Príbeh mladej lesnej inžinierky mal vďaka OZ Žilina  pokračovanie 

Môj  príbeh  II

 

To vari ani nie je ona !  Mladá žena, ktorú som uvidel v to  časné novembrové ráno sa tej, ktorú som stretol pred vyše rokom takmer nepodobala. Tamtá mala úsmev zastretý smútkom a každý pohyb jej neľahko ovládaného tela obsahoval váhavosť. Táto však žiari šťastím a jej gestá napriek neprajnému osudu prezrádzajú istotu.  A tie veselé oči ! Kadečo dokážeme  prikrášliť, no nikdy nie radosť ktorá cez oči vychádza z nášho vnútra. Čo všetko sa muselo udiať, aby došlo k tejto pozoruhodnej premene ...?! 

„Kariéra. Slušný plat. Spokojná rodina. Zaujímavé záľuby. Dovolenka.  A zase nové úlohy. Dopredu! Nepoľaviť! V prípade problémov aktivizovať pestované kontakty. Beh na dlhú trať nazývaný život...  Že niektorí už zastali ? Neobzerať sa ! Úspech, úspech, úspech.... Nie, naozaj by nebolo správne vulgarizovať prirodzenú snahu každého z nás niečo v živote dokázať. Avšak, ako vo všetkom, aj tu povstáva otázka miery ! Kde sú hranice snaženia, za ktorým sa úsilie mení na pechorenie a radosť zo života uniká ? Často nám stupnicu hodnôt pomôže zoradiť až blikajúca kontrolka odchádzajúceho zdravia. Alebo stretnutie s niekým, kto nám umožní veci okolo nás vnímať trochu inak. Tak ako sa to stalo mne, keď som v nedávne aprílové popoludnie kráčal po brehu Váhu neďaleko turčianskeho Lipovca s Ing. Jankou Muráňovou. Hoci nás vychovala rovnaká fakulta, naše svety sú veľmi vzdialené. Do jej životného príbehu totiž vstúpili hneď pri narodení tri ťažké písmená. DMO. Detská mozgová obrana.“

Spomeniete si ešte na „Môj príbeh“ z vlaňajšieho aprílového LESNÍKa?  Na inteligentnú húževnatú mladú ženu, ktorá napriek vážnemu fyzickému handicapu dokázala mimoriadne veľa, no po vyštudovaní Lesníckej fakulty márne hľadala akékoľvek uplatnenie...?

 

Janka, pred vyše rokom ste mi povedali takú zvláštnu vetu: „Keď ostanete so svojou chorobou sami doma, to ako by ste ochoreli dvakrát. Najprv ochorie telo, potom aj duša. Bola by som ochotná robiť čokoľvek, len keby som mohla...“  Naozaj to bolo také zlé ?

 

Naozaj. Dokázala som sa vďaka podpore mojich rodičov vyrovnať s mnohými prekážkami, neskôr mi pri štúdiu ohromne pomáhali spolužiaci, no po skončení školy ako by sa všetko skončilo. Ostala som v akomsi bludnom kruhu takmer sama. Spočiatku s tým bojujete, ale postupne vám to uberá zo síl a odjedá z nádeje, že sa ešte môže všetko zlepšiť... 

 

Náš spoločný rozhovor v aprílovom LESNÍKu sme vtedy zakončili takým neurčitým apelom k čitateľom. Ozval sa vám vtedy niekto  ?

 

Priznám sa, že som vtedy tomu nášmu rozhovoru veľmi neverila. Veď ľudia majú svoje starosti, prečítajú, pokývajú súhlasne hlavou a zabudnú. A spočiatku to tak aj vypadalo. Ozvalo sa mi niekoľko spolužiakov, ktorí si rozhovor prečítali, no nič viac. Napokon, dobre som vedela aké sú dnes možnosti na pracovnom trhu. Pomaly som sa zmierila s tým, že jediná perspektíva môjho život je sedieť doma s invalidným dôchodkom a s preukazom zdravotne ťažko postihnutého človeka. Potom sa odrazu nečakane ozvali  z Lesného závodu v Žiline. Že o mne čítali, aby som sa prišla ukázať. Neviete si predstaviť ako mi bolo­! Privítali  ma tam však pekne, od prvej chvíle som cítila, že mi chcú  pomôcť. Prijal ma pán riaditeľ Sivčák a jeho ľudský prístup bol pre mňa, po dvoch rokoch beznádejných pohovorov, keď už len môj vzhľad potenciálnych zamestnávateľov vždy vyľakal, úžasným povzbudením. Aj keby ma neboli zamestnali bola by som im všetkým za tú  ľudskosť navždy povďačná.  Potrebovali však fakturantku do učtárne a  ponúkli mi, aby som to skúsila. Bála som sa, veď viete, z účtovníctva som síce mala skúšku, ale žiadne skúsenosti. Pán Fabian, personalista, ma však povzbudil, že sa to iste naučím. Podržala ma aj pani námestníčka Kubičková. Naozaj všetci boli veľmi milí...

 

Prvé dni v práci sú pre každého naplnené trochou neistoty.  Ak sa k tomu ešte prirátajú dva roky izolácie a zdravotné obmedzenia, nie je to ľahké. Ako ste Janka prežívali prvé pracovné dni v živote ?

