Na
Ararate zaviala vlajočka Lesov Slovenskej republiky
26 dní v znamení polmesiaca |
LSR Na vrchole Araratu |
Výstup na Ararat som si vpísal do plánu životných cieľov kedysi na konci
detstva. Možno to bol vtedy vplyv Dänikenových „Spomienok na budúcnosť“,
kde populárny autor tvrdil, že na
svahoch tohoto kopca boli nájdené 6000 rokov staré zvyšky dreveného trámu,
ktorého tvar pripomínal lodný kýl. Vraj biblický Noe a jeho slávna
archa... Tak či tak, bol to vtedy skôr sen ako plán. Turecko
patrilo do iného sveta a ja som celkom úprimne veril, že do toho horšieho...
Všetko však má svoj čas. Ten náš prišiel
pred dvomi rokmi, keď Turci začali výstupy na Ararat povoľovať. Ich
ambasáda v Bratislave sa však ukázala ako ťažký oriešok. „Musíte
čakať !“ znela dlhé mesiace veta, ktorej tón nedával veľa možností
pokračovať v diskusii. Ale – dočkali sme sa !
Dokonca dupľovane. Z Ankary sme dostali priame pozvanie
vysokohorskej federácie a dva dni pred odchodom nám pani veľvyslankyňa oznámila, že nám Turecko
udelilo mimoriadne výstupové víza.
Spolu s Ivanom Snopkom, programátorom zo Žiliny, ktorý na bicykli
už obišiel kus sveta a zastal na nejednom končiari, sme sa tak koncom
augusta ocitli v Dogubeyazite, orientálnom mestečku, ktoré leží
neďaleko kýženého kopca.
Výstup na Ararat (5.165 m.n.m.) trvá tri dni. Z vyprahnutej roviny stúpame
cez pastierske osady. Všade len
sucho a spraš. Čo to vlastne tie ovce a kozy popásajú ?
Každý kamenný dom je tu obklopený tehličkami zo sušeného trusu.
Nerastie tu jediný strom, trusom sa bude v zime kúriť. Cestou hore sa
osady i chodníky strácajú, pribúda balvanov
a hlbokých roklín. Nocujeme
vo výške 3.200 m, v tábore, ktorý sa nazýva Yesil – Zelený.
Asi preto, že tu rastie niekoľko
trsov trávy. Druhý deň je okolo nás všade už len kameň. Večer pred záverečným
výstupom nám snehová víchrica láme stan, ktorý sme nestihli v skale
poriadne upevniť. Hrmí. Úprimne sa bojíme. Ráno nás budí hukot kamennej
lavíny. Vlastne nebudí, lebo o spánku sa
vo výške 4.200 m nedá veľmi
hovoriť. Bolí ma hlava. Rozprávame sa o rodinách. Aj o šesťdesiatich
hrozivo vyzbrojených vojakoch, ktorí nás sprevádzali až do prvého tábora. „Nie, pane, žiadni Kurdi, to len ak by horskí
teroristi...!“ Na vrchol vyrážame ráno o štvrtej. Svetlá „čeloviek“
sa opierajú o čierne čadičové balvany, chodníka takmer nevidieť. Očakávané
problémy s dýchaním napodiv neprichádzajú.
Spolu s východom slnka vstupujeme na vrcholový ľadovec. Na
kritických miestach sa naväzujeme na fixné
laná. Pár minút pred
deviatou sa mi do očí tlačia slzy. Nie, nie
je to od mrazu, ani vetra. Sen sa stáva skutočnosťou. Vidíme slnkom
zaliate údolia Turecka, Arménska i Iránu. Aj takto vypadá šťastie.
Fotografujeme sa s tureckými priateľmi, so slovenskou vlajkou i s podnikovou
vlajočkou. Cesta nadol nám trvá dva dni a končí v dedinke Elikoy (20
ľudí, 2 domy, 1 prameň vody a aleja 30
mladých topoľov). Z korby nákladiaku vytrvale sledujem vzďaľujúci sa
kopec. Magická hora. Informácia o tom,
že sme prví Slováci, ktorí na ňu vystúpili v nás vyvoláva márnivý
pocit výnimočnosti. No, ktovie...
Tu niekde mala podľa mojich pôvodných predstáv cesta pomaly končiť. Nie však
podľa Ivana. „Dáme toľko peňazí
za letenku a nespoznáme Anatóliu
!?“ Má pravdu. Vibramy, mačky a cepín
vymieňame za horské bicykle, ktoré sme si doviezli so sebou.
