O šťastí,  seneckých jazerách a tajomstvách chovu  

Koníčky pána Imricha

 

Žil jeden bohatý, no veľmi nešťastný človek. Márne všade hľadal pomoc, až mu raz ktosi poradil, že šťastný bude len vtedy, ak si oblečie košeľu šťastného človeka. Skúšal  si postupne košele  kráľov, vojvodcov i mudrcov, no šťastie nie a nie prísť. Raz, ako tak išiel popri poli, uvidel oráča, ktorý si veselo spieval. „To bude šťastný človek“ pomyslel si.

„Hej, dobrý človek, nepožičal by si mi na chvíľu svoju košeľu ?!“ zavolal naň.  

„Nemám košeľu“, znela odpoveď.

Na tento príbeh, vyčítaný z ktorejsi detskej knižky, som si spomenul, keď som stretol tohto zemitého chlapa. Niežeby nemal košeľu. Možno trochu vykasanú a znojenú, ale mal. Nemusí ju však nikomu požičiavať. Stačí sa s ním pobudnúť a iskra jeho nákazlivej životnej filozofie rýchlo preskočí aj na vás. Naozaj to funguje, no čo je za tým presne neviem. Radosť zo života? Skromnosť? Humor? Poznanie a rešpektovanie vlastných možností? Potešenie z práce, ktorá má zmysel? Múdro zvládnutý život? Iste, to všetko v tom človeku je. Je tam však ešte niečo, čo nedokážem  pomenovať. No, netreba odhaliť v živote druhých každé tajomstvo. Veď možno práve ono je tou čarovnou  kvapkou, ktorá  človeka prerába na osobnosť. A tento človek osobnosťou bezpochyby je. Imrich PALOCSÁNYI.

Vedúci hospodárskeho dvora Správy chovu koní v Dobšinej býva priamo medzi svojimi chovancami. Vo veľmi skromnom služobnom domci  má aj malú kanceláriu. A práve tu sa naše stretnutie začalo úvahou -  o jeho zbytočnosti...

 

...naozaj neviem, čím by som už len ja mohol byť pre niekoho zaujímavý. Pán riaditeľ sa asi mýlil, keď vás za mnou poslal. Nikdy som nič výnimočné neurobil a to, že mám veľa rokov, ešte neznamená, že som aj múdry. A viete, ono je to tak, že čím menej rozprávajú o človeku, tým je šťastnejší....

 

...pán Palocsányi, o vás som už počul dosť a predsa a nevypadáte nešťastne....

 

Pozrite, nikomu nerobím napriek, s nikým sa nevadím, nechodím do krčmy ani do divadla, na maródke som bol dokopy tri dni a straníkom ani jeden.... Za moju prácu  ma platia primerane, nemusím si ísť požičať chlieb do susedov. Dosť dôvodov na to, aby bol človek šťastný, nie ? A viete, ja šťastný naozaj som. Nie je to chválenkárstvo. Jednoduchý človek je šťastný nie preto, že má všetko, ale preto, že nemá žiadne nároky. A okrem toho  som aj milionárom...

 

???

 

...časovým milionárom. Veď aj na vás mám dnes toľko času, koľko budete potrebovať...     

 

Aha, ďakujem. Ak je to také jednoduché, prečo je potom na svete tak veľa nešťastných ľudí ?

 

Ľudia sú nešťastní často vlastnou vinou, lebo majú veľa túžob.

 

A vy žiadne nemáte ?

 

Ja chodím po zemi a nesnívam, ba dokonca ani v noci nie. Mám rád svoju prácu a snažím sa, aby som nevypadal smiešny. Lebo keď ste smiešny nemôžete ľudí dirigovať. A okrem toho musíte práci každého z nich rozumieť. Nevravím, vysokopostavení ľudia  asi nemôžu poznať všetku prácu svojich podriadených, no keby som ja tu na dvore  nerozumel tomu, čo moji ľudia robia a nevedel by som to urobiť aj sám, tak tu nemám čo robiť. Ľudia musia cítiť, že viete o ich robote všetko. Voľakedy som mal na štátnych majetkoch  70 % „cigánov“ a poradil som si aj s nimi. Pri ľuďoch treba byť, robiť s nimi, kontrolovať ich a všetko bude tak, ako treba....

