretože v okolí vyústenia jaskyne je vlhšie.

          Prichádzame k Studni radosti. Kto jej dal taký nelogický názov ? Premenúvam si ju na Studňu strachu a do 45 metrovej hlbočiny sa spúšťam azda len vďaka Marianovmu absolútnemu pokoju. Niekde v polovici zostupu mi zhasína karbidka, nedokážem ju jednou rukou opäť zapáliť. Prsty na rukách ma prestávajú poslúchať, neviem, či je to viac od strachu, alebo únavy. Najhoršie je, keď sa rebrík rozkýva. Mením spôsob lezenia a priečok sa chytám tak, že objímam cely rebrík. Smiešny spôsob, ktorý mi odiera ruky, ale prináša pocit aký taký pocit istoty. Veď sa bude treba ešte aj vrátiť...

 

       Aká hlboká je táto jaskyňa ?

          V súčasnosti je to najhlbší jaskynný systém na Slovensku. Od vchodu až na jej najnižšie položené miesto je to 495 výškových metrov. Kto chce zájsť až na dno musí prekonať vzdialenosť približne 2700 metrov. Dá sa to prejsť približne za štyri hodiny. Pravda, kým sa tak mohlo stať uplynuli roky. V niektorých sme postupovali ledva po metroch, inokedy sme poriadne poskočili. Ani dnešná hĺbka určite nie je konečná. Do okrúhlej päťstovky už veľa nechýba... 

  

       Marián, vy jaskyniari máte právo pomenovať objavené jaskynné priestory podľa vlastnej úvahy. Nesie niektorá časť jaskyne aj tvoje meno ? 

          No, Jágerčíkov dóm tu nenájdeš. Je tu však komín, ktorý som kedysi vyliezol. Volá sa Midlíkova hrôza. Bolo to veľmi náročné, no nie hrozné. Ozajstnú hrôzu som tu zažil iba raz. Bolo to vtedy keď ma blato pri plazení prisalo tak mocne, že som sa dlhé minúty nemohol pohnúť ani o milimeter. No, o tom Midlíkovi, to tam radšej nedávaj... 

          Popri Etne, pôsobivej trojmetrovej vápencovej kope, prechádzame k Révajovmu domu, ktorý je v hĺbke 295 metrov. Tu asi dosahujem svoj životný jaskynný rekord. Viac by sme už kvôli mojej nešikovnosti dnes už nestihli. Darmo, na miestach kde Marián ide takmer bez zastavenia ja len opatrne vyhľadávam chyty. Váham aj pri hlbokých štrbinách, ktoré sa tu zdolávajú tým najjednoduchším spôsobom - jedna noha na ľavú stenu, druhá na pravú a pod tebou päťmetrové nič... Marián mi prezrádza, že s ním raz do roka zíde do jaskyne aj manželka. No, Janka, hlboká poklona pred tvojou odvahou... Radosť, ktorú som pocítil, keď som po štyroch hodinách strávených v podzemnom labyrinte opäť uvidel oblohu bola sprevádzaná hlbokou úľavou. Jaskyniarom už asi nebudem...

 

        Marián, pripomeňme aj na tvoj lesnícky životopis...

          Ten je celkom jednoduchý. Teraz som prešiel na generálne riaditeľstvo na referát BOZP, no od skončenia školy som v podstate stále pracoval na závode v Beňuši, najmä na technickom oddelení. Za tie roky som zabezpečoval mnohé investičné akcie. Pohľad na horský hotel Pusté Pole, pílu Závadka, či novú administratívnu budovu závodu vyvoláva spomienky na roky príprav a budovania. Rád spomínam na časy, keď sme boli samostatným podnikom. Vtedy sme toho stihli naozaj veľa. Viem, boli v tom dobré rentové pomery závodu, no aj tak si myslím, že je to najmä v ľuďoch...

  

        Podzemné priestory patria štátu. Vy ich vlastne preň objavujete a dobývate doslova vlastnými rukami. Ako sa vám štát za vaše objavy odmeňuje ?

          Vidím, že máš zmysel pre humor. Sme šťastní, ak sa nám niekedy ujde príspevok na nevyhnutné technické zabezpečenie. Napríklad na kovové dvere do jaskyne. Inak si činnosť hradíme sami. Ale o to nejde, veď kvôli peniazom sem nikto z nás nechodí... 

Jaskyniarska PF-ka

od Lindy Hipmanovej

všetkým čitateľom Lesníka

 

Nakreslil: Marián Jagerčík

 

          Blížia sa Vianoce a s nimi aj kult novodobého veličenstva - spotreby. Ligot vianočných gúľ akoby občas nahrádzal svetlo v nás. Svetlo, ktoré je pre vnútornú harmóniu prospešnejšie, ako kilometre nabehané pomedzi regále hypermarketov. Marián túto dilemu určite nepozná. Nie, nerozprávali sme sa o tom. Stačilo sa však pozerať na svetielka v jeho očiach. Spolu s karbidkou mu osvetľujú cestu za doposiaľ nepoznaným. Cestu, ktorá pre nás nezasvätených vedie do temnoty, no pre týchto odvážnych ľudí je tou najžiarivejšou. Viem, nemôžeme byť všetci jaskyniari. A ani netreba. Všetci by sme sa však mali snažiť presvetliť temnoty okolo nás. 
          Je ich tu ešte pre každého dosť.

Ján Mičovský