Ako si vymieňali slovenskí a rakúski lesníci skúsenosti z boja proti lykožrútovi v Národnom parku Kalkalpen

Prírodu sme oslabili, musíme jej aj pomôcť!

 Všetko to začalo na stretnutí šéfov Rakúskych spolkových lesov (ÖBf) a štátneho podniku Lesy SR Thomasa Uhera a Karola Vinša. Po ponuke T. Uhera sa dohodli, že pár slovenských lesníkov navštívi na niekoľko dní jeden z piatich národných parkov v Rakúsku – Nationalpark Kalkalpen v spolkovej krajine Horné Rakúsko, aby sa presvedčili priamo v teréne o tom, aké typy opatrení robia ich kolegovia v boji proti lykožrútovi a ako sa snažia svoje aktivity odkomunikovať smerom k ochrancom prírody a verejnosti.

Jeden z pomníkov budúceho cintorína stromov, alebo vyrovný výkričník pre ľudí, aby sa spamätali a pomohli ešte tým stromom v napadnutom poraste, ktoré ostali pred vyčíňaním lykožrúta uchránené?

Keby lykožrút nelietal za hranice parku, necháme ho tak!

Hans Kammleitner, vedúci lesného závodu ÖBf, hospodáriaceho v lesoch Národného parku Kalkalpen, nás víta rovnako prívetivo, ako útulná dedina Reichraming, v ktorej závod sídli. Je vzdialená necelých dvesto kilometrov juhozápadne od Viedne a iba zopár kilometrov od malebného 40-tisícového mestečka Steyr. V ňom je najväčším skvostom knižnica s 12 000 exemplármi, ktoré rod grófa Lamberga zhromažďoval 300 rokov. Práve on a neskôr jeho potomkovia vlastnili rozľahlé lesné porasty na území dnešného Národného parku Kalkalpen až dovtedy, kým ich neodovzdali pred 2. svetovou vojnou fašistickému Nemecku.  Mimochodom, dodnes nie sú vysporiadané reštitučné nároky rodiny Lambergovcov, ktorá sa o svoje práva hlási až spoza oceánu…

Práva a povinnosti lesníkov v Národnom parku Kalkalpen pozná H. Kammleitner celkom presne. Ukazuje nám organizačnú štruktúru, v ktorej sú tri orgány: dozorná rada, výkonné vedenie a 14-členné kuratórium. V ňom majú zastúpenie všetky nárokové skupiny – ochranárske spolky, alpské spolky podporujúce turistiku a relax v lese, zástupcovia majiteľov lesnej pôdy a horských lúk, chovateľov dobytka, ktorý sa na nich pasie i obcí na území parku. Funkcia kuratória je poradná a jeho doporučenia plne akceptované v prípade, že sú prijaté jednohlasne. Náš hostiteľ sa usmieva. Zhoda ľudí rôznych záujmov je totiž ako všade na svete veľmi vzácna.

Nepanuje ani medzi lesníkmi a ochranármi napriek tomu alebo práve preto, že správa národného parku podlieha viacerým zákonom a zmluvám: zmluve medzi Rakúskou republikou a spolkovou krajinou Horné Rakúsko, lesnému zákonu, zákonu o národnom parku  a v neposlednom rade známemu programu Natura 2000. „Brať súčasne do úvahy ustanovenia všetkých zákonov, zmlúv a vykonávacích predpisov je mimoriadne zložité. Dialóg komplikuje aj skutočnosť, že predpisy, ktorými argumentujú ochranári, nie sú také konkrétne ako lesný zákon, ktorý je nadradený nad zákon o národnom parku,“ dozvedáme sa od človeka, ktorý je síce lesníkom, ale snaží sa pochopiť aj postoje a záujmy druhej strany. Konfliktu s ochranármi sa však nevyhol. Jeho predmetom sú čisté smrečiny napadnuté lykožrútom. H. Kammleitner tvrdí, že ak by sa lykožrút vyskytoval len vo vnútri národného parku, lesníci by nerobili žiadne opatrenia, pretože filozofiou existencie chráneného územia je ponechať porasty prirodzenému vývoju. Lenže lykožrút sa o nejaké hranice nezaujíma, rozširuje sa aj mimo národného parku a spôsobuje veľké škody v hospodárskych porastoch, čo je z hľadiska dodržiavania lesného zákona neprípustné.