 

...aj váš šéf vás musí stále kontrolovať, aby ste urobili všetko tak ako treba...?

 

Jaj, to je nedobrá otázka. Ale ja už môžem povedať čo si myslím, veď keby nebolo Kaníka, tak už som na dôchodku... Nepatrím medzi ľudí za ktorých niekto musí niečo robiť, stačí mi keď správca príde za mnou raz za mesiac, nemusí každý deň. Viete, voľakedy bola správa v Muráni a to boli najkrajšie roky môjho života. Mal som tu kráľovský pokoj. Odkedy presťahovali správu chovu koní sem, do Dobšinej, všetko sa poriadne zmenilo. Majú ma tu na očiach a radi by mi do všetkého hovorili. Mám preto jednu túžbu    aby správu opäť presťahovali, niekde hodne ďaleko, najlepšie do Senca.  Tam by boli v teple pri jazere a ja by som tu mal pokoj pre svoju prácu. Veru, to by bolo krásne...

 

Teda do Senca, hovoríte...

 

Hej, a limit benzínu keby im tak dali päť litrov na mesiac. To aby sa sem nemuseli každý mesiac unúvať...

 

Len či by ste takto žartovali aj pred inžinierom Šmelkom, vedúcim Správy chovu koní v Dobšinej...?

 

Ale áno, veď je to „môj chlapec“, pozná ma už dlhé roky  a vie, že som nikdy nič zlé nespravil. A ani opitého ma nikdy nenašiel. A jemu ide o to isté o čo aj mne – aby naše koníky prežili!

 

Vy už asi viete o koňoch všetko a nikoho vám k tomu ani veľmi netreba...

 

Ale nie, nikto nevie všetko. Ja však robím rád. Som rodený sedliak a k tomu trochu tvrdohlavý. Viem robiť krompáčom i ceruzou. Kosiť a dojiť som sa naučil ako päťročný. Viem aj papiere dobre urobiť, len ešte neprišli na to, že ako...(so smiechom).   Naša robota sa skladá z tisíc maličkostí, ktoré od jari do zimy na seba nadväzujú.  Nič sa tu nedá spraviť na tri týždne dopredu, ale vždy len v tú správnu chvíľu. Musíte vždy reagovať na situáciu. Asi v tom je umenie tunajšej práce. A nič sa tu nedá spraviť „nejak“, ale vždy len „takto“. Ak niečo zanedbáte  pyramída sa začne rozsýpať. Ale ak sa na to pozriete trocha z nadhľadu, všetko je jednoduché, harmonogram prác mám v hlave a všetko sa dá  zvládnuť aj „palcom“. Ale s jednou podmienkou  – robiť sa tu musí 24 hodín denne ...

 

Podľa chýru, ktorý ide o vašich koníkoch veľa ste tu toho zatiaľ asi nezanedbali...

 

Chovateľské komisie to tu chvália, že je tu lepší poriadok ako inde. Neviem, ja som inde nebol No, viete cením si, že všetci majú úsilie tunajší chov zachovať, a preto sa aj ja snažím. Od roku 1967 čo som tu, som zažil na revúckom závode asi 20 riaditeľov a vážim si, že všetci boli spokojní. Ani jeden odo mňa nepočul, že by som chcel vyšší plat, lebo prvá je vždy práca. A tajomstvo úspešného chovu je veľmi jednoduché. Dobré kŕmenie, dobré ustajnenie, dobrý výcvik. A k tomu tvrdé prírodné podmienky. Veď kone sú v lete trvalo von a aj v zime chodia denne na prechádzky. Výcvik začíname vo veku štyroch rokov a trvá tri mesiace. Zatiaľ sme vždy predali všetky kone. A bolo ich za tie roky naozaj dosť - vyše 3000 kusov. Teraz tu máme približne 200 ks koní, z toho 44 plemenných kobýl a 7 žrebcov.

 

Aká je história tunajšieho chovu?

