Vysoko si nám, bože, vysoko položil
stôl. Kým dočiahneme naň, potíme
krv a soľ z nás uteká. Soľ,
na ktorú nám často nezvýši. /M.
Rúfus – Vrchári/ |
Mohutný vrch Skalka, nesúci také nenápadné meno, dvíha sa v dlhej južnej rázsoche, ktorá vybočuje z hlavného hrebeňa v Kotliskách a oddeľuje od seba dve veľkolepé južné doliny – Lomnistú a Vajskovú. Jeho najvyšší bod leží na východnom okraji vrcholovej plošiny, vysunutý nad Vajskovú dolinu, lákajúci nazrieť do jej hĺbok.
Z vrcholu
na juhozápad hôľnatým chrbtom sa dostaneme do sedla, odkiaľ podnikneme menší
výstup na Ždiarskú hoľu. Vľavo od nás spadá strmý žľab do Kulichovej
dolinky, kde sa 8. marca 1956 v dopoludňajších hodinách odohrala najväčšia
tragédia v novodobej histórii horehronského rubárstva. Ako blesk z jasného
neba zasiahla ľudí hrozná správa, že pri Dolnej Lehote zasypala snehová
lavína lesných robotníkov z Pohorelej a Telgártu.
Asi
o pol desiatej sa za veľkého hukotu spustila snehová lavína z vrchu
nad nimi a zasiahla aj chatu, v ktorej bolo devätnásť ľudí, len
traja z nich prežili. Pietny akt rozlúčky z prvými nájdenými obeťami
lavíny bol dňa 12. marca. 1956 na námestí v Brezne.
Mená
obetí tragédie z Pohorelej: Jozef Terek 23.12.1903; Štefan
Terek 12.11.1912; Michal Terek 16.07.1923; Karol Čauder
17.09.1923; Matej Datko 28.04.1923; Karol Petro 12.09.1930; Karol
Terek 03.07.1930; Ondrej Tajboš 05.02.1932; Rozália Veštúrová
01.08.1933.
Mená
obetí tragédie z Telgártu: Elena Birková 01.01.1924; Matej Faťun
28.03.1925; Cyril Birka 03.04.1927; Ján Lunter 03.01.1929; Juraj
Lunter 29.03.1929; Juraj Trpák 20.12.1929; Jozef Birka
06.03.1932.
Väčšina
z nich, v posledný deň svojho života ešte mladých, plných sily, plánov
a nesplnených nádejí, určite snívala sen o lepšom zajtrajšku.
Hora – živiteľka vybrala od svojich detí tú najvyššiu daň.
Tak
ako po iné roky, tak aj tento rok pozostalí, zástupcovia obce Pohorelá i Lesov
SR, š.p. OZ Beňuš položili kyticu kvetov na spoločný hrob pri pomníku na
cintoríne v Pohorelej a minútou ticha si uctili pamiatku zosnulých.
Z úst rodiných príslušníkov okrem modlitieb zaznela aj pieseň, zložená
hneď po tragickej udalosti jednou z pozostalých. Sprievodnou akciou bol
aj desiaty ročník nohejbalového turnaja, na ktorom bola po prvýkrát
prezentovaná kniha autora Michala Spišiaka pod názvom Smrť prišla v bielom.
Človeku
neostáva nič iné. Len ticho postáť v zamyslení na mieste tragédie a ak
v ruke držíš kytičku poľných kvetov, polož ju tam, kde ešte prednedávnom
ležal sneh. Plynúci čas prirába vrásky na tvári, no zároveň prináša
zabudnutie, hojí nezahojiteľné rany na dušiach tých čo ostali. Rok čo rok
kráčajú iní muži a iné ženy po lesných chodníčkoch, načúvajúci
piesni hôr. V šume vetra v konároch stromov, v zurkote potokov
počuť aj smiech a plač, znejú slová tých, ktorých telá v zemi
spočinuli.
Tlučák Ján
Pohorelá