Dostali
sme do redakcie príspevok, ktorý je hodný zamyslenia. Uverejňujeme ho v plnom
znení.
Verím,
že príspevok o Lesnej pedagogike bude inšpiráciou a stane sa
prioritou pre mnohých kolegov lesníkov a jeho uverejneniu som sa potešila.
O to väčšie bolo moje sklamanie po prečítaní si článku Veľká malá
šelma od Ing. Poradu na str. 20.
Musíme
si ujasniť, akou formou chceme propagovať lesnú pedagogiku medzi samotnými
Úplne
sme tým spochybnili základné priority pri prezentovaní lesníctva
verejnosti. Je to ukážka nadradenosti a egocentrizmu samotných lovcov a všetkých,
ktorí sa so spôsobom vylíčenia príbehu
stotožňujú. Nevidieť a neuvedomiť si krvilačnosť človeka
(jasná prevaha- traja po zuby ozbrojení chlapi), utrpenie, bolesť, strach
zvieraťa, čo sa skrýva za adrenalínom z poľovačky, je absurdné
(nepotrebná palica trafila kunu priamo do hlavy a usmrtila ju samotným úderom,
alebo dostala mŕtvicu).
Navyše
opísaný „zaručene osvedčený“ spôsob lovenia kuny (ohňom vydymiť kunu
z bútľavého stromu) okrem toho, že je vrcholne neetický je aj trestným
činom a hrubým porušením hneď 3 zákonov a to: Poľovníckeho zákona, Zákona
o ochrane prírody a krajiny, Zákon o hospodárení
v lesoch (zakladanie ohňa).
Citujem
zo Zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení zákona Slovenskej národnej
rady
č. 100/1977Zb.,
zákona Slovenskej národnej rady č. 131/1991 Zb., zákona Slovenskej národnej
rady
č. 510/1991 Zb. a zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 99/1993 Z.z.
Poľovať na zver možno len spôsobom zodpovedajúcim zásadám riadneho výkonu práva poľovníctva, ochrany zveri a ochrany prírody. Zakazuje sa tráviť zver jedom, usmrcovať plynom, vydymovať, chytať do slučiek, nášľapných želiez, na lep, na háčiky a do pasce, ktorá ju usmrtí alebo poraní, okrem odchytu ondatry pižmovej, ...
Jeden
z poľovníkov v poviedke neprimerane zaobchádzal s nabitou poľovnou
zbraňou, a svojim konaním (... sa pokúsil v zúfalstve aspoň pažbou
pušky zraziť kunu...) ohrozoval životy okolostojacich.
Keďže
je článok v renomovanom lesníckom časopise a je prezentovaný ako
niečo pekné (o najkrajší poľovnícky príbeh) ľahko sa môže stať pre
niektorých ľudí návodom ako na to, v podstate návodom k trestným
činom ( pre poľovníkov, ale i pre deti – vieme ako ľahko sa učia).
Príbeh
ma len utvrdzuje v tom, ako hlboko je v ľuďoch zakorenená neúcta k živým
tvorom. S takýmto základným pilierom hodnôt nedokážeme viesť spoločnosť
k humanitnému prístupu k životu. Každý z nás nesie svoj
diel viny a zodpovednosti.
Formou
zážitkového učenia, ktoré je hlavným nástrojom Lesnej pedagogiky,
ukazujeme deťom, že nie len človek môže cítiť bolesť či strach, mať
radosť, hrať sa, učiť sa alebo vychovávať potomstvo. Pekný vzťah detí a mládeže
k zvieratám a k nášmu spoločnému životnému prostrediu môže významne
prospieť k vytváraniu krajších vzťahov aj v rámci ľudskej spoločnosti.
Musíme
deťom ukázať, že žiadny človek nemá právo beztrestne zabíjať iné
tvory len preto, že je to v jeho silách.
Podľa
môjho názoru, jedinou nádejou pre zachovanie fungujúcich zdravých ekosystémov,
teda nádejou pre prírodu je zmena ľudského pohľadu na ňu.
V duchu
nasledujúceho citátu lesníci propagujú Lesnú pedagogiku v očiach
verejnosti:
Spôsob
správania sa navzájom k ľuďom je v priamej závislosti nášho správania
sa k prírode. Znečisťovanie životného prostredia, ktoré navonok vykonávame
je zrkadlovým obrazom nášho vnútra a zrkadlovým obrazom našej
neschopnosti pochopenia vzťahov, orientácie a obmedzenosti.
Bola
by som rada, keby autor sprievodného textu (nad článkom) mi vysvetlil, čo sa
mu na príbehu „naozaj zapáčilo“.
Konkrétny
príbeh rada použijem v rámci lesnej pedagogiky ako metodický materiál
pri mojej prezentácii v rámci arogantného prístupu niektorých ľudí k prírode.
Keď sa pýtam detí pri lesných vychádzkach s nimi, čo je náplňou
práce lesníka, tak drvivá väčšina nás pokladá za poľovníkov, lovcov
zvierat. Máme (my lesníci) v tejto otázke čo doháňať a dokázať
sa dištancovať od podobných ľudí, ktorí nám v očiach verejnosti
robia zlé meno.
A jednoznačne ho nedoporučujem čítať deťom na dobrú noc, mysliac si, že im „najkrajším poľovníckym príbehom“ zabezpečíme kráse sny.
LESU
ZDAR
Ing.
Eva Hudecová
lesný pedagóg
Priznananie |
Tak teda dobre, pani kolegyňa, priznávam: Ja som ten hriešnik, čo sa mu poviedka zapáčila. Možno si budete myslieť, že mám pre akčné situácie v lese akési vnútorné porozumenie, ale naozaj nie. Veď aj moje poľovnícke zbrane už mlčia dlhé roky. Tá poviedka sa mi však „naozaj zapáčila“, a to svojim literárnym štýlom. Uznajte, prosím, že je brilantný. Určite by neurobil hanbu, ani onakvejšiemu časopisu, ako je ten náš. Ale ja viem, vám predsa o štýl vôbec nejde ! Tak sa na to pozrime historicky. Poviedka sa vracia do minulosti a v tej sa v lesoch neraz udiali veci voči ktorým je jedna prihlušená kuna a trocha dymu len slabým odvarom... Bác !!! Doslova vidím, milá kolegyňa, ako sa vám teraz prúdom leje do krvného riečišťa adrenalín... Dokázal by som takto hlúpo a arogantne ľahko pokračovať aj ďalej, no nie je na to žiadny dôvod. Hoci sa mi tá poviedka naozaj úprimne páči, ešte viac sa mi páči váš pohľad na ňu. Máte totiž úplne pravdu. A vôbec nejde len o to, že sme ju uverejnili vedľa detskej stránky. Práve aj nám, niekedy až príliš dospelým, akoby často chýbala vnútorná harmónia produkujúca prirodzenú úctu ku všetkému živému. Ku kunám. K stromom. I k ľuďom ! A je len dobre, že ste nám to tak presvedčivo pripomenuli. Naozaj vám zo to ďakujem. S úctou Ján Mičovský |