Preteky EFNS prídu na Slovensko až v roku 2009

Čo je najťažšie na funkcii "bezpečáka"... ? 

        Pohyb je život. S týmto výrokom nepochybne súhlasí každý - biológ, technik i ekonóm. Svojou prácou ho ctí aj lesník, ktorý neraz musí byť tým všetkým dohromady. Napokon, predstava horára, ktorý by nemal pohyb v láske, je už sama osebe dosť absurdná. Predsa však - aj v lesníctve sú pozície, pre ktoré skôr ako pohyb a les sú typické stolička a počítač. Jedným z kolegov, ktorí svoj pracovný čas musia tráviť viac za stolom ako v teréne, je aj Ing. Peter SLOBODNÍK. V banskobystrickej centrále ho môžeme zastihnúť v malej pracovni, ktorú slnečné lúče tuším ani navštevujú. Nie je to však preto kancelária menej významná. Práve naopak. Zbiehajú sa v nej nitky činnosti, pri ktorej sa aj nádherný slnečný deň môže v sekunde premeniť na nenapraviteľnú, trgickú čierňavu. Sídlo tu totiž má šéf bezpečnosti práce. Napriek povedanému, zaradiť Petra Slobodníka medzi osoby nemilujúce pohyb, nemožno ani len zo žartu. Jeho väčšinou usmievajúca sa tvár je totiž známa z mnohých domácich i zahraničných športovísk, ktoré svetu dokazujú, že lesníci a pohyb idú k sebe. Preto aj náš rozhovor sme začali z tohto konca. 

        Peter, nedávno si prekročil polovicu súkromného storočia a tvoje meno už vídať vo výsledkových listinách v kategórii lakonicky označenej ako "50 +". Napriek tejto zmene sa však nezmenilo to podstatné - stále obsadzuješ popredné miesta. Naposledy na podnikových pretekoch, kde si svoju kategóriu opäť vyhral. Kde sa v kancelárskom pracovníkovi berie toľko vitality? Alebo inak - aké je tajomstvo tvojho tréningového systému ?

        To tajomstvo rád prezradím. Nachádza sa v mojich rodných Podkoniciach, v podhorskej obci, kde rovinu vari ani na ihrisku nenájdeš. Každodenná tvrdá práca a fyzické nasadenie mi od malička boli najlepším tréningom. Tým nechcem podceniť moderné tréningové metódy, no mne sa osvedčila práve táto športová filozofia. No asi najdôležitejšia tu bude najmä pravidelnosť a intenzita pohybu. Je naozaj málo víkendov v roku, počas ktorých nejdem do lesa, pričom to veru nebývajú ľahké prechádzky. 

        Azda je čas povedať, že tvojou športovou doménou je lyžovanie, zjazdové, no aj bežecké. Si amatér, no zároveň aj známa postava medzinárodnej organizácie, ktorá združuje lesníkov - bežcov celej Európy...


        No, vari až tak známou osobou nebudem, aj keď lesníckych lyžiarskych pretekov sa zúčastňujem pravidelne. Faktom však je, že európska komisia EFNS (Europäische Forstliche Nordic Skiwettkämpfe) organizuje lesnícke lyžiarske preteky už od roku 1969. Doteraz ich usporadúvali väčšinou alpské a severské krajiny, raz boli v Čechách, Estónsku a Maďarsku. Na ich príchod na Slovensko si budeme musieť počkať až do roku 2009. Na posledných pretekoch vo švajčiarskom regióne Goms tak rozhodli hlasovaním vedúci zúčastnených družstiev. Musím povedať, že záujem jednotlivých krajín o usporiadanie lesníckych pretekov je veľmi veľký. Sú spojené s exkurziami rôzneho zamerania, čo pri účasti okolo tisíc pretekárov z celej Európy je dobrou propagáciou miestneho lesníctva i samotného štátu.

Peter Slobodník - Foto: Ján Mičovský



        Aká je história lesníckeho športového lyžovania na Slovensku ?


