O grófskom raporte, sovietskej rude a maškrtnom medveďovi

Lesník by mal mať pri sebe vždy ostrý nožík...

 

Romain Rolland opisuje relatívny rozdiel medzi mladosťou a starobou veľmi  pôsobivo: „Keď sa mladík pozrie na starca, má pocit, že ich životy rozdeľujú veky. Starec však vie, aká je pravda -  všetko to bolo iba včera...“. Azda aj kvôli tomuto generačnému klamu sa nám niekedy zdá, že história je vec zaprášených kníh a veľmi si nepripúšťame, že jej nositelia žijú medzi nami. Pripadá vám napríklad samozrejmé, že náš kolega, človek plný života, videl na vlastné oči smutne slávnu berlínsku olympiádu, či to, že jeho lesnícke začiatky sú spojené s grófskymi majetkami ? Priznám sa, mne veľmi nie. Napriek tomu je to tak.

Stretnutie s Ing. Gabrielom Šimkovičom, lesníkom, ktorý celý produktívny život venoval praxi je osviežujúce. Príjemný spoločník, ktorého roky akosi obchádzajú, udivuje výnimočnou bystrosťou. Udalosti, mená i dátumy vyberá z priečinkov pamäti bez najmenšieho zaváhania, je jedno či sa v rozhovore dotýkame súčasnosti, alebo sa vraciame do dávno uplynulých desaťročí. A je sa kam vracať, veď svetlo sveta Gabriel Šimkovič uzrel už dosť dávno. Bolo to v roku 1919 v rumunskom Arade....

 

 

Prečo práve tam, pán inžinier ?

 

Otec bol učiteľom a do sedmohradského mesta Arad – Macea ho zaviala služba. Počas tamojšieho pobytu súkromne učil aj dve dcéry grófa Karollyho, budúceho maďarského ministerského predsedu. Gróf otca spoznal nielen ako miestneho učiteľa, ale aj ako tajomníka Spolku štátnych učiteľov Uhorska v Budapešti. O všetkom však viem len zo spomínania, lebo na Slovensko sme sa vrátili, keď som mal tri roky.

 

Prejdime sa vaším životom, najmä tým profesionálnym...

 

Mladosť som prežil v Lipovanoch pri Lučenci, gymnaziálne časy v Banskej Štiavnici, štúdium na Lesníckej fakulte som začal v roku 1938 na Vysokej škole zemědelskej v Brne a dokončil som ho v roku 1943  na Slovenskej technike v Bratislave. Mojou prvou pracovnou zastávkou bol 6000 hektárový lesný majetok grófa Zichyho pri  Divíne. Ako lesný správca som mal  k dispozícii jedenásť lesníkov. Pri nástupe v júli 1943 mi gróf hovorí – brička s koňmi je drahá, dám vám jedného koňa, alebo bicykel, vyberte si. Vybral som si koňa. Tamojší lesníci boli zle platení a chodili biedne oblečení, lebo gróf bol dosť skúpy. Povedal som mu, že lesníci musia mať služobný odev a plat podľa vyhlášky. Pomohlo to. Objednali sme balík látky a dali sme ušiť riadne uniformy. Keď nemal gróf v nedeľu čo robiť nariadil raport horárov. Bola to v podstate fraška. Lesníci sa  zhromaždili a gróf spustil  na prvého: „Horňan, hány nyul van a Hájban ?!“(Horňan, koľko zajacov máš v Háji ?!). Horňan sa postavil do pozoru, zasalutoval a odrapotal: „Tridsaťdva, veľkomožný pán gróf, ponížene hlásim!“. Gróf ho potľapkal po pleci a povedal: „Dobre synu“. A bolo po raporte. Keď gróf odišiel, spytujem sa ho, či má tých zajacov naozaj tak dobre spočítaných. „Ale, kdeže, pán inžinier, ale viete si predstaviť, čo by so mnou urobil, ak by som to tak nezahlásil...!?“. Vydržal som tam len rok, lebo neporiadok na majetku bol napriek mojej snahe obrovský. Veď vlastne až ja som tam zaviedol prvotnú evidenciu. Vyznačil som ťažbu, tak ako sa má, no keď gróf videl, aké drevo ide z lesa zle-nedobre do mňa: „Nepotrebujem palivo, ale guľatinu“ a nariadil rúbať nevyznačené stromy. Bol vtedy veľký dopyt po podvaloch a tak sa rúbalo nie podľa mňa, ale podľa Petra Maxona, ktorý postavil zvolenskú Bučinu a mal na vyťažené drevo predkupné právo. Raz som mal na sklade pripravených 300 kubíkov banského dreva, no gróf predal hneď 600 kubíkov. Na moje upozornenie, že ich máme len 300 mi hovorí: „Pokiaľ ja mám pílu a sekeru, dovtedy mám aj banské drevo...!“ Pohár trpezlivosti pretiekol, keď raz predal do Švajčiarska 300 kubíkov duba, no „zabudol“ vyplatiť jeho ľudí, pred Vianocami. Tí chceli vtrhnúť do divínskeho kaštieľa, mal som čo robiť, aby som zohnal od Maxona peniaze a zaplatil ľuďom, čo im patrilo. Ostať tam som však už po tom všetkom   nedokázal...

