O šťastí,
seneckých jazerách a tajomstvách chovu
Koníčky pána Imricha
Žil jeden bohatý, no veľmi nešťastný
človek. Márne všade hľadal pomoc, až mu raz ktosi poradil, že šťastný
bude len vtedy, ak si oblečie košeľu šťastného človeka. Skúšal
si postupne košele kráľov, vojvodcov i mudrcov, no šťastie nie a nie prísť.
Raz, ako tak išiel popri poli, uvidel oráča, ktorý si veselo spieval.
„To bude šťastný človek“ pomyslel si. „Hej, dobrý človek, nepožičal
by si mi na chvíľu svoju košeľu ?!“ zavolal naň.
„Nemám košeľu“, znela
odpoveď. Na tento príbeh, vyčítaný z ktorejsi detskej knižky, som si spomenul, keď som stretol tohto zemitého chlapa. Niežeby nemal košeľu. Možno trochu vykasanú a znojenú, ale mal. Nemusí ju však nikomu požičiavať. Stačí sa s ním pobudnúť a iskra jeho nákazlivej životnej filozofie rýchlo preskočí aj na vás. Naozaj to funguje, no čo je za tým presne neviem. Radosť zo života? Skromnosť? Humor? Poznanie a rešpektovanie vlastných možností? Potešenie z práce, ktorá má zmysel? Múdro zvládnutý život? Iste, to všetko v tom človeku je. Je tam však ešte niečo, čo nedokážem pomenovať. No, netreba odhaliť v živote druhých každé tajomstvo. Veď možno práve ono je tou čarovnou kvapkou, ktorá človeka prerába na osobnosť. A tento človek osobnosťou bezpochyby je. Imrich PALOCSÁNYI. Vedúci hospodárskeho dvora Správy chovu koní v Dobšinej býva priamo medzi svojimi chovancami. Vo veľmi skromnom služobnom domci má aj malú kanceláriu. A práve tu sa naše stretnutie začalo úvahou - o jeho zbytočnosti... |
...naozaj neviem, čím by som už len ja mohol byť pre niekoho zaujímavý.
Pán riaditeľ sa asi mýlil, keď vás za mnou poslal. Nikdy som nič výnimočné
neurobil a to, že mám veľa rokov, ešte neznamená, že som aj múdry. A viete,
ono je to tak, že čím menej rozprávajú o človeku, tým je šťastnejší....
...pán
Palocsányi, o vás som už počul dosť a predsa a nevypadáte nešťastne....
Pozrite,
nikomu nerobím napriek, s nikým sa nevadím, nechodím do krčmy ani do
divadla, na maródke som bol dokopy tri dni a straníkom ani jeden.... Za
moju prácu ma platia primerane, nemusím si ísť požičať chlieb
do susedov. Dosť dôvodov na to, aby bol človek šťastný, nie ? A viete,
ja šťastný naozaj som. Nie je to chválenkárstvo. Jednoduchý človek je
šťastný nie preto, že má všetko, ale preto, že nemá žiadne nároky. A okrem
toho som aj milionárom...
???
...časovým
milionárom. Veď aj na vás mám dnes toľko času, koľko budete potrebovať...
Aha,
ďakujem. Ak je to také jednoduché, prečo je potom na svete tak veľa nešťastných
ľudí ?
Ľudia
sú nešťastní často vlastnou vinou, lebo majú veľa túžob.
A vy
žiadne nemáte ?
Ja
chodím po zemi a nesnívam, ba dokonca ani v noci nie. Mám rád
svoju prácu a snažím sa, aby som nevypadal smiešny. Lebo keď ste smiešny
nemôžete ľudí dirigovať. A okrem toho musíte práci každého z nich
rozumieť. Nevravím, vysokopostavení ľudia
asi nemôžu poznať všetku prácu svojich podriadených, no keby som ja
tu na dvore nerozumel tomu, čo
moji ľudia robia a nevedel by som to urobiť aj sám, tak tu nemám čo robiť.
Ľudia musia cítiť, že viete o ich robote všetko. Voľakedy som mal na
štátnych majetkoch 70 % „cigánov“
a poradil som si aj s nimi. Pri ľuďoch treba byť, robiť s nimi,
kontrolovať ich a všetko bude tak, ako treba....