 

Priznám sa, bolo to pre mňa ťažké, fyzicky i duševne. Domov som prichádzala strašne unavená. Našťastie ťažkosti, ktoré mám pri písaní som vďaka počítaču dokázala prekonať. Počítač som si kúpila pred časom  aby som si na internete mohla hľadať prácu, teraz mi však  schopnosť s ním pracovať veľmi pomohla. Ale aj tak sa priznám, že som si z počiatku veľmi neverila. Veľmi mi pomohli moje kolegyne Martinka Ivanková a  Jelka Krupová. Našťastie nie tak, že by mi ustavične chceli radiť a dohliadať na každý môj krok, ale predovšetkým tým, že vedeli múdro odhadnúť, kedy mi treba pomôcť a kedy je lepšie, ak to vyriešim sama. Spočiatku sa iste aj oni  báli či to všetko zvládnem. A to nemyslím len pracovne, ale aj tak obyčajne, ľudsky. Veď keď si idem, napríklad, len čaj urobiť, ono to na prvý pohľad pre nezainteresovaného vypadá, že to nemôžem zvládnuť. Dnes však myslím, že mojej práci veria. Ba i ten čaj im (so smiechom) už aj sama urobím a podám.

 

Teda v podstate pohoda ?

 

Áno. Som veľmi vďačná Lesnému závodu v Žiline a všetkým kolegyniam a kolegom za ponúknutú šancu, za ich prístup a porozumenie. Môj život sa neuveriteľne zmenil. Zo samoty som sa dostala medzi ľudí, každý môj deň má odrazu zmysel a je krásny. Viem však, že štátne lesy čakajú veľké zmeny a preto sa aj ja trocha obávam, či sa to všetko neskončí tak rýchle ako to aj začalo... Veď budem prvá na rade... Napriek tomu  sa teším novým úlohám. Bola by som rada keby som ich dostávala stále náročnejšie a náročnejšie... A viete, čo je na tom všetkom najzaujímavejšie ?

 

Nie...

 

Dali mi tu pocítiť, že som jedna z nich a nik sa ku mne nespráva ako by som bola inakšia. A ja som tomu už aj celkom uverila. Voľakedy som sa chodievala vyžalovať medzi podobne postihnutých „svojich“, dnes mám pocit, že už nemám medzi nimi čo hľadať. Vďaka práci som sa úplne zmenila. Telo síce ostalo choré, no duša sa vyliečila.  Je to úžasný pocit, keď sa vám vráti sebavedomie...

 

Po stretnutí s Jankou Muráňovou som bol zvedavý, ako vnímajú tento nezvyčajný príbeh tí, ktorí jej dokázali tak rozumne pomôcť. V kancelárii riaditeľa Odštepného závodu v Žiline začínam čosi hovoriť o dobrom skutku.  Róbert Sivčák mi však nedal dohovoriť...

 

Predovšetkým som naozaj rád, že v tejto súvislosti vôbec nemožno hovoriť o  dobrom skutku. Janka je nielen veľmi inteligentná osoba, ale aj mimoriadne pracovitá a šikovná pracovníčka, ktorá nepotrebovala žiadne prehnané úľavy, jediné čo potrebovala, bolo dostať šancu. Nepomohli sme však len  jej, ale predovšetkým sebe. A nielen tým, že sme získali takú užitočnú pracovníčku, ale aj tým, že nám všetkým pripomenula, aké máme v živote  možnosti a ako si ich neraz málo vážime... Bolo by veľmi nešťastné, keby sme sa pri zamestnávaní týchto ľudí pozerali len neosobné tabuľkové počty pracovníkov, či prípadné problémy súvisiace s preplácaním prvých desiatich dní práceneschopnosti.

 

Určite. A každopádne je to zásluha vás všetkých, tu na žilinskom závode, že sa v hlave ťažko postihnutého človeka zbúral obrovský blok, ktorý ho zdanlivo navždy vyčlenil medzi „iných“, do role pasívneho invalida...

 

Verím, že je to tak, ale aj to je obojstranné. Treba totiž hovoriť aj o blokoch v našich hlavách, kde je obyčajne  kopa predsudkov voči ľuďom s rôznymi telesnými ale aj duševnými handicapmi ! A ak aj nie rovno predsudkov, tak určite bezradnosti ako sa k týmto ľuďom  správať.  Janka nám v tomto pomohla viac akosi si sama myslí. A je tu ešte jedna vec, no bol by som nerád, keby to akýmkoľvek spôsobom negovalo to, čo som doteraz  povedal.

 

O čo ide ?

 

Podľa zákona 387 z roku 1996 je každý zamestnávateľ povinný zamestnať 0,2 percenta ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Ak to zamestnávateľ nesplní platí za každého občana, ktorý mu chýba do stanoveného limitu ročne 32.400 Sk. A práve tomuto odvodu sme sa prijatím Ing. Muráňovej vyhli. Ale, ako vravím, to naozaj nie je podstatné. Podstatné je to, že prítomnosť Janky Muráňovej nám na závode pripomenula kde sú skutočné životné hodnoty. A aj to, že o ne treba bojovať...

 

Ing. Martina Ivanková a Jelka Krupová sú najbližšie Jankine kolegyne. Všetky ich spája nielen spoločná kancelária, ale predovšetkým porozumenie. Martina Ivanková vraví, že so správaním  sa k postihnutým nemala problémy ani pred tým. Chodila totiž do žilinského klubu „Jašidielňa“, kde sa pri častom stretávaní práve s tými „inakšími“ naučila, že sa niet čoho hanbiť ani obávať. Možno, že  takouto Jašidielňou úspešne teraz prešli aj ostatní pracovníci žilinského závodu. A určite by bolo dobre, keby sme ju absolvovali všetci, ktorí sme mali v živote viac šťastia ako Janka. Lebo skutočné rozdiely medzi nami sú oveľa menšie ako sa na prvý pohľad zdá. A šanca obohatiť  naše  životy  o nový rozmer poznania o to väčšia. 

Vďaka, Žilinčania !

                                                                                                                     Ján Mičovský