Po stopách huncokárov

Huncokári – holzhackeri, (s Holz – drevo, e Hacke – sekera) boli bavorskí a tirolskí drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). Prvý, písomne doložený krst dieťaťa huncokárov je z roku 1740, čo sa mohlo stať skoro po príchode prvých mladých párov do oblasti Malých Karpát. Prvý huncokársky sobáš  je zaznamenaný v roku 1853 v Častej a o 10 rokov neskôr aj v Modre. Huncokári postupne osídlili územie až po Myjavu a menšiu časť územia Považského Inovca. V oblasti Pezinka  sa usadzovaní najmä na Pálffyovských majetkoch, hlavne na Cajle, kde mali na majeri Bauwald svoje pezinské centrum. Jednotlivé rodiny žili roztrúsene po horských samotách. Boli to najmä Reisinger (Kollárske), Juriška (v Kučišdorfskej doline) a Rybníček (Föhrenteich), kde ešte v roku 1910 stálo niekoľko huncokárskych domov a mlyn. Horáreň, ktorú postavili v roku 1892, stojí dodnes (pozri foto).

Huncokári sa zaoberali najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch. Na základe presne špecifikovaných podmienok museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť ročne 800–1200 m3 dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený počet kráv. Po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. O vzdelanie detí sa staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej lokalite. Učil deti čítať a písať v nemeckom jazyku. Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k huncokárom. Ich najväčšie stredisko – Modra-Piesky, malo dokonca i vlastnú školu. Počas druhej svetovej vojny postihla huncokárov skutočná katastrofa. Podľa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Po skončení vojny im bola prisúdená kolektívna vina a väčšinu z tých, čo prežili, dala vtedajšia vláda deportovať do Nemecka.

              Tieto a ešte mnoho iných zaujímavých informácií sa môžu dozvedieť návštevníci Lesníckeho náučného chodníka „Pece – Čertov kopec“, otvoreného v areáli Lesnej správy Pezinok, OZ Smolenice. Podstatnú časť historických údajov poskytol za svojho archívu Ing. Peter Wittgrúber. Chodník sa začína blízko hlavnej cesty na Babu v miestach, kde sa obvykle koná štart pretekov automobilov do vrchu. Trasa náučného chodníka meria 4,7 km a jej prevýšenie je 265 m. Vedie údolím Rybického potoka a potoka Blatina, čiastočne aj po Štúrovej magistrále, vedúcej cez Malé Karpaty z Modry-Harmónie do Perneka.

 

 

Text a foto: Jozef Blažo