Nórsko je krajina o ktorej sa hovorí s obdivom, ba niekedy aj s trochu závisti. Napokon, štatistiky OSN  hovoria jasne -  Nóri už viac rokov za sebou obsadzujú v kvalite života prvé miesto na svete. Obyčajne sa to vysvetlí jednoducho: Majú tam ropu. Iste, bez tej by neboli tam kde sú. No ropu má veľa krajín a život ich občanov sa na ten nórsky vôbec nepodobá. V čom je to teda ? Do reálií severskej krajiny som mal možnosť nakuknúť počas dovolenky v rodinách dvoch kolegov. Tor Gomnes bol lesníkom a učiteľom na lesníckej škole, Hans Laustat pracuje v štátnej lesníckej správe. Šesť dní je naozaj málo na to, aby človek mohol o cudzej krajine povedať niečo podstatné, no aj drobné postrehy môžu byť inšpirujúce. Jeden prezradím hneď teraz:  Z podmanivej nórskej panorámy vykreslenej modravými ľadovcami, zelenkavými fjordami a bielymi vodopádmi vyčnieva čosi ešte krajšie – dobromyseľnosť Nórov. Viem, som ovplyvnený pohostinnosťou domácich, ale aj tak ! Ak by boli obidve rodiny, u ktorých sme pobudli prototypom bežných Nórov, potom by Nórsko bolo nielen krajinou s najvyšším životným štandardom, ale  aj s najláskavejšími ľuďmi na svete.

Investičné riziká  

Po vojne bolo Nórsko veľmi chudobnou krajinou.  Rozhodujúcim momentom zvratu boli ešte pred objavom ropy mohutné zahraničné investície. Pri debate  o súčasnom „výpredaji“ Slovenska to naši hostitelia vidia  celkom jednoznačne:  Nebojte sa toho! Nemáte inú cestu, ani nórske podniky nepatria väčšinou nám, ale veľkým medzinárodným spoločnostiam. Najdôležitejšia  je práca pre ľudí, to ostatné príde !

 

Povstania  

Opúšťajúc bizarné kamenisté atlantické pláže, kde nám Hans zanietene vysvetľuje ako  ľadovce kedysi  vybrúsili ich krajinu ma potešilo, že zachádzame k múzeu v elektrárni v Rjukane. Pamätáte sa ešte na Kirka Duglasa v slávnych Hrdinoch z Telemarku ? Najväčšia sabotážna vojnová akcia o ktorej tento film hovorí sa odohrala práve tu, v kedysi najvýkonnejšej elektrárni sveta. Nemci tu vyrábali pre svoju tajnú zbraň „ťažkú vodu“.  Domáci odpor voči Nemcom i kolaborujúcej Quislingovej vláde bol mimoriadne  silný a podobnosť s našim partizánskym odbojom voči rovnakému nepriateľovi i podobnej  vláde v Bratislave určite nie je náhodná. Skôr než odídeme z Rjukany ešte jeden postreh: Budova elektrárne z roku 1911 je na míle vzdialená našej vžitej predstave o tom ako musí vyzerať priemyselný objekt. Skôr pripomína gotický kaštieľ...

 

Lesy  

Počtom obyvateľov (4,7 mil) i lesnatosťou (39 %) je Nórsko podobné Slovensku.  Je však  takmer sedem krát rozľahlejšie. Ešte väčší rozdiel je v prístupe štátnej správy k lesomajiteľom. Nie, že by nemala kontrolné právomoci, no jej fungovanie je v porovnaní s tou našou veľmi neformálne. Jej poslaním je predovšetkým radiť a pomáhať. Ak potrebuješ drevo, nuž rúb, poradíme ti ako a kde to bude najlepšie. Napriek tejto ťažbovej voľnosti som holoruby žiadne nevidel. Dôsledkom častejších zásahov je však nižší priemerný vek tunajších porastov. Asi je to aj vplyvom rastových pomerov, no stromov našich dimenzií tu veľmi niet. Hoci výmera chránených lesov tu prudko stúpa, zaujímavý je aj údaj o vývoze dreva, ktorý predstavuje štvrtú najvýznamnejšiu exportnú položku krajiny. Po rope, rybách a hliníku. V lesoch prekvapuje nielen bohatstvo kapitálnych dubákov, ale aj fakt, že ich nik nezbiera....