Bez ľudského zásahu by sa les vysporiadúval so škodcom oveľa dlhšie

A preto je územie národného parku rozdelené na tri zóny. Centrálna červená zóna, zaberajúca až 71 percent plochy parku, je bez akýchkoľvek zásahov proti lykožrútovi a jeho expanzii. Prechodná hnedá zóna na 13-tich percentách územia je charakterizovaná snahou lesníkov zmeniť drevinové zloženie zo smrekových monokultúr na zmiešané porasty s cieľom postupne preradiť túto plochu do červenej zóny. No a tretia - okrajová žltá zóna na 16-tich percentách územia je miestom boja s lykožrútom, ktoré má oddeliť jeho nerušenú existenciu vo vnútri parku od nežiadúceho výskytu mimo neho.

Ideme do terénu pozrieť si viaceré lokality s odlišným prístupom k vysporiadaniu sa s drobným čiernym hmyzom. Na prvej upachtený kôň vyťahuje z porastu niekoľko spílených kmeňov, napadnutých lykožrútom smrekovým. Dostávame informáciu, že v národnom parku je približovanie dreva možné iba koňmi alebo lanovkami. Traktory do porastov nemôžu. Jána Kovalčíka z Odboru usmerňovania lesníckych činností generálneho riaditeľstva Lesov SR ale prekvapuje, že v poraste ostávajú vetvy vyťažených stromov a upozorňuje rakúskeho kolegu, že ak nebudú spálené alebo chemicky ošetrené, stanú sa živnou pôdou pre ďalšie druhy nebezpečných škodcov lesa. Okrem lykožrúta smrekového sú to lykožrút smrečinový a lykožrút severský. Nehovoriac už o zavlečenom karanténnom škodcovi, poškodzujúcom smrekové porasty v nadmorských výškach okolo 900 m n.m. – o lykožrútovi lesklom. Ten je po lykožrútovi smrekovom pre vysokú početnosť jeho rojenia a agresivitu, ktorou zdoláva okrem poškodených aj úplne zdravé smreky, najnebezpečnejší.  Práve títo podkôrni škodcovia spôsobujú opakovane po lykožrútovi smrekovom podkôrnikovú kalamitu. „V národnom parku nesmieme používať chemické prostriedky, podľa nás sem jednoducho nepatria“ dostáva J. Kovalčík odpoveď. V praxi to znamená, že ak aj sú z porastu vyťažené choré stromy, škodcom nič nebráni v tom, aby si pochutnali aj na ďalších, doposiaľ zdravých stromoch...

Presúvame sa na lokalitu, kde sa rakúski lesníci snažia profylaktickými opatreniami zmeniť drevinové zloženie porastov cieleným odstraňovaním napadnutých i zdravých smrekov a presvetľovaním porastov v prospech prirodzeného zmladenia buka a javora. „Ak by sme nerobili žiadne zásahy, lesu by trvalo oveľa dlhšie, kým by si poradil s lykožrútom. Vlastne by sme iba čakali na odumretie starého porastu. Zároveň  pri realizovaní profylaktických zásahov ale ponechávame 50 metrov kubických odkôrneného dreva na jeden hektár v poraste, aby sme zachovali prírodné prostredie v čo najprirodzenejšom stave,“  hovorí H. Kammleitner a my vieme, že takto nejako vyzerá v praxi symbióza lesníckeho rozumu a ochranárskeho cítenia. Škoda, že nie vždy a všade je možné ju presadiť. Miesto, kde sa to zatiaľ nepodarilo, sme uvideli na našej nasledujúcej zastávke.

Prales a národný park predsa nie je to isté!