        

Kam ste išli  ?

 

Neďaleko, do Cinobane – Katarínskej Huty k firme Ján Kossuch, skláreň, účastinná spoločnosť, ktorá mala aj lesný majetok. Dostal som tu síce štyri krát väčší plat, no s drevom bol tiež problém, hoci presne opačný ako u grófa Zichyho. Sklárne totiž potrebovali veľa paliva, a tak sa tu všetko štiepalo na palivo, aj kvalitná buková guľatina. Zaujímavý bol spôsob, akým  vraj tunajší les kedysi kúpila majiteľka sklární pani Kožuchová. „Aký veľký je ten les, čo mi núkate“, pýtala sa. „Dve tisíc hektárov, veľkomožná pani“, hovoril predávajúci. „To si ja veru neviem predstaviť...“. Porozkladali preto po obvode lesného majetku  suché drevo, zapálili ho a milostivú vyniesli na nosidlách na Striebornú, odkiaľ bol na ohnivé hranice dobrý výhľad. To ju presvedčilo. Problémy s prvotnou evidenciou boli podobné ako v Divíne. Povozníci zvážali rovnané drevo k fabrike, poprehadzovali ho cez plot a kôl s číslom rovnane odovzdali skladníkovi do evidencie k výplate. Tí „šikovnejší“ niekedy spálili drevo v lese a doniesli len kolík.... Po potlačení povstania sme na majetku skrývali stovky partizánov pod vedením štábneho kapitána Dubského. Francúzskym partizánom s veliteľom George de Lanurienom sme zemľanky vyložili aj doskami. Pomohli sme aj jednému nemeckému zbehovi, mäsiarovi zo Štrasburgu, ktorý už mal bojových hrôz dosť. Najviac si  vtedy všetci cenili civil, ktorí potrebovali vymeniť za uniformy.

 

A čo bolo po vojne ?

 

Na tom istom majetku som bol vymenovaný Okresným národným výborom  Lučenci do funkcie vnúteného správcu. Všetkých zamestnancov sklární som však nechal na svojich miestach a ponechal som im aj pôvodné platy. Ja som okrem mzdy dostával aj sypaný deputát...

 

...aký, prosím  ?

              

Sypaný. Znamenalo to, že nemusím obrábať pole, ale mám nárok na hotové produkty. Doviezli mi ich  a ja som len ukázal, kde ich majú zložiť či nasypať. A nebolo to málo – 60 q sena, 30 q slamy, 30 q zemiakov a  16 q obilia.

 

Vnútené správy však boli po čase zrušené...