 

Ropa  

 

Objav ropy v šesťdesiatych rokoch bol zlomovým bodom nórskej prosperity. Je však prekvapivé ako kriticky nahliadajú Hans s Torom na súčasné využívanie tohto bohatstva.  Vidia tri hlavné chyby: V porovnaní s veľkými ziskami vraj štát  buduje málo kvalitných ciest, neinvestuje dostatočne do vzdelania, ani  do zdravotníctva. Nuž, ako uvidíme ďalej, všetko je relatívne...

 

Školstvo  

 

Hansova manželka Anne Lise je školskou inšpektorkou. Nesedí však kdesi hore „na kraji“, ale priamo v základnej v škole vo Førde, ktorú má na starosti. Kabinety učiteľov sú vybavené  počítačmi. Triedy sú  plné obrazov, máp, každá má telefón. Počítačových tried je niekoľko. Zaujímavý prístup je k vyučovaniu náboženstva, ktoré je tu tiež povinné. Jeho vyučovanie však nie je vedené striktne v duchu väčšinovej cirkvi, ale ako filozofický predmet ponúkajúci najrôznejšie pohľady na svet duchovna. Nezabudnuteľná je veta s ktorou nás Anne Lise vyprevádza z jednoduchej prízemnej budovy: „Veľmi nás trápi, že sme tu tak slabo vybavení, ale sme len malé mestečko...“ Navštevujeme  aj strednú lesnícku školu v Mo. Vlastne nie školu, ale krásny park, lebo inak  sa to tu nazvať nedá. Študujú tu deti farmárov, ktorí sú v lete poľnohospodári a v zime lesníci. Zo všetkého dýcha duch praktickej výchovy, ktorá tu má absolútnu prioritu. Stajne, garáže, políčka, záhony, predajňa kvetov, všetko je krásne upravené. Škola má vyše 100 rokov, pôsobivý pomník venovaný jej zakladateľovi vypovedá  o škole a jej chovancoch viac, ako výročná správa.

 

Zdravotná starostlivosť  

 

Vo Førde pracuje aj Berit, Torova manželka. Je šéfkou oddelenia úradu, ktorý má na starosti distribúciu pomôcok pre postihnutých ľudí. „A koľkože ich v Nórsku máte ?“ spytujem sa  na úvod exkurzie. „22 percent“ zaznie zarážajúco vysoké číslo. Je to však výsledok aktívneho vyhľadávania ľudí s fyzickými i mentálnymi problémami už od útleho veku. Tak sa včas podchytia aj tí, ktorí by inde boli považovaní za zdravých. To čo vidíme vo vnútri budovy je pozitívne šokujúce. Prechádzame radom supermoderných oddelení v ktorých sú  zdravotné pomôcky o ktorých sme doteraz nechyrovali: Automatické postele, WC, sprchy,  vane, vozíky, telefóny, sánky, hodiny, počítače, okuliare, ďalekohľady, hračky, všetko v najrôznejších úpravách, veľkostiach a typoch. Pracujú tu osobitní programátori a technici. Mal by som sa štipnúť do ruky – nenachádzame sa v svetovej  metropole, ale desaťtisícovom mestečku! Prichádzajú mi na um zbierky na špeciálne vozíky pre nemobilné deti u nás doma. Tu všetko včítane servisu hradí štát.