        Začiatky lesníckeho lyžiarskeho športu siahajú do roku 1948, keď sa uskutočnil prvý ročník Venerovského memoriálu. Boli to lyžiarske preteky v netradičnej kombinácii - beh so streľbou a obrovský slalom. V rámci podniku začiatky siahajú do sedemdesiatych rokov, keď stredoslovenský podnik štátnych lesov udržiaval neformálnu športovú družbu so severomoravskými lesníkmi a na základe ich skúseností organizoval aj lyžiarske preteky. A keďže naši českí kolegovia a priatelia sa stali účastníkmi EFNS už dávnejšie, s ich pomocou sa pod záštitou Ministerstva pôdohospodárstva k účastníckym krajinám zaradilo v roku 1997 aj Slovensko. V nasledujúcich rokoch sme potom vďaka skupine lyžiarskych nadšencov udržali kontinuitu účasti na európskych pretekoch a tým aj možnosti spolurozhodovať o mieste ich konania. Na budúci rok sa preteky uskutočnia vo francúzskom Pralognane, neďaleko olympijského Albertvilu. Do úplnosti zoznamu lesníckych lyžiarskych aktivít treba ešte spomenúť preteky dvojčlenných hliadok, ktoré organizuje Technická univerzita vo Zvolene.

        Hoci ide o ušľachtilú dobrovoľnú aktivitu lesníkov, bez finančnej podpory to iste ani tu nejde. Nie je aj v tom podstata nášho doterajšieho nie celkom výrazného pôsobenia na európskom poli?

        Ak by som za náš podnik povedal, že nemáme finančnú podporu, nebola by to celkom pravda, hoci rokov bez podpory bolo viac, ako tých ostatných. Je to však typicky amatérska záležitosť, ktorá sa robí predovšetkým z vlastného záujmu. A preto nárokovať si na zakúpenie lyžiarskeho výstroja, ktorý dnes v primeranej kvalite si vyžaduje do dvadsať tisíc korún, nik z nás nebude. Finančne náročná je však účasť na pretekoch, pritom nejde o žiadny výlet, lebo pretekár je viazaný rôznymi povinnosťami. Nazdávam sa, že tu by finančná spolu účasť našich zamestnávateľov bola na mieste. Veď tam naozaj nie sme len za seba...

        Aké boli tvoje lyžiarske začiatky ?

        Tak, to si pamätám dosť presne. Bolo to koncom päťdesiatych rokov, okolo pol jedenástej predpoludním, hneď po Vianociach. Nádherne svietilo slnko, mrzlo a ja som išiel vyskúšať svoje prvé lyže, ktoré som práve dostal "od Ježiška". Keďže v Podkoniciach už vtedy bola silná lyžiarska tradícia, od prvého nadšenia k pretekom nebolo ďaleko. Ostalo mi to vlastne dodnes. Ovládať obidve lesnícke lyžiarske disciplíny som sa naučil za niekoľko rokov. No, udržať si určitý kondičný štandard, to si už vyžaduje sústavnú prácu. Napríklad, porobiť "dedinské" roboty, prebehnúť sa lesom, k tomu pár kilometrov na bicykli, v zime dva-trikrát do týždňa lyže. Tak by to bolo optimálne, čo sa mi však vždy nedarí, no snažím sa... Podmienky na to, tu v okolí Banskej Bystrice, sú. Motiváciou mi je napríklad aj Biela stopa na ktorej som sa zúčastnil už 21 krát...

        Dobre, Peter, skúsme teraz prejsť k agende vedúceho odborného referenta pre oblasť bezpečnosti práce. Čo ti na tejto práci pripadá najťažšie ?

        Asi ťa prekvapím, ale predovšetkým to, že je to ešte stále funkcia, ktorej náplň sa kadekomu ukazuje ako príťaž. Pravda, len dovtedy, pokiaľ sa nič nestane. Ťažké je potom viesť rozhovory s postihnutými, najmä prvý kontakt a prvé vety sú veľmi citlivou záležitosťou. Človek tu musí nielen poznať kopu zákonov a vyhlášok, ale zároveň byť aj psychológom. Ale sú potom aj chvíle, keď kolegovia na lesných správach po šoku, ktorý ich obyčajne pri ťažkých pracovných úrazoch v neľahkej situácii neminie, zistia, že neprišiel niekto, kto ich chce zotrieť, ale predovšetkým pomôcť. Ak potom začujem, že "s tým z toho podniku sa dalo rozprávať", tak mi moja nevďačná funkcia až tak smutne nepripadá...

        Aký je základný trend v oblasti vývoja bezpečnosti práce v našom podniku ?

        Mnoho starších dobre vyškolených skúsených robotníkov, najmä v ťažbovej činnosti, od nás odišlo, buď do dôchodku, alebo do iných firiem. Namiesto nich prichádzajú noví pracovníci, ktorí sú rýchlo, ba povedal by som, že až prirýchlo, vyškolení. Netreba tajiť, že je tu aj honba za zárobkom, čo možno na jednej strane priam neobvykle zvyšuje výkonnosť, no rozhodne to nemotivuje k väčšej pozornosti v oblasti bezpečnosti práce. "Mladí" nevedia dostatočne "čítať" horu, strom, ani miestne pomery. Veľa úrazov vzniká v jednoduchších podmienkach, čo má korene v psychike a sústredenosti pracovníka na robotu. Nie je to najlepší stav.

