O najkrajší poľovnícky príbeh

 

 Otvárame súťažnú rubriku o najkrajší poľovnícky príbeh. Začíname dnes nesúťažným príspevkom od nášho spolupracovníka.

Zasielajte nám Vaše skutočné i vymyslené poľovnícke príbehy ( bez poľovníckej latiny alebo len minimum).Čitatelia  rozhodnete po roku, ktorý príbeh je najkrajší, bude odmenený hodnotnou cenou.

Pred jeleňou rujou

 

            Možno najkrajší poľovnícky zážitok sa viaže k mojím poľovníckym začiatkom. Ono je to aj prirodzené, že v začiatkoch sú tie zážitky viacej prežívané, sú emotívne. Mladý človek je pozornejší a vnímavejší.

            Bol začiatok septembra, najkrajšieho poľovníckeho mesiaca, pred jeleňou rujou. Dostal som pozvanie od dobrého priateľa na pomoc pri plnení plánu lovu srnčej zveri. Bolo treba do plánu uloviť srnca druhej vekovej triedy.

                      Poľovný revír som dobre poznal a hoci som ešte nebol veľmi skúsený, priateľ,  vedúci lesnej správy mi tak dôveroval, že ma do revíru poslal samého. Možno sa to nemá tak robiť, ale on mal samé neodkladné záležitosti, plán bolo treba naplniť a tak ma poučil, čo a ako,  a najmä mi vytýčil trasu. Vyviezol ma na koniec doliny, odkiaľ som mal poľovať po vrstevnicovom chodníku, ktorý prechádzal cez viaceré rúbane a lúčky, kde bol predpoklad, že sa tam bude zdržiavať srnčia zver, aj keď po srnčej ruji je tiež už poľovať na srncov dosť zložité. O niekoľkých srncoch v tejto lokalite vedúci lesnej správy vedel a osobitne ma upozornil na ich stanovištia.

            Pred zotmením spomenutým chodníkom prídem na Blatá, kde je posed, na ktorom mám pokračovať v love tým, že počkám na diviaky, keďže je len dva dni pred splnom mesiaca.

            Keď už raz máte takéto možnosti pred  sebou, ste sám v celej doline, obklopený nádhernou jesennou prírodou, ktorá sa začína zahaľovať do pestrofarebných šiat, je príjemne, nie veľmi teplo, ale vôbec nie zima, ani veterno, čo si ešte ako začínajúci poľovník môžete priať?

            No áno, v čase, keď píšem tieto riadky je to už iné, ako sa hovorí, človek je niekde celkom inde. Toto je dnešný pohľad, ale ako mladý človek som istotne bol viacej v strehu, čo sa kde ukáže a nádherné jesenné farby som vnímal menej. Vtedy som zrejme premýšľal ako mladý človek, ktorý toho veľa neprežil : keby tak prišiel srnec, ulovím a vyvrhnem ho, potom pod posed by mohol prísť taký poriadny kančisko, možno taký do dvesto kíl, s medailovými zbraňami, no a ešte aj nejaká tá škodná.

            Tak už to v živote chodí, mladý človek chce toho veľa a naraz, život ho potom zvyčajne v tomto rozlete pribrzdí.

            Pomaly som vykračoval chodníkom, všade bolo ticho. Lístie ešte nepadalo zo stromov v takom množstve, aby šuchotalo a tak som postupoval obozretne a ticho. V rúbaniskách sa sem-tam v diaľke mihol červenkastý tieň, bola to srna so srnčaťom alebo dvomi, raz zaľakal srnec. Na dostrel však nebolo nič. Chvíľami som postával a na Blatá som prišiel naozaj na doraz, pred zotmením. Usadil som sa na posede. Trochu unavený, dobre mi padlo všetko, čo sa nachádzalo v ruksaku. Ubúdalo z neho všetko takým tempom, akoby som nejedol viacej dní. Taká poľovnícka vychádzka je asi ten najlepší kuchár na svete.