Vystúpili sme do nadmorskej výšky 1400 m n.m. Na hranici národného parku stojíme uprostred takmer 400-ročného smrekového porastu, ktorý pred štyrmi rokmi zasiahla ničivá veterná kalamita. Pridal sa lykožrút a napriek prvotným opatreniam lesníkov vo vrchných častiach porastu vyletel zo spodných častí a spôsobuje čoraz väčšie problémy. Ochranári trvajú na ponechaní lesa svojmu osudu, ale ten sa nezadržateľne rozpadáva a navyše má problémy s prirodzeným zmladením, pretože je zaťažovaný nešetrným pasením dobytka. Ochranárom ide o zachovanie súčasného obrazu krajiny so starými mohutnými stromami, ale bohužiaľ ani tie neostávajú ušetrené pred lykožrútom, podliehajú mu a odumierajú. „Viem pochopiť argumenty ochrancov prírody v prípade ležiacich či stojacich odumretých stromov, ktoré môžu byť dobrou základňou pre prirodzené zmladenie,“ presviedča nás H. Kammleitner. „Ale prírode predsa musíme pomôcť otvorením plôch a ich prípravou na zmladenie, ošetrením semenáčikov, či vysadením vhodných sadeníc. Veď poslaním národného parku  alebo prírodnej rezervácie je zachovať prírodu aj pre nasledujúce generácie a nie nechať po sebe cintorín mŕtvych stromov. V pralesoch môžeme sledovať ako sa prirodzene a bez zásahu stáročia obnovujú, ale tu nie?!“  oponuje mu J. Kovalčík, ktorý sa venuje ochrane lesa viac ako tridsať rokov. A ešte pridupľuje váhu svojho názoru ďalším argumentom: „Výchova lesa a starostlivosť oň má mimoriadny význam aj z hľadiska jeho retenčnej, pôdoochrannej, protilavínovej a ďalších funkcií. Ak nebudeme napomáhať obnove porastov, dažďovú vodu nebude mať čo zachytávať a tá po prívalových dažďoch môže spôsobiť ľuďom obrovské materiálne škody.“  

H. Kammleitner je optimista. Vysvetľuje nám, že lesníkom sa podarilo so štátnou správou v Národnom parku Kalkalpen dohodnúť na tom, že napadnuté stromy môžu jednotlivo vyťažiť. Ak je ešte čas, odkôrnia ich a drevo ďalej zúžitkujú, ak je neskoro, stromy ponechávajú v poraste ako lapače. Ak prípadným vyťažením napadnutých stromov vzniká plocha väčšia ako pol hektára, lesníci to oznámia inšpektorom štátnej správy a tí majú týždeň na to, aby zásah povolili alebo nie.  To sa týka akútnych opatrení. V prípade preventívnych opatrení dostávajú inšpektori návrhy od lesníkov tak, aby mali dostatok času zaujať k nim stanoviská.

Aj pre tých, čo prídu po nás

Okrem akútnych a preventívnych profylaktických opatrení v boji proti lykožrútovi sa venujú lesníci v Národnom parku Kalkalpen aj monitoringu intenzity napádania smrekových porastov. Každý útok lykožrúta je podrobne zmapovaný. Na území parku sú vyčlenené dve plochy s rozlohou od päť do desať hektárov, na ktorých každoročne evidujú, koľko je novonapadnutých stromov. Stojíme spolu s naším ďalším sprievodcom Bernhardom Sulzbacherom na jednej z týchto plôch a on nám ukazuje, ako rýchlo lykožrút pokračuje vo svojom diele skazy. Ostávajú po ňom smutné kostry stromov. Iné jedince, ktoré boli ešte pred pár dňami zdravé a silné, postupne chradnú. Porast ako celok, odkázaný sám na seba, jednoducho nie je schopný sa lykožrútovi ubrániť. Zdravý sedliacky rozum navráva, že to predsa od neho nemôžeme ani očakávať. Človek svojou činnosťou v mene civilizácie a ekonomického efektu natoľko oslabil prírodu, jej stabilitu a regeneračnú schopnosť, že teraz by ju predsa nemal nechať napospas hmyzím škodcom a drevokazným hubám, ktoré dokončujú to, čo začali imisie, vietor, sneh a sucho. Veď globálne otepľovanie atmosféry, málo odolné a nepôvodné smrekové porasty, imisná záťaž - to všetko sú negatívne dôsledky činnosti človeka.  Ak človek chce skutočne zachovať prírodu aj pre svojich potomkov, musí jej pomôcť sa proti nim brániť. Je najvyšší čas. Presvedčila nás o tom aj trojdňová návšteva Národného parku Kalkalpen. Krásneho kúsku Zeme, ktorý by si mali vychutnať v plnej kráse aj tí, čo prídu po nás.

Text: Jozef MARKO

Foto: Jana GEROVÁ

Prirodzené zmladenie smreka v rozpadávajúcom sa poraste. Les robí čo môže, ale bude to stačiť?

Hans Kammleitner a Ján Kovalčík si so záujmom prezerajú na ploche zničenej veternou a následne podkôrnikovou kalamitou pôsobenie lykožrúta smrekového.

Široký a ďaleký pohľad na nádhernú rakúsku prírodu.