Začína sa dlhá púť, ktorej teraz, po jej ukončení, zazlievam iba
jedno – zážitky, ktoré
priniesla zatienili aj radosť z výstupu na Ararat !
Na bicykloch si odkrútime v najbližších dňoch 950 km. Občas nás zvezie niekto stopom, nechýba cesta loďou i na osloch. Kúpeme sa v najväčšom Tureckom jazere Van, ktoré mení farby, podobne ako oči slávnej vanskej mačky. Jazero je silne zásadité, žije tu preto len jeden druh ryby. Vanské múzeum uchováva nepekné relikvie z turecko – arménskeho vyvražďovania na začiatku XX. storočia, ale aj oveľa krajšie exponáty s klinovým písmom Urartskej ríše, ktorá tu prekvitala v 9. storočí pred n.l.
Popri seldžuckých cintorínoch vytláčame bicykle na sopku Nemrut Daghi. Jej
kráter s priemerom 7 km sa vypína do výšky 3200 m. Dole sú nádherné
jazerá. Tu mali nakrúcať Winnetua ! V studenom
jazere plávame, v horúcom vykonávame celkovú hygienickú očistu. Už
bolo treba...! Keby takýto
kút existoval u nás, bude chránený šiestym stupňom ochrany prírody !
Tu však ani tabuľka. Iba tábor nomádov a ich stáda. Pri zaspávaní
máme nad hlavou hviezdnu oblohu ohraničenú ostrou kružnicou krátera. Teda,
takýto baldachýn nemajú v žiadnom „hiltone“ na svete...
Prví Slováci na Ararate |
Diyarbakir je neformálne hlavné mesto tureckého Kurdistanu. Údajne najstaršie žijúce mesto sveta. Jeho mohutné 15 m vysoké
a 3
m široké hradby sú vraj spolu s Čínskym múrom
jedinými stavbami viditeľnými z Mesiaca. Mesto sa za posledných
10 rokov nechtiac prudko rozrástlo.
Obyvatelia vojnou zničených kurdských dedín tu našli nútený domov. Vzťah
Kurdov a Turkov je veľmi komplikovaný. Riešenie v podstate
neexistuje. V Turecku niet reálnej sily, ktorá by
podporila kurdské nároky. Investovalo sa tu už
priveľa. Je tu aj ropa. Napriek nedávnej krvavej minulosti sa však počas
celej cesty nestretávame ani s náznakom ohrozenia. Pred cestou cez
Kurdistán nás vystríhali turistické
brožúry, ale aj samotní Turci, ktorí väčšinou túto časť svojej krajiny
ešte nikdy nenavštívili. Keď som sa pred časom spytoval majiteľa cestovnej
kancelárie Natourturist, pána Lehotského, špecialistu na netradičné zájazdy
do celého sveta, či neplánuje cestu na Ararat, povedal mi, že do tak nebezpečnej
oblasti nemá odvahu. Ako to však už býva, pravda je úplne opačná !
S takým záujmom a podporou, akú tu nachádzame sme sa ešte
v živote na cestách nestretli. Je úplne
jedno, či ide o Kurdov či Turkov. Všetci sú neuveriteľne láskaví. Ak
niečo potrebujeme, tak nám to donesú, ak niečo hľadáme, tak nás tam
odprevadia. Je to ešte turistami
nepokazený svet. Napokon, za celý čas sme vo východnej Anatólii
cudzincov stretli jediný
raz - švajčiarsku dvojicu, tiež na
bicykloch.
Cesta pokračuje. Vďaka bicyklom máme s krajinou a najmä s jej
ľuďmi výborný kontakt. Spoločné raňajky z obrovského taniera v kruhu
rodiny na brehu Tigrisu, či večera a nocľah na streche pohostinného domu (všetci
tam v tej horúčave spávali vonku) neďaleko Eufratu, patria k zážitkom,
ktoré žiadna cestovka nemôže ponúknuť. Dve slávne rieky nespomínam náhodou.
V tejto kolíske civilizácie boli totiž kedysi lesy. Dnes po nich niet
ani stopy. Naše ovešané bicykle sa v páľave pohybujú len
pomaly. Nikde tu niet tieňa. Celé
kilometre ani kríček. Strašné, naozaj !
Malebné mestečko Hasankeyf, ktoré
vypadá ako filmová kulisa pre biblický príbeh, sa má podľa našich informácií
už čoskoro stratiť pod vodami novej priehrady. Miestni nás však ubezpečujú,
že je to už inak. Pod tlakom svetovej mienky zmenila turecká vláda svoj
radikálny postoj. Chvalabohu, zničiť tento klenot
by bolo naozaj neodpustiteľné. Nečakaný útok psov neďaleko
Hasankeyfu je však najhorším zážitkom celej cesty. Nepochybne som tu
dosiahol svoj traťový cyklistický rekord...