...aj
váš šéf vás musí stále kontrolovať, aby ste urobili všetko tak ako
treba...?
Jaj,
to je nedobrá otázka. Ale ja už môžem povedať čo si myslím, veď keby
nebolo Kaníka, tak už som na dôchodku... Nepatrím medzi ľudí za ktorých
niekto musí niečo robiť, stačí mi keď správca príde za mnou raz za
mesiac, nemusí každý deň. Viete, voľakedy bola správa v Muráni a to
boli najkrajšie roky môjho života. Mal som tu kráľovský pokoj. Odkedy presťahovali
správu chovu koní sem, do Dobšinej, všetko sa poriadne zmenilo. Majú ma tu
na očiach a radi by mi do všetkého hovorili. Mám preto jednu túžbu
– aby správu opäť presťahovali,
niekde hodne ďaleko, najlepšie do Senca.
Tam by boli v teple pri jazere a ja by som tu mal pokoj pre
svoju prácu. Veru, to by bolo krásne...
Teda
do Senca, hovoríte...
Hej,
a limit benzínu keby im tak dali päť litrov na mesiac. To aby sa sem
nemuseli každý mesiac unúvať...
Len
či by ste takto žartovali aj pred inžinierom Šmelkom, vedúcim Správy chovu
koní v Dobšinej...?
Ale
áno, veď je to „môj chlapec“, pozná ma už dlhé roky
a vie, že som nikdy nič zlé nespravil. A ani opitého ma nikdy
nenašiel. A jemu ide o to isté o čo aj mne – aby naše koníky
prežili!
Vy
už asi viete o koňoch všetko a nikoho vám k tomu ani veľmi
netreba...
Ale
nie, nikto nevie všetko. Ja však robím rád. Som rodený sedliak a k tomu
trochu tvrdohlavý. Viem robiť krompáčom i ceruzou. Kosiť a dojiť
som sa naučil ako päťročný. Viem aj papiere dobre urobiť, len ešte neprišli
na to, že ako...(so smiechom). Naša robota sa skladá z tisíc maličkostí,
ktoré od jari do zimy na seba nadväzujú.
Nič sa tu nedá spraviť na tri týždne dopredu, ale vždy len v tú
správnu chvíľu. Musíte vždy reagovať na situáciu. Asi v tom je
umenie tunajšej práce. A nič sa tu nedá spraviť „nejak“, ale vždy
len „takto“. Ak niečo zanedbáte pyramída
sa začne rozsýpať. Ale ak sa na to pozriete trocha z nadhľadu, všetko
je jednoduché, harmonogram prác mám v hlave a všetko sa dá
zvládnuť aj „palcom“. Ale s jednou podmienkou
– robiť sa tu musí 24 hodín denne ...
Podľa
chýru, ktorý ide o vašich koníkoch veľa ste tu toho zatiaľ asi
nezanedbali...
Chovateľské
komisie to tu chvália, že je tu lepší poriadok ako inde. Neviem, ja som inde
nebol No, viete cením si, že všetci majú úsilie tunajší chov zachovať, a preto
sa aj ja snažím. Od roku 1967 čo som tu, som zažil na revúckom závode asi
20 riaditeľov a vážim si, že všetci boli spokojní. Ani jeden odo mňa
nepočul, že by som chcel vyšší plat, lebo prvá je vždy práca. A tajomstvo
úspešného chovu je veľmi jednoduché. Dobré kŕmenie, dobré ustajnenie,
dobrý výcvik. A k tomu tvrdé prírodné podmienky. Veď kone sú v
lete trvalo von a aj v zime chodia denne na prechádzky. Výcvik začíname
vo veku štyroch rokov a trvá tri mesiace. Zatiaľ sme vždy predali všetky
kone. A bolo ich za tie roky naozaj dosť - vyše 3000 kusov. Teraz tu máme
približne 200 ks koní, z toho 44 plemenných kobýl a 7 žrebcov.
Aká
je história tunajšieho chovu?
