O jazvečíkovi v priepuste i o Dozornej rade LESOV SR

 

Spoznal som ho za okolností dosť nevšedných. Bolo to na lesníckom sneme, ktorý sa konal v Žiline niekedy v letných mesiacoch hektického roka 1990. Možno si jeho účastníci ešte spomenú, že vo chvíli, keď časť búrlivého pléna dospela k poznaniu, že riešeniu nakopených problémov v lesníctve by prospelo odvolanie vtedajšieho ministra (ó, kronikár - prečo ľudstvo vždy tak rado nahrádza poctivé systémové kroky tými populistickými...) prihlásil sa do diskusie mladý lesník. Nepovedal toho veľa, ba ani ohnivo, trefnými slovami však vyjadril počudovanie nad smerom, ktorým sa snem uberá a  – zabralo to!­!­ Druhýkrát som sa s jeho menom stretol náhodne v súvislosti s naružovo natretým ruským tankom - pamätníkom v Prahe (ó, kronikár - aké politické zbrane sa to už tasili od čias, kedy Caligula vymenoval za senátora svojho koňa...).. Tentokrát však išlo o menovca - brata, vtedajšieho poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR. Po tretíkrát som o ňom počul, keď ako vedúci výroby na vranovskom závode začal pre dokumentovanie stavu lesa používať na tie časy novinku – videokameru. Odvtedy uplynulo pätnásť rokov a meno tohto kolegu sa stalo v širšom lesníckom okolí pomerne známym. Ing. Jozef KULAN, prednosta Krajského lesného úradu v Prešove a najnovšie aj jeden z deviatich členov Dozornej rady LESOV SR, š.p.

Prednosta

Ján MIČOVSKÝ

Jozef, už pred rokmi si sa v tej Žiline prejavil ako diplomat. Neskôr si vstúpil ako radový člen Demokratickej strany aj do politiky a možno aj vďaka tomuto kroku máš možnosť viac ako iní ovplyvňovať dianie v našej profesii. Do akej miery je podľa teba závislý osud dnešného lesníctva od politiky?

Vieš, na tú Žilinu si naozaj už naozaj poriadne nepamätám. A ovplyvňovanie lesníctva z pozície radového člena politickej strany by som nepreceňoval. Ale je fakt, že slovenské lesníctvo stále hľadá cestu k väčšej miere ekonomického, ekologického i spoločenského akceptovania a tá je bez podpory politiky nemožná. Samotný pojem „lesnícka politika“ hovorí o potrebe riešenia lesníckych tém nielen na odborných konferenciách, ale aj prostredníctvom praktických politikov. Uzatvoriť sa len do panciera odbornosti by nebolo pre lesy najlepšie riešenie. Musíme hľadať spojenie múdrosti praktických lesníkov s možnosťami praktických politikov. Či sa nám to páči alebo nie, práve toto je cesta k nájdeniu rovnováhy medzi lesníckymi zásadami a našou schopnosťou uplatniť ich v praxi...

...prepáč, no azda by lesnícke zásady nemali byť od politiky závislé, tieto predsa existujú ako súhrn biologických poznatkov, ktorých nerešpektovanie sa nám skôr alebo neskôr vypomstí...

....nie je to také jednoznačné, ako hovoríš! Zoberme si dnes napríklad otázku záväzných predpisov LHP. Typologické zásady jasne určujú cieľové drevinové zloženie lesa, rubné doby zase to, kedy môžeme pristúpiť k jeho obnove. Lesomajiteľ by však rád vo svojom lese videl primiešané aj iné ako predpísané dreviny a najmä by niekedy nechcel čakať desaťročia na to, kedy dozrejú do rubnej doby. Jednoducho, rád by zobral úžitok zo svojho majetku už dnes. Znie to ako kacírstvo, no povedz mi, čo také strašné sa stane, ak by majiteľ obnovil svoj šesťdesiatročný les...?!

Prišiel by o kvalitnú drevnú hmotu, ktorá mu mohla za nasledujúcich päťdesiat rokov prirásť, no ak by dôsledne zabezpečil takúto predčasnú obnovu, mimoprodukčné efekty, a tým aj spoločenský význam lesa by azda ostal zachovaný...