        Spýtam sa teraz trocha alibisticky; začíname mnoho činností vykonávať dodávateľsky, nie je to pre nás právne účinný spôsob, ako presunúť zodpovednosť za stav v oblasti "BOZP" na cudzie subjekty ?

        Odpoviem najprv protiotázkou. Môže byť pre nás dobrým riešením trpieť na našich pracoviskách protiprávny stav len preto, že zaň priamo nezodpovedáme? No, odpoviem ti aj priamo. Pokiaľ máme v zmluve o vykonaní prác dodávateľom, alebo v inej podobnej dohode, výslovne uvedené, že za dodržiavanie príslušných predpisov BOZP pri činnosti, ktorá je predmetom tejto dohody, zodpovedá dodávateľský subjekt, tak stupeň našej zodpovednosti klesá, no určité povinnosti nám tu stále zostávajú. Vo všetkých ostatných prípadoch plne zodpovedáme za každého, kto sa s našim vedomím zdržuje na našich pracoviskách, a to bez ohľadu na to, či je to náš zamestnanec, alebo zamestnanec inej organizácie.

        Pred časom sa v lesných závodoch pristúpilo k experimentu, keď sa sezónnym zamestnancom namiesto bezplatného vydávania pracovných odevov a ochranných pomôcok vyplácala finančná náhrada, za ktorú si títo museli pomôcky sami zakúpiť a udržiavať. Aké máš s tým skúsenosti ?

        Bol to z finančného hľadiska jednoznačne výhodný systém. Sme už jednoducho takí, ak je niečo zadarmo, stále len naťahujeme ruku, ak si to isté musíme zaplatiť, vážime si to oveľa viac. Len za bývalý stredoslovenský podnik štátnych lesov sme pri skúšobnom uplatňovaní tohto systému dosiahli výraznú úsporu nákladov. Bol to dôsledok aj toho, že sezónni pracovníci v skutočnosti používajú ochranné pomôcky kratšiu dobu, ako je ich užívací normatív. Dnes to vnímam tak, že pokiaľ by to bolo legislatívne priechodné, prihováral by som sa za vyplácanie finančnej náhrady za používanie vlastných osobných ochranných pracovných prostriedkov. Je to jednoducho spôsob, ktorý je obojstranne efektívny - zamestnávateľ má nižšie náklady a zamestnanec sa lepšie stará o funkčnosť a údržbu svojho vlastného majetku.

        Pri rozprávaní o BOZP sa vari ani nedá vyhnúť otázke o alkohole. Nestíhame sa čudovať množstvu pripitých policajtov na našich cestách, nedopadlo by to však aj u nás podobne, ak by sme od formálneho zakazovaniu alkoholu prešli k tvrdej represii ?

        No, predovšetkým, zákaz alkoholu nie je v našom podniku formálny. Jeho porušenie sa zisťuje a aj postihuje. Iná vec je, že z kontrol nie je pravidelná rutinná záležitosť, ale stále je to na zvážení vedúcich pracovníkov. Možno je to chyba, no som presvedčený, že dnes si už takmer nik nedovolí prísť do práce v netriezvom stave. Ak sa tak predsa len stane, postup zamestnávateľa je jasný...

        Referát bezpečnosti práce veľa potešenia neposkytuje. Na jednej strane nemálo, niekedy až príliš suchej teórie, na strane druhej prax, ktorá pozostáva z prípadov viac ako smutných. Pochybenia tu bývajú osudové. Zdanlivo to niekedy vychádza aj bez rešpektovania pravidiel, zákony pravdepodobnosti sú však neúprosné - rizikové správanie privoláva úrazy i smrť. Azda dosť dobrý dôvod na to, aby sme nikdy neboli ľahostajní. Lebo referenti BOZP, správcovia, ani riaditelia všade byť nemôžu. My všetci však áno. Predsa len lepšie, ako pri vyšetrovaní úrazov je stretať sa s kolegami pri udalostiach radostnejších. Napríklad na lyžiarskych pretekoch lesníkov. 

 

Na pretekoch vo Švajčiarsku

 - archív Petra Slobodníka

Radosť víťazov svojich kategórií na pretekoch v Čiernom Balogu 

- archív Petra Slobodníka

 

Ján Mičovský