Ako
si vymieňali slovenskí a rakúski lesníci skúsenosti
Prírodu sme oslabili, musíme jej aj pomôcť!
Všetko to začalo na stretnutí šéfov Rakúskych spolkových lesov (ÖBf) a štátneho podniku Lesy SR Thomasa Uhera a Karola Vinša. Po ponuke T. Uhera sa dohodli, že pár slovenských lesníkov navštívi na niekoľko dní jeden z piatich národných parkov v Rakúsku – Nationalpark Kalkalpen v spolkovej krajine Horné Rakúsko, aby sa presvedčili priamo v teréne o tom, aké typy opatrení robia ich kolegovia v boji proti lykožrútovi a ako sa snažia svoje aktivity odkomunikovať smerom k ochrancom prírody a verejnosti. |
Jeden z pomníkov budúceho cintorína stromov, alebo vyrovný výkričník pre ľudí, aby sa spamätali a pomohli ešte tým stromom v napadnutom poraste, ktoré ostali pred vyčíňaním lykožrúta uchránené? |
Keby
lykožrút nelietal za hranice parku,
Hans
Kammleitner, vedúci lesného závodu ÖBf, hospodáriaceho v lesoch Národného
parku Kalkalpen, nás víta rovnako prívetivo, ako útulná dedina Reichraming,
v ktorej závod sídli. Je vzdialená necelých dvesto kilometrov juhozápadne
od Viedne a iba zopár kilometrov od malebného 40-tisícového mestečka Steyr.
V ňom je najväčším skvostom knižnica s 12 000 exemplármi, ktoré rod
grófa Lamberga zhromažďoval 300 rokov. Práve on a neskôr jeho potomkovia
vlastnili rozľahlé lesné porasty na území dnešného Národného parku
Kalkalpen až dovtedy, kým ich neodovzdali pred 2. svetovou vojnou fašistickému
Nemecku. Mimochodom, dodnes nie sú
vysporiadané reštitučné nároky rodiny Lambergovcov, ktorá sa o svoje práva
hlási až spoza oceánu…
Práva
a povinnosti lesníkov v Národnom parku Kalkalpen pozná H. Kammleitner
celkom presne. Ukazuje nám organizačnú štruktúru, v ktorej sú tri orgány:
dozorná rada, výkonné vedenie a 14-členné kuratórium. V ňom majú
zastúpenie všetky nárokové skupiny – ochranárske spolky, alpské spolky
podporujúce turistiku a relax v lese, zástupcovia majiteľov lesnej pôdy
a horských lúk, chovateľov dobytka, ktorý sa na nich pasie i obcí na území
parku. Funkcia kuratória je poradná a jeho doporučenia plne akceptované
v prípade, že sú prijaté jednohlasne. Náš hostiteľ sa usmieva. Zhoda
ľudí rôznych záujmov je totiž ako všade na svete veľmi vzácna.
Nepanuje
ani medzi lesníkmi a ochranármi napriek tomu alebo práve preto, že správa
národného parku podlieha viacerým zákonom a zmluvám: zmluve medzi Rakúskou
republikou a spolkovou krajinou Horné Rakúsko, lesnému zákonu, zákonu
o národnom parku a v neposlednom
rade známemu programu Natura 2000. „Brať
súčasne do úvahy ustanovenia všetkých zákonov, zmlúv a vykonávacích
predpisov je mimoriadne zložité. Dialóg komplikuje aj skutočnosť, že
predpisy, ktorými argumentujú ochranári, nie sú také konkrétne ako lesný
zákon, ktorý je nadradený nad zákon o národnom parku,“ dozvedáme
sa od človeka, ktorý je síce lesníkom, ale snaží sa pochopiť aj postoje a záujmy
druhej strany. Konfliktu s ochranármi sa však nevyhol. Jeho predmetom sú
čisté smrečiny napadnuté lykožrútom. H. Kammleitner tvrdí, že ak by sa
lykožrút vyskytoval len vo vnútri národného parku, lesníci by nerobili žiadne
opatrenia, pretože filozofiou existencie chráneného územia je ponechať
porasty prirodzenému vývoju. Lenže lykožrút sa o nejaké hranice
nezaujíma, rozširuje sa aj mimo národného parku a spôsobuje veľké škody
v hospodárskych porastoch, čo je z hľadiska dodržiavania lesného zákona
neprípustné.
