Stretnutie bývalých detí z lesníckeho dvora

 

V sobotu 25. septembra 2004 sa uskutočnilo už dlhšiu dobu zamýšľané stretnutie prvej generácie detí zamestnancov štátnych lesov, ktorí v prvých rokoch po druhej svetovej vojne osídlili nový lesnícky činžiak pri Hrone v Banskej Bystrici na rozhraní Štadlerovho nábrežia (č. 1) a Národnej ulice (č. 14, 16 a 18).

Miestom stretnutia bol spoločný dvor na ktorom sa kedysi konali detské hry a zažívali vzrušujúce dobrodružstvá i huncútstva. V súčasnosti sa tento dvor zdal bývalým deťom teraz už v seniorskom veku akýmsi menším ako v minulosti. Dojemné bolo vzájomné „znovuspoznávanie“ sa po dlhých rokoch odlúčenia, ktoré uľahčovali menovky prezieravo zabezpečené usporiadateľmi stretnutia.

Po vzájomnom zvítaní sa účastníci premiestnili do priľahlej budovy bývalej IMKY (teraz rektorát UMB) kde sa pri spoločenskom posedení až do večerných hodín verejne, alebo v užších skupinkách odvíjali spomienky na spoločne prežité chvíle v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Dnes už takmer neuveriteľným sa zdá ako sa voľakedy mladší z účastníkov preháňali na kolobežkách a starší na bicykloch pred domom, kde sa hrával aj futbal a hlavičková. V zime bola dobrá sánkovačka z dolných serpentínok kalvárie alebo trochu ďalej od prvej kaplnky krížovej cesty. Na dvore sa vyrábali drevené loďky a na tento účel sa použili aj upravené letecké palivové nádrže z neďalekej skládky pri bývalej kolkárni. Bývalí chlapci iste potvrdia, že vždy najlepšie chutili jablká z priľahlej „internátnej“ (dnes UMB) záhrady aj za cenu možného prichytenia školníkom. Vyhľadávanou atrakciou bolo vozenie sa vo výťahu v trojposchodovej časti budovy a keď sa tento zasekol, nasledoval výprask od domovníka – pána Dubovského. Hron ešte tiekol v starom koryte a nábrežie bolo oddychovou zónou bez frekventovanej rýchlostnej komunikácie. V lete väčšina detí trávila voľný čas na neďalekej bývalej Sokolskej plavárni kde sa mnohé naučili aj plávať. Kúpať sa však dalo vtedy aj v Hrone, ktorý bol na radosť rybárov omnoho čistejší ako dnes a v zime pravidelne zamŕzal. Jarné ľady občas poškodili vtedajší drevený most k malej železničnej stanici, ktorá bola ešte na opačnej strane trate ako dnes. Veľkou výhodou bola existencia dvoch neďalekých kín pod Urpínom a to „veľkého kina“ (Praha) a „malého kina“ (Partizán) v ktorom sa dal vždy v sobotu za jednu korunu sledovať „non stop“, kde okrem iného premietali aj obľúbené americké grotesky (Lupino, Frigo, Chaplin, Laurel a Hardy). Iste by sa dalo uviesť omnoho viac dojmov z tohto obdobia, ktoré však každý vnímal v konkrétnom čase a svojim uhlom pohľadu. Je samozrejmé, že spolužitie detí nebolo stále bezproblémové, vyskytli sa aj rôzne spory, bitky i rozbité hlavy, zanedlho však vždy došlo k zmiereniu.

O mimoriadnom záujme svedčí skutočnosť, že z vyše 50 pozvaných sa stretnutia  zúčastnilo až 41 bývalých detí prvej generácie z lesníckeho dvora vrátane početnej účasti zástupcov z viacdetných rodín, akými boli napríklad rodiny Bukovčanová, Černá, Furdíková. Milá bola účasť niektorých rodičov, menovite  pani Schwarzovej, Valašťanovej, Gašparcovej, Weisenpacherovej, Novodomcovej a pána Ostroluckého, ktorý sa o takéto stretnutie snažil už dlhší čas. Niektoré z niekdajších detí si po vzore svojich otcov vybrali práve lesnícku dráhu, ďalší zas iné povolania, pričom dnes sú už mnohí na dôchodku. Vďaka patrí  organizátorom tohto milého stretnutia Vierke Kohutovej – Bukovčanovej, Terke Šikulovej - Černej a Vladovi Schwarzovi. Bolo by iste dobré po čase zas takéto zaujímavé stretnutie zopakovať.

Text: Július Burkovský

Foto č.b.: Archív autora

Foto farebné: Ján MIšura