No vidíš, ale naše lesnícke zásady mu to nedovolia a my máme veľký problém s časťou lesomajiteľov. Ak nám naozaj ide o všestrannú podporu lesa a lesníctva, možno by bolo výhodnejšie, keby sme majiteľa nespútali len obmedzeniami, ale umožnili sa mu aktívne rozhodovať. Chcelo by to trochu jasnejšie zadefinovať záujem štátu. A možno aj viac pozitívnej motivácie. Nestratili by sme pri tom ani meter lesnej pôdy, no získali by sme podporu veľkej časti lesomajiteľov, s ktorými si už roky celkom nerozumieme. A túto podporu naozaj všetci potrebujeme, veď títo ľudia majú v rukách významnú časť lesov. A ak majú všetky lesy trvalo garantovať ekologické hodnoty našej krajiny, nemôže byť ich správa založená na kontrole a represii.

Prepáč, ale je to paradoxné, ak sa takto vyjadruje človek, ktorý je známy ako nekompromisný štátny lesný úradník...

Tak, toto spojenie akejsi nenáležitej nekompromisnosti s mojou osobou ma naozaj už niekedy trocha hnevá. Vzniklo v čase, keď v novembri 1999 padla veľká borovicová kalamita a ja som trval na jej dôslednom a prednostnom spracovaní. A vôbec vtedy nešlo len o platnú šesť mesačnú lehotu, ale aj praktickú stránku veci, veď všetci vieme, aká je borovica citlivá na oneskorené spracovanie. Pozoruhodné pri tom je, že neboli problémy s neštátnymi lesmi, ktoré kalamitu nielen spracovali a s pomocou primeraného zníženia ceny všetko drevo aj výhodne predali, ale v štátnych lesoch, ktoré namiesto rešpektovania lesníckych zásad a pružnejšej obchodnej politiky nemali po pol roku kalamitu ešte ani len celkom vyznačenú! Tak sme im základnú povinnosť pripomenuli rozhodnutím. Napriek nespochybniteľnosti tohto kroku som sa od jedného z vtedajších predstaviteľov podniku dozvedel, že som z titulu náhrady škody zrelý na súd... Na jednej strane teda voláme po tom, aby spoločnosť bola voči lesom a lesníkom chápavejšia a na druhej strane, ak je to pre nás nevýhodné, máme problémy s rešpektovaním platných noriem, lesníckych i legislatívnych. Ale to je tiež napokon len ďalší dôkaz toho, že praktické spojenie lesníctva s politikou je potrebné - ak je ktokoľvek s niečím nespokojný, musí ísť cestou formulovania a presadzovania nových pravidiel a nie nerešpektovaním tých platných...

Stalo sa - máme tu nový lesný zákon. Myslíš, že je v ňom obsiahnutý potrebný stupeň spoločenskej dohody?

Nuž, v takýchto prípadoch ide vždy o kompromis, a ten nikdy úplne neuspokojí ani jednu stranu. Nový zákon je však oproti predchádzajúcemu stavu nepochybne pokrokom. To, že mohol byť ešte ústretovejší, najmä vo vzťahu k rôznym vlastníkom lesa, je fakt. Škoda tiež viacerých nejasností v súvislosti s holorubmi, ako aj  postupu pri odbornej správe lesov malých výmer. Na druhej strane treba oceniť riešenie náhrad za obmedzenie vlastníckych práv. A za pozitívum považujem aj vyššie nároky na štátnych úradníkov, ktorí budú musieť absolvovať ďalšiu špeciálnu skúšku.

Odpusť, ale ešte sa raz vrátim k tej tvojej nekompromisnosti. Kolujú o nej aj iné historky, ako je tá borovicová. Akože to bolo napríklad s tými priepustmi....?

Vidím, že si rád pamätáš nepodstatnosti, no ale dobre... Bolo to ešte v časoch keď som robil na príprave výroby. Jedna známa stavebná firma nám odovzdávala náročnú zvážnicu. Pravdu povediac rátali s tým, že vo vysokých násypoch nebude možné presne zmerať dĺžku priepustov, ktoré boli významnou rozpočtovou položkou, a oni si tak trochu „prilepšia“. Pri preberaní stavby som však mal so sebou svojho jazvečíka Apisa. Priviazal som mu na obojok meračské pásmo a „nasadil“ ho na priepust. Problém s meraním bol rýchlo vyriešený. Je to iste úsmevné, no neveril by si, že aj vtedy sa za to na mňa niektorí nahnevali...