 

Začala sa  roku 1950 chovom huculov pre potreby armády a neskôr aj štátnych  lesov. V minulosti tu bolo až päť stredísk, dnes však ostali len dve -  Dobšiná a Veľká Lúka pri  Muráni. Chováme tu kone plemena norik a pár huculov. Najväčším úspechom bolo roku 1995 uznanie šľachtiteľského chovu norika muráňskeho typu. V roku 1997 bol tento chov uznaný za chránený chov.  Ale do plemenitby sa ja nestariem, na to sú iní a tí na môj názor nie sú zvedaví. Mojou povinnosťou je riadne sa o koníky postarať, a to aj robím. A znižovať náklady, lebo ekonomika je pre chov najväčšia hrozba. Veľa vecí si robíme  svojpomocne, hlavne krmivo  a opravu postrojov.

 

Viete si vôbec  predstaviť, že by raz niekto rozhodol o zrušení chovu vašich koní?!

 

Ale, veď to je tá najjednoduchšia vec! Zrušili Dubnické strojárne s tisíckami ľudí, tak aký problém by bol zrušiť nás?! Bol by to však úplný koniec muránskym koníkom, lebo ich chov by už asi sotva niekto niekedy obnovil. Na to treba dlhé roky. A je preto dobre, že  podnik uvažuje s jeho udržaním.

 

Máte okrem svojich koní aj nejaké koníčky ?

 

Rád sa pozriem na formulu 1. Tú sledujem naozaj podrobne. Kedysi som bol aj poľovníkom, ale už som predal  pušku, lebo v združení začalo byť priveľa ekonomiky a to sa mi prestalo páčiť.  Na zábavy som nikdy nechodil. Zásadne sa netrepem tam, kde sa necítim dobre. Aj žena mi občas vyčíta, že nikdy nebola na plese. Mala si zobrať iného ! Ale žijeme slušne. Asi mi neuveríte, ale my sme sa za tie roky naozaj nepohádali.  Na dovolenke som nikde nebol, ale to nepíšte, lebo si budú myslieť, že mi tu bolo tak dobre... Voľakedy som choval býky a za to som si v Dobšinej postavil dom. Teraz tam býva dcéra. Lebo, ak chcete mať s rodinou dobré vzťahy nesmiete s ňou aj bývať...

 

Odkiaľ pochádzate ?

 

Ja som dedinský človek. Narodil som sa vo Valiciach pri Rimavskej Sobote, maturoval som na poľnohospodárskej škole v  Šahách a okrem dvoch rokov na Štátnom majetku v Jelšave a dvoch na traktorovej stanici v Rimavskej Sobote som celý život strávil tu, v tejto doline. Doma sme rozprávali po maďarsky, no dcéry už chodili do slovenských škôl a vnučky, keď som ich chcel čosi po maďarsky priučiť sa mi už iba smiali... Politiku veľmi nesledujem, lebo v politike musíte názor meniť a to ja veru nemám nerád. Napokon, jednoduchý človek ani nevie povedať, ako by sa to dnes dalo zlepšiť, no vie, že to naozaj nie je dobre...

 

„Nemal som na to veľmi chuť, veď je to len taký obyčajný deň. Ani päťdesiatku som kedysi neoslavoval. Až na to, že teraz sa už človek musí nad sebou trocha zamyslieť. A niekam zaradiť. Začína sa nová životná etapa, niečo medzi šesťdesiatkou a cintorínom. Chcem si to trochu užiť. Ale ďaleko od svojich koníkov aj tak neodídem. Strávil som s nimi takmer celý doterajší život a bol by som rád keby to tu fungovalo aj potom, keď  raz umriem...“

Neviem, čo myslel Imrich Palocsányi tým, že cíti potrebu niekam sa zaradiť. Mne sa zadalo, že sa zaradil už dávno. Medzi užitočných ľudí, na ktorých stojí tento svet.  Medzi ľudí, ktorí si našli svoje miesto pod slnkom a vedia ho múdro a obetavo využiť pre to, čomu rozumejú a veria.

Po hroznej ceste medzi Dobšinou a žrebčinom opatrne poskakuje staručká škodovka, ktorá si už odkrútila takmer tristotisíc kilometrov. Jej majiteľ si čosi pospevuje. Zdá sa, že je to spokojný človek. Niekedy by nám tú svoju košeľu asi predsa len mohol požičať.... 

Veľa šťastia, pán Imrich.

 Ján Mičovský