Na slovíčko s Monikou BEŇOVOU

Napriek tomu, že vernisáž lesníckej výstavy sa uskutočnila krátko pred riadnym zasadnutím parlamentu, označiť účasť poslancov na tejto vcelku milej udalosti  za masovú by nebolo presné. Faktom však zostáva, že jedným zo zástupcov  ľudu, ktorí otvorenie výstavy so záujmom sledovali,  bola aj poslankyňa Monika Beňová. O krátky rozhovor pre náš podnikový časopis som ju požiadal počas  prehliadky výstavných panelov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Pani Beňová, aký je váš vzťah k lesom ?

 

          Neberte to ako povinnú odpoveď, ale lesy mám naozaj rada. Patria k našej krajine a som presvedčená, že je povinnosťou nás všetkých venovať lesom viac pozornosti ako doteraz. Keď sa len dá, chodím do prírody, pričom ma najviac mrzí, že lesov u nás tak ubúda...

  Prepáčte, ale práve na vedľajšom paneli je informácia, že za posledných tridsať rokov sa na Slovensku zvýšila výmera lesov o 154 tisíc hektárov...

            Tak, to som teda naozaj nevedela... Asi je naozaj dobre, že ste túto výstavu poslancom ponúkli. 

 

 

V ktorej časti Slovenska ste vyrastali, pani poslankyňa ?

 

          Som Bratislavčanka, no ak máte na mysli môj vzťah k lesom, tak ten sa formoval najmä na strednom Slovensku.  Každé leto som trávievala na Donovaloch, kde som do lesov chodievala denne. Možno, že ten pocit, že lesov ubúda, som nadobudla práve tam, pretože každý rok sa tam niečo rozširovalo, pristavovalo. Rozhodne je tam však krásne, na túry do Veľkej Fatry i do Nízkych Tatier  si veľmi rada spomínam.

 

 

 

Pani Beňová, lesom stále chýba nový moderný zákon o ich spravovaní. Je veľmi pravdepodobné, že práve v tejto budove sa bude o ňom zakrátko rozhodovať. Podporíte ho ?

          Určite áno. Myslím, že Slovensku to pomôže viac, ako rozporuplná medializácia, ktorú na tému lesy v posledných mesiacoch sledujem. Lesy, toto naše národné bohatstvo, tu určite nie sú na to, aby slúžili straníckym či skupinovým záujmom, ale musia tu ostať pre zdravie našich detí...

 

Pani poslankyňa, ďakujem vám za rozhovor.

 

                                                                                                     Text a foto: Ján Mičovský