 

Áno, v roku 1949. Vtedy som bol vymenovaný za riaditeľa lesného závodu vo Vyšných Ružbachoch. Ten závod mal len jednu chybu - ešte neexistoval ! Dostal som menovací dekrét s tým, že závod treba vybudovať. Naložil som manželku, dcérku, kravu, prasnicu a celú domácnosť na dva nákladné autá šlo sa. Budovy určené v Ružbachoch pre lesy nám predchytilo povereníctvo zdravotníctva a tak som hľadal na okolí čosi vhodné. Napokon sme sa nasťahovali do železničnej výhrevni  v  Spiškej Belej.  Spočiatku sme z tadiaľto spravovali len 360 ha kmeňových štátnych lesov, ktoré boli  v  Červenom Kláštore. Každý týždeň však pribúdali konfiškované súkromné lesy a urbariáty.  Keď sme dosiahli približne 30 000 ha odčlenil sa od nás závod v Podolinci. Neskôr, po likvidácii Manipulačného závodu v Kežmarku sme sa presťahovali do jeho budovy. Ako riaditeľ závodu som mal služobnú motorku na ktorej som chodieval do Košíc na porady. Tu sa stanovovali nemalé úlohy, napríklad v roku 1951 mal podnik založiť 20 ha lesných škôlok. Ostatné závody sa o to veľmi nehlásili, a  tak sme ich u nás založili v tom roka  15 ha. Podobne to bolo aj so zberom semena - každý rok sme nazbierali niekoľko vagónov šišiek smreka, smerekovca a borovice, ale aj semena lipy a javora. S konfiškovanými majetkami sme prevzali aj lesníkov, ktorí boli veľmi ochotní, lebo si štátnu službu vážili. Keď som jednému dával platový dekrét, pozrel sa naň a prekvapene hovorí: „To na rok ?“ „Nie“ odvetil som. „Na pol?“ „Nie.“ Nechceli veriť, že je to ich mesačný plat. V urbariátoch sa im o takom ani nesnívalo.

 

Ako reagovali majitelia lesov pri preberaní ich majetku štátom  ?

 

Pokojne, ba neraz nás aj pohostili. Žartom sme im vtedy povedali - akú urobíte  hostinu, keď vám budeme majetok raz vracať...? Väčšinou sa toho však nedožili. V tom čase ma preložili za hlavného inžiniera na ťažbový podnik do Košíc. Chodieval som vtedy aj na porady na povereníctvo do Bratislavy, kde som spoznal Vojtecha Antala, budúceho podnikového riaditeľa v Bystrici. Neraz som v Bratislave zastupoval záujmy aj ostatných ťažbových podnikov. Od 1. apríla 1952 sa vytvorili Vojenské lesy, ktoré prevzali majetok Lesného závodu Kežmarok a ja som mal na výber, či ostať v štátnych lesoch alebo odísť k vojenským. Rozhodol som sa pre Vojenské lesy a majetky. Prvou úlohou bolo vysťahovať z vojenského obvodu obyvateľov obcí Blažov, Ruskinovce a Ľubické Kúpele a niekoľkých menších osád.  Vojaci ľudí vysťahovali, no keď sa skončili streľby, vrátili sa títo späť. Až keď im strhli strechu kostola, pochopili, že odpor je márny... Vo vojenských lesoch som dostal hodnosť kapitána a neskôr aj majora. Politruk na našom podniku si od viacerých zamestnancov požičiaval peniaze a „zabudol“ ich vracať. Medzi inými  aj mne. Keď som ho žiadal o vrátenie, začal ma udávať na Generálnom riaditeľstve v Prahe. Bolo z toho vyšetrovanie a ja som mal byť z politických dôvodov preložený na iný podnik do Čiech. Prijal by som akúkoľvek funkciu, no na Slovensku. Generál Ružička mi však povedal: „ No, jó, pro buržoazní nacionalisti my na Slovensku místo nemáme!“. Požiadal som preto o uvoľnenie do civilu. Od augusta 1955  sa mi podarilo nastúpiť  k štátnym lesom na závod v Modrom Kameni za hlavného pestovateľa. Od 1. januára 1956 došlo k reorganizácii štátnych lesov, keď sa zlučovali ťažbové a pestovné závody, pretože toto rozdelenie sa neosvedčilo. Prekvapilo ma, keď predtým, v decembri 1955, prišli za mnou na Modrý Kameň hneď dvaja podnikoví riaditelia z Banskej Bystrice – odstupujúci František Bella a novovymenovaný Vojtech Antal. Doniesli mi menovací dekrét za riaditeľa lesného závodu Červená Skala. História sa zopakovala – závod bolo treba najprv vybudovať ! Keď tam za mnou prišla moja manželka, spytuje sa  - a kdeže je to mesto..?  „Aké mesto ?“ „No mesto, veď tu stojí rýchlik...!“. Na závode som získal aj neoficiálny titul – riaditeľ ľudových riaditeľov. Bolo to preto, že medzi zamestnancami bolo šesť ľudových riaditeľov, ktorých na pôvodných miestach vymenili kvalifikovaní ľudia. Závod sme viedli v podstate traja - hlavný inžinier, dodávkár a ja. Vybudovali sme tam vtedy desiatky kilometrov nových zvážnic. Vylepšili sme odvoz dreva použitím vleku a podperných kôz. Asi najkrušnejšie časy som zažil, keď sme spracovávali 500 000 kubíkovú vetrovú kalamitu. V  roku 1964 pracovalo v ťažbovej činnosti až 1300 robotníkov, pre ktorých vyváralo dvanásť závodných kuchýň. Dodnes som na to hrdý, že po tej obrovskej katastrofe nedošlo ku kôrovcovej kalamite. Na  Červenej Skale som ostal bezmála trinásť rokov...