Začala
sa roku 1950 chovom huculov pre potreby armády a neskôr aj štátnych
lesov. V minulosti tu bolo až päť stredísk, dnes však ostali
len dve - Dobšiná a Veľká
Lúka pri Muráni. Chováme tu kone
plemena norik a pár huculov. Najväčším úspechom bolo roku 1995
uznanie šľachtiteľského chovu norika muráňskeho typu. V roku 1997 bol
tento chov uznaný za chránený chov. Ale
do plemenitby sa ja nestariem, na to sú iní a tí na môj názor nie sú
zvedaví. Mojou povinnosťou je riadne sa o koníky postarať, a to aj
robím. A znižovať náklady, lebo ekonomika je pre chov najväčšia
hrozba. Veľa vecí si robíme svojpomocne,
hlavne krmivo a opravu
postrojov.
Viete
si vôbec predstaviť, že by raz
niekto rozhodol o zrušení chovu vašich koní?!
Ale, veď
to je tá najjednoduchšia vec! Zrušili Dubnické strojárne s tisíckami
ľudí, tak aký problém by bol zrušiť nás?! Bol by to však úplný koniec
muránskym koníkom, lebo ich chov by už asi sotva niekto niekedy obnovil. Na
to treba dlhé roky. A je preto dobre, že
podnik uvažuje s jeho udržaním.
Máte
okrem svojich koní aj nejaké koníčky ?
Rád
sa pozriem na formulu 1. Tú sledujem naozaj podrobne. Kedysi som bol aj poľovníkom,
ale už som predal pušku, lebo v združení
začalo byť priveľa ekonomiky a to sa mi prestalo páčiť. Na zábavy som nikdy nechodil. Zásadne sa netrepem tam, kde
sa necítim dobre. Aj žena mi občas vyčíta, že nikdy nebola na plese. Mala
si zobrať iného ! Ale žijeme slušne. Asi mi neuveríte, ale my sme sa za tie
roky naozaj nepohádali. Na
dovolenke som nikde nebol, ale to nepíšte, lebo si budú myslieť, že mi tu
bolo tak dobre... Voľakedy som choval býky a za to som si v Dobšinej
postavil dom. Teraz tam býva dcéra. Lebo, ak chcete mať s rodinou dobré
vzťahy nesmiete s ňou aj bývať...
Odkiaľ
pochádzate ?
Ja som dedinský človek. Narodil som sa vo Valiciach pri Rimavskej Sobote, maturoval som na poľnohospodárskej škole v Šahách a okrem dvoch rokov na Štátnom majetku v Jelšave a dvoch na traktorovej stanici v Rimavskej Sobote som celý život strávil tu, v tejto doline. Doma sme rozprávali po maďarsky, no dcéry už chodili do slovenských škôl a vnučky, keď som ich chcel čosi po maďarsky priučiť sa mi už iba smiali... Politiku veľmi nesledujem, lebo v politike musíte názor meniť a to ja veru nemám nerád. Napokon, jednoduchý človek ani nevie povedať, ako by sa to dnes dalo zlepšiť, no vie, že to naozaj nie je dobre...
„Nemal som na to veľmi chuť, veď je to len taký obyčajný deň. Ani päťdesiatku som kedysi neoslavoval. Až na to, že teraz sa už človek musí nad sebou trocha zamyslieť. A niekam zaradiť. Začína sa nová životná etapa, niečo medzi šesťdesiatkou a cintorínom. Chcem si to trochu užiť. Ale ďaleko od svojich koníkov aj tak neodídem. Strávil som s nimi takmer celý doterajší život a bol by som rád keby to tu fungovalo aj potom, keď raz umriem...“ Neviem, čo myslel Imrich Palocsányi tým, že cíti potrebu niekam sa zaradiť. Mne sa zadalo, že sa zaradil už dávno. Medzi užitočných ľudí, na ktorých stojí tento svet. Medzi ľudí, ktorí si našli svoje miesto pod slnkom a vedia ho múdro a obetavo využiť pre to, čomu rozumejú a veria. Po hroznej ceste medzi Dobšinou a žrebčinom opatrne poskakuje staručká škodovka, ktorá si už odkrútila takmer tristotisíc kilometrov. Jej majiteľ si čosi pospevuje. Zdá sa, že je to spokojný človek. Niekedy by nám tú svoju košeľu asi predsa len mohol požičať.... Veľa šťastia, pán Imrich. |
Ján Mičovský