Terasovitý Mardin pri sýrskych hraniciach je už
viac arabský, ako turecký. Keď si na trhu v Sivereku kupujeme a dávame uviazať
šatky „a la Arafat“, zbiehajú sa okolo nás desiatky ľudí.
Vlastne jediným problémom našej cesty je, že všade sa chce každý fotiť,
ponúknuť nás čajom, zistiť čo sme zač. Ľudia nás pozývajú domov i do
práce. So starým mlynárom obdivujeme jeho technologické kráľovstvo.
V kamennej pekárni rozpálenej suchou zemiakovou vňaťou dostávame
priamo z pece horúce bochníky. S potešením zisťujeme, že v tej
vyhni nie všetky sympatické mohamedánky vydržali byť zahalené podľa požiadaviek
islamu... S roľníkmi nastokávame
po večeroch na ostré ihly tabakové listy. Študenti
chcú všade trénovať angličtinu, mnoho krát denne vysvetľujeme z kadiaľ
sme a kde všade sme už boli. Vo vreckách sa nám kopia desiatky adries.
Pozornosť, ktorú vzbudzujú naše jednoduché horské bicykle s dvomi
nosičmi a šiestimi kapsami je miestami nepochopiteľná. Trocha mi to
pripomína domorodcov obstávajúcich Tatraplán Zigmunda a Hanzelku na čiernobielych
obrázkoch „Afriky snov a skutočnosti“. Najviac zo všetkého však
preciťujeme ľudskosť a prirodzenosť Kurdov i Turkov. Navyše štedrosť
s akou nás ponúkajú
melónmi, fígami i hroznom vážne narúša mienku o výnimočnosti
slovenskej pohostinnosti. Nachádzame
tu však aj štedrosť ducha. Na
stenách príbytkov sú okrem textov z Koránu aj verše básnikov.
„Chcel by som mať moc vštepiť pri narodení do srdca všetkým deťom
sveta slovo láska. Aby potom rástlo celý život s nimi..“
hovorí jeden z nich. Priateľský majiteľ tohto textu zdôvodňuje
jednoduchosť svojho bytu Ghandyho výrokom: „Žijem skromne, aby som umožnil
žiť aj ostatným.“ Asi to nie je náhoda, že si obidvaja
s Ivanom spomenieme na
niektoré naše domáce neskromnosti...
Kurdská šatka sa osvedčila lepšie ako šiltovka |
Opúšťame východnú Anatóliu a s ňou aj dobrodružnú časť Turecka. Čakajú nás svetoznáme sochy na hrobke kommagenského kráľa Antiocha vo výške 2.150 m.n.m., bizarná Kappadókia so skalným skanzenom v Göreme, podzemným mestom v Derinkuyu i kaňonom v Ihlare. Je tu všade krásne, presne tak, ako sme to videli vo farebných katalógoch, ale už to nie je ono. Motajú sa tu turisti z celého sveta. Rýchlo preč. V Ankare si nemožno odpustiť návštevu Atatürkovho mauzólea, ktorého kult je v Turecku všadeprítomný. Konštatujeme , že Múzeum Anatolských civilizácií získalo titul Európske múzeum roka zaslúžene. Internetový priateľ Turgut, profesor z Ankarskej univerzity, s ktorým sa prvý krát osobne stretáme, nás prekvapuje informáciou, že nás už obidvoch videl – turecká televízia priniesla o našom výstupe na Ararat reportáž. Cestou na Ankarské letisko nás predbieha policajná kolóna sprevádzajúca čierny mercedes s číslom 0001. Pre túto láskavú krajinu je viac ako príznačné, že nás nevytláčajú z cesty, ale - kývajú nám. Na palubách Turkey Airlines alkohol ani bravčovinu zo známych dôvodov nepodávajú. Napriek tomu mi po obede z úst vybehla trocha roztopašná požiadavka – mohol by som dostať pohárik koňaku ? To, že sa o chvíľu v chodbičke boeingu vznášala tácka s dvomi obrovskými whiskami s ľadom, nás už prekvapilo naozaj len trocha...
Cestou zo Schwechatu do Bratislavy naposledy preveruje našu výdrž silný protivietor. Nech ! Tých 26 dní v znamení tureckého polmesiaca nám už z hláv neodveje...
Dovolenkový pozdrav všetkým čitateľom LESNÍKa posiela
Ján Mičovský
Ankara – Banská Bystrica
Foto: Ivan Snopko