Bez
ľudského zásahu by sa les vysporiadúval
A preto
je územie národného parku rozdelené na tri zóny. Centrálna červená zóna,
zaberajúca až 71 percent plochy parku, je bez akýchkoľvek zásahov proti
lykožrútovi a jeho expanzii. Prechodná hnedá zóna na 13-tich percentách
územia je charakterizovaná snahou lesníkov zmeniť drevinové zloženie zo
smrekových monokultúr na zmiešané porasty s cieľom postupne preradiť
túto plochu do červenej zóny. No a tretia - okrajová žltá zóna na
16-tich percentách územia je miestom boja s lykožrútom, ktoré má
oddeliť jeho nerušenú existenciu vo vnútri parku od nežiadúceho výskytu
mimo neho.
Ideme
do terénu pozrieť si viaceré lokality s odlišným prístupom k vysporiadaniu
sa s drobným čiernym hmyzom. Na prvej upachtený kôň vyťahuje z porastu
niekoľko spílených kmeňov, napadnutých lykožrútom smrekovým. Dostávame
informáciu, že v národnom parku je približovanie dreva možné iba koňmi
alebo lanovkami. Traktory do porastov nemôžu. Jána Kovalčíka z Odboru
usmerňovania lesníckych činností generálneho riaditeľstva Lesov SR ale
prekvapuje, že v poraste ostávajú vetvy vyťažených stromov a upozorňuje
rakúskeho kolegu, že ak nebudú spálené alebo chemicky ošetrené, stanú sa
živnou pôdou pre ďalšie druhy nebezpečných škodcov lesa. Okrem lykožrúta
smrekového sú to lykožrút smrečinový a lykožrút severský.
Nehovoriac už o zavlečenom karanténnom škodcovi, poškodzujúcom
smrekové porasty v nadmorských výškach okolo 900 m n.m. – o lykožrútovi
lesklom. Ten je po lykožrútovi smrekovom pre vysokú početnosť jeho rojenia
a agresivitu, ktorou zdoláva okrem poškodených aj úplne zdravé smreky,
najnebezpečnejší. Práve títo podkôrni škodcovia spôsobujú opakovane po
lykožrútovi smrekovom podkôrnikovú kalamitu. „V
národnom parku nesmieme používať chemické prostriedky, podľa nás sem
jednoducho nepatria“ dostáva J. Kovalčík odpoveď. V praxi to
znamená, že ak aj sú z porastu vyťažené choré stromy, škodcom nič
nebráni v tom, aby si pochutnali aj na ďalších, doposiaľ zdravých
stromoch...
Presúvame
sa na lokalitu, kde sa rakúski lesníci snažia profylaktickými opatreniami
zmeniť drevinové zloženie porastov cieleným odstraňovaním napadnutých i zdravých
smrekov a presvetľovaním porastov v prospech prirodzeného zmladenia
buka a javora. „Ak by sme
nerobili žiadne zásahy, lesu by trvalo oveľa dlhšie, kým by si poradil s lykožrútom.
Vlastne by sme iba čakali na odumretie starého porastu. Zároveň pri
realizovaní profylaktických zásahov ale ponechávame 50 metrov kubických odkôrneného
dreva na jeden hektár v poraste, aby sme zachovali prírodné prostredie v čo
najprirodzenejšom stave,“ hovorí
H. Kammleitner a my vieme, že takto nejako vyzerá v praxi symbióza
lesníckeho rozumu a ochranárskeho cítenia. Škoda, že nie vždy a všade
je možné ju presadiť. Miesto, kde sa to zatiaľ nepodarilo, sme uvideli na našej
nasledujúcej zastávke.
Prales
a národný park predsa nie je to isté!