No, keď sme sa takto pomocou Apisa preniesli do sféry poľovníctva, skús, prosím, zhrnúť svoje skúsenosti z tejto citlivej oblasti.

Myslím, že prapríčina všetkých problémov v súčasnom poľovníctve spočíva v  tom, že máme dávno prekonaný zákon o poľovníctve, ktorého dôsledkom sú aj nereálne ceny za prenájom revírov. Keby sa táto nezmyselná ekonomická deformácia náhradou štyridsaťtri rokov starého poľovníckeho zákona odstránila, ubudlo by 90 % konfliktov v tejto oblasti. Nelogické ceny sú totiž príčinou toho, že užívať revír sa oplatí každému. Pravda, okrem majiteľa poľovného pozemku, ktorý by mohol dostať od vykonávateľa poľovného práva formou nájmu podstatne viac. Reálne ceny by nepochybne znížili dopyt po revíroch a na scénu by sa dostali poľovníci, o ktorých si síce nerobím a priori ilúzie, no ktorí by pravdepodobne v poľovníctve nevideli predovšetkým biznis. Dôsledkom takéhoto kroku by bol aj fakt, že majitelia pozemkov by boli uspokojení primeranou odmenou za postúpenie práva poľovníctva a nepodliehali by kadejakým tlakom a kalkuláciám pri vytváraní hraníc revírov...

Keďže pri tvorbe revírov je zjavne prítomná istá miera zištnosti, prečo sa štátna správa nepokúsila legislatívne presadiť takú tvorbu hraníc revírov, kde by sa prihliadalo predovšetkým na prirodzené potreby zvery a nie na vlastnícke hranice a neraz málo korektné záujmy niektorých poľovníkov...

Ako vieš, že sme sa nepokúsili! Pred časom sme navrhli generálnu rajonizáciu revírov, kde by sa uplatnili zásady o ktorých hovoríš, no nebolo to priechodné, a tak ostáva pri každom rozhodnutí o vytvorení revíru bojovať o primeraný kompromis. Ide vždy o zložité konanie spojené s vlastníctvom pôdy. Riešenie spočíva v nájdení prieniku záujmov vlastníkov pozemkov, štátu, poľovníkov s možnosťami územia. Keďže zver na rozdiel od ľudí hovoriť nevie, býva pozícia štátneho úradníka voči záujemcovi o vytvorenie revíru neraz ťažká. Čím viac bojujeme práve za prirodzené hranice, tým viac súdnych sporov máme „na krku“. Ale pravdu povediac som vďačný za každý rozsudok, pretože vytvára istý precedens pre naše rozhodovanie v budúcnosti. Agenda je tu totiž veľmi zložitá a odčerpáva nám veľa času z problematiky lesníctva, ktoré by sa nemalo spájať s poľovníctvom. Niekedy bojujeme aj s takými otázkami ako je napríklad uplatňovanie zákona o správnom konaní v prípade schvaľovania plánu chovu a lovu. Vzťahuje sa naň či nie ? Dá sa to vysvetliť tak i tak. Vždy narážame na starú nedokonalú právnu normu, ktorá nám, ale aj všetkým poľovníkom neuveriteľne komplikuje život...

Jozef, stal si sa členom novo ustanovujúcej sa dozornej rady štátneho podniku LESY SR a aj to je jeden z dôvodov, prečo som ťa poprosil o tento rozhovor...

...asi ťa však budem musieť sklamať, lebo s pánom ministrom sme sa dohodli, že nebudeme komunikovať prostredníctvom médií...

Nechcem, aby si porušoval dohody, no naši čitatelia by iste radi poznali aj tvoje priority pri posudzovaná vývoja nášho podniku, na kreovanie ktorého bude mať Rada nepochybne vplyv. Budem aj konkrétnejší – stále sa stretávame s obavou verejnosti i vlastných zamestnancov, že transformácia podniku je vlastne predizbou k privatizácii štátneho lesného fondu. Je možné, aby vývoj štátnych lesov nabral tento smer?