 

Bývanie  

 

Drevo, drevo, drevo. Domy, dlážky, steny, zariadenie, všetko je tu z dreva.  Ak by sa vžil takýto systém bývania aj u nás, mali by sme o pretváranie dreva do asi finálnej produkcie postarané na dlhé roky. Domy sú väčšinou prízemné. Ani tí bohatší ich nestavajú v duchu „podnikateľského rokoka“. Malebnému nórskemu typu osídlenia najviac pomáha to, že biele (obytné) a červené (hospodárske) domy sú v krajine voľne rozmiestnené.  Akurát neviete, kde sa jeden pozemok končí a druhý začína. Ploty tu jednoducho nebudujú. Medzi domami a zdá sa mi, že ani medzi ľuďmi...  V interiéroch domov sa strieda moderné vybavenie s množstvom milých drobností medzi ktorými nechýbajú rodinné fotografie zavesené na čestných miestach. Dominantami izieb sú bohaté knižnice.  

Tor si svoj útulný a najmä praktický dom na kopci nad riekou vo Vassendene sám navrhol a spolu s Berit aj postavil. Za drevo nič neplatil, ťažil ho sám, kubík pre seba, kubík pre majiteľa lesa, ktorému ho takýmto spôsobom splatil. Dnešní  Nóri však už budú predsa len trochu iní, pri domoch vidím väčšinou pracovať dodávateľské firmy „na kľúč“. A medzi robotníkmi aj dosť nápadných  cudzincov...

 

Životná filozofia  

 

65 ročný Tor s manželkou počas spoločného života bývajú už na desiatom mieste. Vyjadrujem presvedčenie, že tu v malebnom Vassendene už zakotvili natrvalo. Ale, kdeže ! Keďže aj Berit práve dosiahla dôchodkový vek majú pripravené nové plány. Tu to vraj čoskoro predajú a niekde 500 km na juh si chcú kúpiť farmu.

„Tor, ako to môžeš nechať, veď to tu máte ako v rozprávke...?!“  spytujem sa s ozajstným zhrozením.  

 Obrátil ku mne tú svoju rozvážnu tvár a odvetil:

„Vieš, človek v živote nikdy nesmie ostať na jednom mieste, vždy treba ísť dopredu.“

 

Strava  

Múdrosť Nórov  vyjadruje aj spôsob stravovania. Hlavným menu je zelenina, ovocie a syry, mäso, najmä to nerybie, je len prílohou. Počas prímorského pobytu je ponuka pre nás suchozemcov atraktívna, najviac nám chutia kraby. Krevety, ktoré manželka bez váhania premenovala po východniarsky na „hušenky“ sa nám zdajú trocha mdlé. Nuž, a losos vo všetkých podobách nemá konkurenciu. Zaujímavé, že táto ryba je aj na nórske pomery veľmi drahá.  

 

Poľovačka

 

Revír Hansovho brata, Peera,  sa musí zapáčiť aj tomu, kto v živote nepoľoval. Strmé svahy, dve strieborné jazerá, ktorých hladinu nám rozčerí len bobor, všade nádherne rozkvitnuté vresy, množstvo jedlých plodov, vytvára zdanie raja. Napokon, veď to tu aj je  prírodná rezervácia, vlastníka však štát v jeho poľovníckom vyžití neobmedzuje. Po dlhých rokoch opäť vidím nielen rosičku okrúhlolístu, ale aj vzácnejšiu a rovnako mäsožravú dlholistú. Tisícpäťsto hektárový  revír kúpil Per, ktorý býva v tristoročnom rodičovskom dome,  pre vlastné potešenie pred 10 rokmi. Kúpna cena nebola na Nórske pomery extrémna. Per a jeho priatelia v revíri ročne lovia 13 losov. Keď som sa spýtal na kmeňové stavy iba sa usmial - kto by to porátal...   