 

Prečo nie natrvalo ?

 

V tom čase aj tri roky na Červenej Skale bolo veľa!  Často sa ma aj spytovali za aký trest ma tam preložili. Mne sa tam však veľmi páčilo, a to najmä pre krásny kraj, dobrú poľovačku i rybačku. Bol som vždy šťastný, keď som mohol vystúpiť na Kráľovu Hoľu či zájsť do prekrásnej doliny Martalúzky. Veľa z toho, čo som tam prežil, spomínam aj v knihe „Ej, hory, hory čierne, neraz som ja prešiel cez ne“, ktorú som pred časom vydal vlastným nákladom. Možno by som tam bol ostal aj dlhšie, no doplatil som na svoju otvorenosť. Neplnil sa vtedy nábor do bání a na aktíve v Bystrici som prehlásil, že ani my v lesoch nemáme dostatok pracovníkov. A dodal som, že ak by sa modernizovali zastarané železnice a teplárne ušetrilo by sa 20 % uhlia, a teda aj ľudí v baniach. A argumentoval  som aj uhlím, ktoré sa v lokomotívach zbytočne spálilo pri dovážaní železnej rudy z Ruska, ktorá obsahovala až 80 % hlušiny. Reakcia prišla čoskoro. Na krajskej konferencii som bol vykričaný, že máme ešte aj takých riaditeľov, ktorí sú proti Sovietskemu Zväzu. Onedlho som bol prepustený z práce a vypovedaný z okresu. Pomohla mi však stará známosť s novým podnikovým riaditeľom Antalom, ktorý si nezabudol, že sme s plnením plánu nikdy nemali na Červenej Skale problémy. Hoci som bol bez roboty, plat mi stále išiel, ba na čas ma „ukryli“ aj na práve uvoľnenú stoličku hlavného inžiniera na podniku v Bystrici. Bolo to však neudržateľné a napokon ma ustanovili za riaditeľa závodu  v Kriváni, kde som pôsobil od roku 1967 až po odchod do dôchodku v roku 1980. Ťažili sme ročne okolo 120 tisíc kubíkov a mimoriadne veľké boli aj pestovateľské  úlohy, pretože v hornom toku Rimavy, Rimavice a Ipľa bolo treba v rámci „pé-ce-večiek“  zalesniť 8000 ha nelesných pôd. Vybudovali sme   desiatky kilometrov ciest a zvážnic, z ktorých som väčšinu sám aj trasoval. Myslím, že som ani na Kriváni svojou prácou nikdy hanbu neurobil...     