            Spoza vysokého lesa vyšiel mesiac, pozorne som sledoval celú lúčku pred sebou, najmä kalisko v pravom rohu lúčky, tesne pod starými bukmi. Mesiac intenzívne osvetľoval túto nádhernú scenériu. Všade bolo ticho.

            To neskutočné ticho, keď sa ani lístok nepohne, práve v tom smere, v bukovej hore za kaliskom zrazu prerušil zvuk, ktorý ma zneistil, keď už sa rovno nepriznám, že vydesil. Odrazu, akoby niekto hodil klát dreva na druhý. A vzápätí znovu. Proste ozývali sa nárazy klátov dreva na seba.

            Ako mladý poľovník som bol presvedčený len o jednom - niekto si tu ukladá nakradnuté drevo. Dostal som aj strach. Nie z toho, že je tu niekto cudzí, ale najmä z toho, že by som mohol toho človeka ohroziť zbraňou, hoci by som bol akokoľvek opatrný. V tej chvíli vás akosi nenapadne, že zver aj tak nemôže prísť, keď je v blízkosti človek, ktorý sa správa hlučne.

            Ukladanie dreva prestalo, aby vzápätí začalo s ešte väčšou intenzitou.

            Čo teraz robiť ? Zísť z posedu a ísť sa tam pozrieť, zostať ticho sedieť a čakať, alebo utekať za správcom na dohovorené miesto pri chate na Bukovine ? Všetka pohoda z poľovačky bola razom preč.

                     Ukladanie dreva pokračovalo s prestávkami, žiadny iný zvuk sa po celý čas neozval    a ja som sa stále nevedel rozhodnúť. Sedel som na posede ako prikovaný, jedlo nedojedené. Čo všetko sa môže stať? Veď Janko ma uisťoval, že tu má poriadok  a v doline, keď on raz zavrie rampu, nebude okrem mňa živej duše. A tu mu pod nosom kradnú drevo, za mesačnej noci a ešte si to ukladajú s patričným zvukovým efektom.

            Keď som už bol poriadne vystresovaný,  pôvod  nárazov „dreva na drevo“ sa vysvetlil celkom prozaicky úplne sám. Na mesiacom osvetlenú lúčku vyšla črieda vysokej zveri - štyri jelenice a dve jelienčatá. Práve v mieste, odkiaľ vychádzali zvuky. Toto som už chvíľu vôbec nechápal a všetko sa vysvetlilo, keď na lúčku vyšli dva jelene, zrejme mladé, obehli čriedu holej zveri, postavili sa proti sebe a narazili do seba parohami. Teraz mi to svitlo - predzvesť jelenej ruje. Dialo sa to však bez akéhokoľvek zvukového efektu, ktorý by ste pri ruji očakávali a ktorý som už aj ja tak dôverne poznal z predchádzajúcich rokov. Mladé jelene takto začínajú jeleniu ruju. To viem teraz, preto sa len potvrdilo a potvrdzuje, že človek sa má učiť celý život.

            S Jankom sme pri stretnutí povedal, že ruja je neďaleko a nemám byť prekvapený, keď začujem už aj ojedinelé „zamrnknutie“, ale že sa ruja takýmto spôsobom môže prejaviť som si zrejme z literatúry nezapamätal.

            Uľavilo sa mi tak, že to ledva vydržal posed, taký kameň mi padol zo srdca. Bolo to nádherné divadlo. Vydržal som ho pozorovať veľmi dlho, veď dohovor bol jasný, vydrž čo najdlhšie, a na chatu príď až potom, keď nevydržíš dlhšie.

            Vydržal som teda pozorovať začiatok jelenej ruje, očarený tým nádherným zážitkom. Mladé jelene sa už vôbec nepopásali, ako holá zver, len sa do nekonečna naháňali po lúke a stavali sa stále znovu a znovu proti sebe. Bolo to nádherné, nezabudnuteľné  a neopakovateľné divadlo.

- jh -