Také niečo nehrozí a myslím, že ani nikdy nehrozilo. Pri posudzovaní transformácie podniku ma budú zaujímať oveľa špecifickejšie veci. Napríklad otázka evidovania drevnej hmoty, kde mám pocit, že o jej skutočnom množstve stále viac rozhoduje preberajúci zamestnanec na expedičnom sklade ako lesník... Alebo schopnosť podniku ochrániť štátny majetok. Neviem, či pri veľkostiach súčasných obvodov a počte personálu bude možné tento majetok efektívne chrániť. Iste by nebolo dobre, ak by sme sa dopracovali k poznaniu, že hodnota ukradnutého dreva vysoko prekračuje úspory dosiahnuté pri redukcii personálu. Moje informácie o rozsahu a trende krádeží dreva pritom nie sú optimistické. Hovoriť však treba aj o tom, že mnohé krádeže vznikajú nie v dôsledku nedostatku personálu, ale – žiaľ - niekedy aj jeho priamym pričinením....

...určite máme aj takých. Osobné nasadenie personálu pri plnení pracovných povinností však nebýva funkciou jeho početnosti. Jeden čestný, správne motivovaný a primerane vybavený zamestnanec dokáže viac ako traja alibisti...

Neprotirečím ti, iba naznačujem moje priority, na ktoré si bol zvedavý. K týmto zaiste priradím aj otázku pozemkových úprav, kde pri dodržiavaní zásady plošného i hodnotového zachovania štátneho vlastníctva lesov treba pristúpiť k jeho zcelovaniu. Vytvorí sa tak predpoklad k zvládnutiu územia, k stabilizovaniu lesníkov a tým aj k zvýšeniu efektívnosti, ktorá je jedným zo základných cieľov transformujúceho sa podniku. Mal som už možnosť niektoré veci s pánom Vinšom prediskutovať a myslím, že dokážeme nájsť potrebné riešenia.

V čom vidíš hlavný význam vymenovania Dozornej rady LSR ?

Dalo by sa stroho odpovedať, že ide o krok, ktorý jednoznačne vyžaduje zákon o štátnom podniku, a tým by to bolo zodpovedané. Ale myslím, že ide o viac. Vďaka dozornej rade bude štátny podnik menej závislý od turbulencií, na ktoré je naša politická scéna taká bohatá. A je teda predpoklad, že sa úspešne dokončí to, čo sa systémovo a s dobrými úmyslami v podniku začalo.

Jozef Kulan je pozoruhodným úradníkom, ktorý veľa času trávi nielen v prešovskej kancelárii. ale aj v teréne. Jeho neraz až detailnú zvedavosť na stav lesa pozná nejeden hospodár či správca. Je presvedčený, že Ariadnina niť spletitého labyrintu lesníckeho dneška začína pri seriózne vyznačenej ťažbe. To je celkom zaujímavý prienik jeho poznania so zámermi podniku, ktorého Dozornej rady je členom. Akurát s trocha pichľavou dôslednosťou dodáva, že o správne vyznačenej ťažbe ho nepresvedčia podpisy zodpovedných na výkazoch k 31. augustu, ale až samotný stav v lese...(ó, kronikár, určite zaznamenáš nové konflikty...!).

Pozoruhodný je však aj niečím iným – chýba mu pravá úradnícka krv, ktorá často obmýva mozgy tých, ktorí si myslia, že vlastníctvo okrúhlej pečiatky automaticky predurčuje aj vlastnícke právo na pravdu:

„Najviac ma teší, že právne vedomie ľudí sa zlepšuje. Títo sú čoraz menej ochotní zohnúť sa pred každým rozhodnutím úradníka a za svoju pravdu začínajú bojovať. To je dobre, lebo len tak sa vybuduje skutočná občianska spoločnosť. A je to dobre aj pre morálnu a odbornú zdatnosť štátneho úradníka, ktorý musí svoje rozhodnutia zvažovať viac ako kedykoľvek predtým.“

A je určite dobre, že na takých stolcoch ako je ten Kulanov sedia už aj ľudia jeho druhu. Býva s nimi síce niekedy „problém“, ale majú jednu nespornú prednosť: Ide im naozaj o les.