Prečo mám rád les

MILOŠ BUBÁN

moderátor

Narodil som sa len na skok od stromov, ktoré si pokojne rátajú letokruhy svojho života. Malé Karpaty sú na lesy skutočne bohaté, a práve tam ma nechal bocian, aby som neďaleko nich vyrastal. No môže taký človek nemať lesy rád? A to som ešte vôbec netušil, že viac ako jedna tretina Slovenska je lesmi pokrytá. To som sa naučil až v škole. A čo život? Tam som sa naučil, že lesy poskytnú nielen teplo ohňa pred zimou, ale dokonca zohrejú aj dušu. Možno vyzerám neraz smiešne, ale len tak, objímem často strom. Tú večnú energiu prírody, ktorá môže ako láska po kvapkách padnúť do nášho vnútra.

Milujem sosny, smreky, rovnako lipy, buky, duby, taktiež jedličky a najmä smaragdovozelený tis. A to nielen preto, že práve u nás sa môžeme popýšiť lesníckou prioritou. Vždyzelené milované tisy v Harmaneckej tisine vo Veľkej Fatre sú síce najväčšou lokalitou s porastom tisa na európskom kontinente, ale sú zároveň svedkami rušného života na Slovensku. Veď niektoré jedince tu majú úctyhodných šesť storočí. A tak mi pripomínajú aj život človeka. Odolajú búrke, tešia sa na slnko, ohýba ich vietor, doráňa ľadovec, poskytnú útočisko slabším. Odolajú striedaniu sa nepriazní i priazní ročných období. Rovnako žijú ako my. Alebo presnejšie, tak by sme mali žiť aj my. Nesmieme sa nechať ubiť životom, i keď nás občas zraní. Buďme radšej v poraste, ako sami. Horšie si nás nájde blesk, ktorý by zastavil naše letokruhy. Takto som sa naučil reči stromov. Nielen tým, že som s nimi vyrastal, ale že ich tolerujem a rastiem s nimi. A oni ma za to obdarúvajú večnou energiou, ktorá je tak denno denne potrebná. A to je od nich, ako sami uznáte, ten najväčší dar.