 

Pán inžinier, iste sledujete aj súčasné lesnícke dianie, čo naň poviete?

 

Viete, vždy som bol praktik a hoci som bol väčšinou v riadiacich funkciách, svoj lesnícky život som prežil doslova v lese. Mnoho vecí dokážeme, ak sa nebojíme, ovplyvnť,  ešte viac je takých, ktoré neovplyvníme. Zažil som v lesoch veľmi veľa zmien a svoju skúsenosť zašifrujem do dvoch rád. Prvá je pre lesníka: Vždy nos so sebou ostrý nôž a keď ideš cez prerezávku a vidíš dvojáka, zrež ho. To je tvoja robota. Druhá rada je pre tých, čo sú hore: Posilňujte vždy vonkajšiu prevádzku, tá to potrebuje predovšetkým. A ešte jedna rada pre všetkých – stále sa treba vzdelávať. Všade, kde som bol  som organizoval  školenia, súťaže, jednoducho učil som seba i druhých. Aj dnes som takejto filozofii verný. Hoci som dlhoročný poľovník, rybár, včelár a dopisovateľ rôznych periodík, vždy cítim, že ak chcem toto všetko robiť dobre, musím stále veľa čítať, pozorovať a poznávať. A možno práve preto roky, ktoré mi prešumeli nad hlavou veľmi ani nevnímam. A teším sa na tie budúce, ak mi budú dopriate...

 

Keď spomínate včelárenie, ako je to s tým medveďom, známym už aj z novín, ktorý  vám v Lovinobani v poslednom čase na med tak rád chodieva...?

 

Už nechodieva ! Skúšal som sprvu kadečo, no nepomáhalo nič. Tak som si ho vyčkal. Prišiel nocou opäť na isto. Vypálil som mu ponad hlavu a od vtedy je pokoj. Ba, ktovie, či aj dáky brok nechytil...

 

A aby sme čitateľom dopovedali aj tú olympiádu, ako ste sa tam dostali?

 

Mal som vtedy sedemnásť a do Berlína ma pozval mamin bratranec. Nemci vtedy využili olympiádu na propagáciu svojej technickej vyspelosti. Olympijská dedina i štadióny boli veľmi moderné. Pamätám si aj na veľký umelý kopec, na ktorý vysadili staré stromy. A tiež na grécko - rímsky zápas Čechoslováka s Turkom. Hoci som aj ja veľmi povzbudzoval, náš borec prehral. Lepšie to bolo na kruhoch, kde Hudec získal zlatú medailu. Berlín bol vtedy plný ľudí, ktorí každú chvíľu skandovali  Hitlerovi. Toho som vari zo tri  krát aj zahliadol...

 

Nášmu rozhovor v  domčeku na tichej ulici v Lučenci pokojne načúvala aj pani Valéria. Nasledovala svojho manžela všade, kde ho lesnícky život zaviedol. Tešila sa z jeho úspechov, zmierňovala trpkosť zažitých príkorí. Vo svojom rušnom živote si možno Gabriel Šimkovič ani nemal veľmi kedy uvedomiť hodnotu opory, ktorou mu vždy bola.

 „Bolo mi ťažko, on vždy len po tých horách....“, vzdychne si pani  Valéria.

„Nechával vás často samu ?“ spytujem sa.

„Nie často, stále !!“

Napriek výčitke sa pohoda z útulnej izby zariadenej pekným staromódnym nábytkom nevytratila. Naopak, cítil som ju ešte dlho potom, ako som sa s týmito milými ľuďmi rozlúčil.    

Ján Mičovský