Vystúpili
sme do nadmorskej výšky 1400 m n.m. Na hranici národného parku stojíme
uprostred takmer 400-ročného smrekového porastu, ktorý pred štyrmi rokmi
zasiahla ničivá veterná kalamita. Pridal sa lykožrút a napriek prvotným
opatreniam lesníkov vo vrchných častiach porastu vyletel zo spodných častí
a spôsobuje čoraz väčšie problémy. Ochranári trvajú na ponechaní
lesa svojmu osudu, ale ten sa nezadržateľne rozpadáva a navyše má
problémy s prirodzeným zmladením, pretože je zaťažovaný nešetrným
pasením dobytka. Ochranárom ide o zachovanie súčasného obrazu krajiny
so starými mohutnými stromami, ale bohužiaľ ani tie neostávajú ušetrené
pred lykožrútom, podliehajú mu a odumierajú. „Viem
pochopiť argumenty ochrancov prírody v prípade ležiacich či stojacich
odumretých stromov, ktoré môžu byť dobrou základňou pre prirodzené
zmladenie,“ presviedča nás H. Kammleitner. „Ale
prírode predsa musíme pomôcť otvorením plôch a ich prípravou na
zmladenie, ošetrením semenáčikov, či vysadením vhodných sadeníc. Veď
poslaním národného parku alebo prírodnej rezervácie je zachovať prírodu aj pre
nasledujúce generácie a nie nechať po sebe cintorín mŕtvych stromov. V pralesoch
môžeme sledovať ako sa prirodzene a bez zásahu stáročia obnovujú,
ale tu nie?!“ oponuje mu
J. Kovalčík, ktorý sa venuje ochrane lesa viac ako tridsať rokov. A ešte
pridupľuje váhu svojho názoru ďalším argumentom: „Výchova
lesa a starostlivosť oň má mimoriadny význam aj z hľadiska jeho
retenčnej, pôdoochrannej, protilavínovej a ďalších funkcií. Ak
nebudeme napomáhať obnove porastov, dažďovú vodu nebude mať čo zachytávať
a tá po prívalových dažďoch môže spôsobiť ľuďom obrovské materiálne
škody.“
H.
Kammleitner je optimista. Vysvetľuje nám, že lesníkom sa podarilo so štátnou
správou v Národnom parku Kalkalpen dohodnúť na tom, že napadnuté
stromy môžu jednotlivo vyťažiť. Ak je ešte čas, odkôrnia ich a drevo
ďalej zúžitkujú, ak je neskoro, stromy ponechávajú v poraste ako lapače.
Ak prípadným vyťažením napadnutých stromov vzniká plocha väčšia ako
pol hektára, lesníci to oznámia inšpektorom štátnej správy a tí majú
týždeň na to, aby zásah povolili alebo nie. To
sa týka akútnych opatrení. V prípade preventívnych opatrení dostávajú
inšpektori návrhy od lesníkov tak, aby mali dostatok času zaujať k nim
stanoviská.
Aj
pre tých, čo prídu po nás
Okrem akútnych a preventívnych profylaktických opatrení v boji proti lykožrútovi sa venujú lesníci v Národnom parku Kalkalpen aj monitoringu intenzity napádania smrekových porastov. Každý útok lykožrúta je podrobne zmapovaný. Na území parku sú vyčlenené dve plochy s rozlohou od päť do desať hektárov, na ktorých každoročne evidujú, koľko je novonapadnutých stromov. Stojíme spolu s naším ďalším sprievodcom Bernhardom Sulzbacherom na jednej z týchto plôch a on nám ukazuje, ako rýchlo lykožrút pokračuje vo svojom diele skazy. Ostávajú po ňom smutné kostry stromov. Iné jedince, ktoré boli ešte pred pár dňami zdravé a silné, postupne chradnú. Porast ako celok, odkázaný sám na seba, jednoducho nie je schopný sa lykožrútovi ubrániť. Zdravý sedliacky rozum navráva, že to predsa od neho nemôžeme ani očakávať. Človek svojou činnosťou v mene civilizácie a ekonomického efektu natoľko oslabil prírodu, jej stabilitu a regeneračnú schopnosť, že teraz by ju predsa nemal nechať napospas hmyzím škodcom a drevokazným hubám, ktoré dokončujú to, čo začali imisie, vietor, sneh a sucho. Veď globálne otepľovanie atmosféry, málo odolné a nepôvodné smrekové porasty, imisná záťaž - to všetko sú negatívne dôsledky činnosti človeka. Ak človek chce skutočne zachovať prírodu aj pre svojich potomkov, musí jej pomôcť sa proti nim brániť. Je najvyšší čas. Presvedčila nás o tom aj trojdňová návšteva Národného parku Kalkalpen. Krásneho kúsku Zeme, ktorý by si mali vychutnať v plnej kráse aj tí, čo prídu po nás.
Text: Jozef MARKO
Foto:
Jana GEROVÁ
Prirodzené zmladenie smreka v rozpadávajúcom sa poraste. Les robí čo môže, ale bude to stačiť? |
Hans Kammleitner a Ján Kovalčík si so záujmom prezerajú na ploche zničenej veternou a následne podkôrnikovou kalamitou pôsobenie lykožrúta smrekového. |
Široký
a ďaleký pohľad na nádhernú rakúsku prírodu. |