 

Rybačka  

 

Výlet vernou kópiou vikingskej lode doprostred fjordu nám robí problémy. Kam sa skôr máme pozerať ? Na okolité hory, na veslá, ktorými sa toto zvláštne plavidlo snažíme ovládať, alebo na dve udice s množstvom háčkov, na ktorých začíname vyťahovať pekné makrely ?

 

 

Úcta k tradíciám  

Cestou na ľadovec Briksdalbreen navštevujeme vysoko nad fjordom starú farmu, kde kedysi  žili Beritiny rodičia. Odhliadnuc od prírodnej krásy, ktorej je tu všade inflačne veľa, pozoruhodná je starostlivosť s akou sa toto rodinné sídlo udržuje. V ničom nezaostáva za dobre udržiavaným múzeom. Stovky predmetov, ktoré nevyhnutne patrili k takejto farme je tu rozložených tak, ako keby sa používali ešte včera. Zbrane, kožušiny, odevy, riad, fotografie, nábytok, knihy, lampáše, pasce. Dýcha z toho úcta k podstate vlastného bytia, ktorú sme doma niekde až priveľmi rýchlo zamenili za pochybnú modernu z betónu a umelých hmôt.

Ďalší deň sa plavíme loďou Henrik Ibsen telemarkskými kanálmi a pomocou historických vzdúvadiel  prekonávame desiatky výškových metrov rozdielu hladín. Dômyselný systém kde voda poháňa vodu. Pripomína mi to Čiernohronskú lesnú železnicu, ktorú nadšenci zachránili na poslednú chvíľu. Len s tým rozdielom, že tu takúto raritu nikoho ani nenapadlo rušiť...

 

Elektrina  

 

Fjordy sa považujú za symbol Nórska. V mojich spomienkach však nim ostanú  vodopády, ktoré sa v bielej pene valia azda z každej stráne. Sú nielen divoko  krásne, ale ich vody sú zdrojom elektrického bohatstva krajiny. Prudké toky pokrývajú 80 % jej elektrickej spotreby, zvyšných 20 % patrí plynu a vetru. Nóri sú však teraz nespokojní, cena za 1 kW stúpla na 60 øro, čo by však u nás bola aj po kurzovom prepočte (cca 1 : 4,5) ešte stále veľmi dobrá cena. Na nórske platy je to však bagateľ. A aj to vidno, v noci sú tu všetky mestá i dediny rozžiarené ako lunapark. Svetlá sa však veľmi nezhasínajú ani doma. Aspoň jedna lampa musí svietiť na priečelí, či v okne domu. Dôvodom je však pekná nórska tradícia. Na farmách sa totiž voľakedy nechávala jedna lampa svietiť v okne celú noc, aby prípadný pocestný videl kde sa môže  uchýliť...

 

Azda takým malým svetielkom v okne našich  možností by mohol byť pre nás aj nórsky príklad. Napriek tomu, že ropu na brehu Oravy, či Šíravy pravdepodobne nikdy nenavŕtame, je sa čím inšpirovať. Predovšetkým úctou k vlastnej histórii. Tej rodinnej, lesníckej i národnej. Potom čistotou. Na to naozaj nepotrebujeme ani nové investície ani nové zákony. Ďalej skromnosťou. Lebo nie Nóri, ale práve niektorí našinci pripomínajú kohosi, kto sa topí v rope. A napokon múdrym využívaním toho, čo krajina poskytuje. Hovoríte, že nám to k dobehnutiu Nórov asi veľmi nepomôže ? Nevidel by som to tak zle. Naše krajiny majú k sebe oveľa bližšie, ako sa nám podľa štatistík môže zdať. Veď hranica biedy a hladu  tohto sveta predsa neprechádza ani  fjordami, ani Tatrami. Asi si nám treba častejšie pripomínať, že spoločne patríme k tomu  šťastnejšiemu zlomku ľudstva.             

S dovolenkovým pozdravom všetkým čitateľom LESNÍKa

                                              Ján Mičovský, 6. august 2004, Oslo – Banská Bystrica