Kariéra. Slušný plat. Spokojná rodina. Zaujímavé záľuby. Dovolenka. A zase nové úlohy. Dopredu ! Nepoľaviť ! V prípade problémov aktivovať pestované kontakty. Beh na dlhú trať zvanú život... Že niektorí už zastali ? Neobzerať sa ! Úspech, úspech, úspech.
Nie, naozaj by nebolo správne vulgarizovať prirodzenú snahu každého
z nás žiť slušne a niečo v živote dokázať. Avšak,
ako vo všetkom, aj tu povstáva
otázka miery !
Kde sú hranice snaženia,
za ktorými sa úsilie mení na pechorenie a radosť zo života uniká
? Často nám stupnicu hodnôt
pomôže zoradiť až blikajúca kontrolka
odchádzajúceho zdravia. Alebo aj stretnutie
s niekým, kto nám umožní veci okolo nás vnímať trocha inak.
Tak, ako sa to stalo mne, keď som v nedávne aprílové popoludnie
kráčal po brehu Váhu neďaleko turčianskeho Lipovca s Ing.
Jankou MURÁŇOVOU.
Hoci nás vychovala rovnaká fakulta, naše svety sú veľmi vzdialené.
Aspoň sa mi to tak na začiatku nášho rozhovoru
zdalo. Do jej
životného príbehu totiž vstúpili hneď pri narodení tri ťažké
písmená. DMO.
Detská mozgová obrna. Neviem už, čo bolo v najbližších hodinách rýchlejšie. Či vody Váhu náhliace sa do neďalekej strečnianskej úžiny, či pribúdanie rešpektu, ktorý som začal pociťovať pred udivujúcou silou tejto útlej dievčiny. Jej telo síce poznačila v detstve obrna, no jej myseľ ostala nádherne priama... |
Pani
inžinierka, museli ste sa naučiť žiť s vážnym životným
handicapom. Prepáčte mi na
úvod otázku trocha naivnú - ako ste to dokázali ?
Vidíte, vy tomu hovoríte vážny životný handicap a ja som sa v živote stretla s mnohými ľuďmi, ktorí boli na tom oveľa horšie. Ale v podstate máte pravdu, musela som sa vyrovnať s množstvom situácií o ktorých zdravý človek nič ani netuší. Asi najväčšiu zásluhu na tom majú moji rodičia, ktorí celý svoj život podriadili mojej chorobe. Keď som išla do základnej školy, do úvahy prichádzala iba špeciálna škola v Bratislave. Rodičia sa presťahovali do Bratislavy spolu so mnou, aby mi boli na blízku. Po rokoch sme sa opäť spoločne vrátili do Turca. Tu som potom chodila na martinské gymnázium medzi zdravých spolužiakov. Ten prechod bol zlý, lebo hoci v Bratislave sa o nás mimoriadne starali, žili sme tam v akomsi skleníku. A zrazu som mala žiť medzi úplne zdravými ľuďmi...
Predpokladám, že sa vám snažili
vždy pomôcť...
Ako kto. Na gymnáziu som spočiatku dosť času aj preplakala. Niektorí spolužiaci, hlavne chlapci, tu boli krutejší, ako som si pred tým, medzi seberovnými, vedela predstaviť. Je pravda, že po rokoch sa mi niektorí ospravedlnili, ale vtedy mi to padlo ťažko. Časť chyby však bola iste aj vo mne, postihnutý človek všetko vníma oveľa citlivejšie, ako si vy zdraví myslíte. Bola som vtedy presvedčená, že každý sa pozerá len na mňa. Už len taká cesta autobusom bola pre mňa hotový horor. Sadla som si vždy tak hlboko, aby mi ani hlava spoza operadla netrčala. Teraz sa tomu už aj ja smejem, ale vtedy to bol naozaj problém. A nebol veru jediný. Nedokážem napríklad písať tak rýchlo ako ostatní. Niektoré písomky som preto jednoducho nestihla napísať. A našiel sa učiteľ, ktorý to neuznal - ako vás mám ohodnotiť, keď to nenapíšete ? Mala som preto najradšej matematiku, tam som sa mohla vyjadriť jasne a stručne. A taktiež biológia bola mojím koníčkom.
Azda tam treba hľadať príčinu vášho rozhodnutia ísť
študovať na lesnícku fakultu ?
Vedela som, že sa ma na to spýtate (smiech), ale nebola to tá hlavná príčina. Les som síce mala vždy veľmi rada, ale vtedy som predovšetkým hľadala nejakú školu, kde nebudú jazyky. Lebo vtedy sa mi hovorilo veľmi ťažko a nie vždy mi bolo dobre rozumieť....
Zatiaľ som rozumel každému vášmu
slovu....
Niekedy mi to ide lepšie, niekedy horšie. Mama mi často pripomína, že mám viac trénovať.... No, a potom na lesníckej fakulte vo Zvolene to už bolo všetko inak. Mala som tam naozaj dobrých spolužiakov. Pomáhali mi. Hoci niekedy len tým, že za mňa pri prezentácii zakričali moje meno. Nie, nemyslite si, že som nebola prítomná, ale ohlásiť sa nahlas menom bolo niekedy nad moje sily. Zažila som tam aj mnoho študentskej veselosti, pretože spolužiaci ma brávali všade so sebou. Veľmi mi vtedy všetci ľudsky pomohli, hoci štúdium to nebolo ľahké, ba neraz som to aj chcela vzdať. Vydržala som však....
Váš osud ako by mi pripomínal Foresta
Gumpa. Aj on sa napokon prepracoval dopredu, hoci do života štartoval s veľkým
telesným handicapom. Videli ste to
?
