Huncokári
– holzhackeri, (s Holz – drevo, e Hacke – sekera) boli bavorskí a tirolskí
drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18.
storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). Prvý,
písomne doložený krst dieťaťa huncokárov je z roku 1740, čo sa mohlo
stať skoro po príchode prvých mladých párov do oblasti Malých Karpát. Prvý
huncokársky sobáš je zaznamenaný
v roku 1853 v Častej a o 10 rokov neskôr aj v Modre. Huncokári
postupne osídlili územie až po Myjavu a menšiu časť územia Považského
Inovca. V oblasti Pezinka sa
usadzovaní najmä na Pálffyovských majetkoch, hlavne na Cajle, kde mali na
majeri Bauwald svoje pezinské centrum. Jednotlivé rodiny žili roztrúsene po
horských samotách. Boli to najmä Reisinger (Kollárske), Juriška (v Kučišdorfskej
doline) a Rybníček (Föhrenteich), kde ešte v roku 1910 stálo niekoľko
huncokárskych domov a mlyn. Horáreň, ktorú postavili v roku 1892, stojí
dodnes (pozri foto).
Huncokári
sa zaoberali najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch. Na základe
presne špecifikovaných podmienok museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť
ročne 800–1200 m3 dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné
chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii
dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený
počet kráv. Po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili
sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. O vzdelanie detí sa
staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej
lokalite. Učil deti čítať a písať v nemeckom jazyku. Začiatkom
druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich
sa k huncokárom. Ich najväčšie stredisko – Modra-Piesky, malo dokonca
i vlastnú školu. Počas druhej svetovej vojny postihla huncokárov skutočná
katastrofa. Podľa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických
Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Po skončení vojny im bola prisúdená
kolektívna vina a väčšinu z tých, čo prežili, dala vtedajšia vláda
deportovať do Nemecka.
Tieto a ešte mnoho iných zaujímavých informácií sa môžu dozvedieť návštevníci Lesníckeho náučného chodníka „Pece – Čertov kopec“, otvoreného v areáli Lesnej správy Pezinok, OZ Smolenice. Podstatnú časť historických údajov poskytol za svojho archívu Ing. Peter Wittgrúber. Chodník sa začína blízko hlavnej cesty na Babu v miestach, kde sa obvykle koná štart pretekov automobilov do vrchu. Trasa náučného chodníka meria 4,7 km a jej prevýšenie je 265 m. Vedie údolím Rybického potoka a potoka Blatina, čiastočne aj po Štúrovej magistrále, vedúcej cez Malé Karpaty z Modry-Harmónie do Perneka.
Text a foto: Jozef Blažo