Videla, je to krásny film, no v živote je to všetko oveľa zložitejšie. Aj keď si niekedy aj ja pripadám, ako Tom Hanks. Sedím na zastávke a vyprávam svoj príbeh. Poslucháči sa menia, ale môj príbeh ostáva.... Niekedy mi prídu na um neuveriteľné spomienky...
Napríklad ?
Raz sme išli na trojdňový školský výlet na Oravu. Mala som pripravený komplet turistický výstroj a veľmi som sa tešila na výstup na Babiu Horu. Ráno pred túrou prišla ku mne profesorka s milou tvárou - vraj, Janka, vy by ste tam hore nemali ísť ! Viem, bola to hlúposť, a ani učiteľka to nemyslela zle, ale pripadalo mi to vtedy, ako veľká nespravodlivosť. Viete, postihnutým môžete ublížiť dvojako. Tak, že sa im vysmejete a ešte viac tak, že ich budete príliš ľutovať. A asi najhoršie je, keď vidíte, ako sa niekomu pri stretnutí s vami zjaví na tvári milostivý úsmev, typu „ no čo, ty chudáčik môj...“
Aká bola téma vašej diplomovej práce ?
Náhodné ťažby v Gaderskej doline. Robila som tam porovnanie vývoja kalamít za posledných desať rokov. Lesníci zo správy v Blatnici boli veľmi ochotní a pomáhali mi. Práca to bola zaujímavá, no dnes by som ju už asi napísala inak. Viac by som sa zamerala aj na príčiny stúpajúceho trendu kalamít, nielen na ich štatistické vyhodnotenie. Viem, že lesy pred kalamitami žiadnou diplomovkou neubránime, ale chcela by som čo najviac pomôcť pri ich ochrane, hoci len trochou osvety.
Úspešné ukončenie školy zanecháva v každom študentovi pekné
spomienky. Myslím, Janka, že pre vás to musel byť dvojnásobne dobrý pocit.
Prekonali ste nielen ťažkosti štúdia,
ale predovšetkým sama seba...
To asi áno, hoci z promócií si pamätám veľmi málo. Vlastne len dve veci: Že sa mi strašne potili ruky a potom, že mi tam všetci veľmi dlho tlieskali. Bolo to ako vo sne, ani neviem, ako som prebrala diplom. Čo však z neho, keď už dva roky sedím bez roboty doma. Najprv som si myslela, že to až taký problém nebude, teraz pomaly strácam nádej. Zamestnať sa nemôžu zdraví ľudia, nie to ešte takí ako ja.
Janka, teraz, keď ste už toľko
dokázali, sa vari nevzdáte...
Ja sa nevzdávam. Prednedávnom som si kúpila počítač, aby som mohla aj pomocou internetu hľadať prácu. Píšem žiadosti, kde sa len dá. Všetky odpovede sa však končia rovnako – vašu žiadosť vedieme v evidencii... Viete, nejde mi ani tak o peniaze, nie som veľmi náročná, ale veľmi mi chýbajú ľudia. Keď ostanete so svojou chorobou doma, to ako by ste ochoreli dvakrát. Najprv ochorie telo, potom aj duša. Bola by som ochotná robiť čokoľvek, len keby som mohla pracovať v lesoch, ktoré mám naozaj tak rada. Hoci by som mala začať aj ako robotníčka v lesnej škôlke, len keby ma niekto potreboval...
Verím, veď
všetci potrebujeme pocit, že sme voľakomu užitoční...
...ale vy zdraví máte oveľa viac možností dať svojim dňom zmysel a veľa toho o nás ostatných neviete. Neviete, ako veľa to pre nás znamená, ak nám niekto vie vrátiť nádej, hoci len slovom. Veľmi mi teraz pomohli ľudia z Poradensko–informačného centra pre zdravotne postihnutých občanov v Žiline. Presvedčili ma, že nie som stratený prípad. Veď ja som naozaj ochotná ísť za prácou kdekoľvek. Postarať sa o seba viem po každej stránke, veď rodičia pracujú a ja vediem celú domácnosť. Keby som dostala ubytovanie, môžem pracovať kdekoľvek na Slovensku. Ani neviete, ako rada by som sa dostala k mojim milovaným stromčekom...
Náš rozhovor ešte pokračoval, ale prestal som byť dobrým poslucháčom. Myseľ mi začala odbiehať k nášmu veľkému podniku, ktorý obchádza predtucha prepúšťania. Ideálna doba myslieť hlavne na seba. Ale tiež doba, ktorá ponúka poznanie, že život má tisíce podôb. Azda by sme mohli pomôcť. Nie preto, že Európska rada vyhlásila rok 2003 za „Európsky rok ľudí so zdravotným postihnutím“. A už vôbec nie preto, že by sme takýmto činnom mohli na osude zdravotne postihnutých niečo zmeniť. Nech by sme urobili čokoľvek, na tom podstatnom nezmeníme totiž vôbec nič. Svoj údel si títo občania budú musieť celým svojím životom niesť naďalej sami. Ale niečo by sme predsa len mohli. Snažiť sa o odstránenie neviditeľnej hranice, ktorá tu medzi „ich“ a „našim“ svetom ešte stále je. Nemala by. Lebo sme všetci rovnakí. A celkom iste máme aj rovnaké srdcia. „Kto zachráni jedného, akoby zachránil celé ľudstvo.“ Viem, táto známa myšlienka patrí do iných súvislostí. Ale napadla mi... Mailová
adresa Ing. Janky Muráňovej je:
muro7@stonline.sk |
Text a foto:
Ján Mičovský
Z VÝZVY EURÓPSKEHO ROKA ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM:
|