Blízka exotika

Ján MIČOVSKÝ

Moja mienka o Ukrajine nebola práve najlepšia. Pozostávala najmä z informácií o mafii, neporiadku a zlých cestách. Niežeby tam tieto „špeciality“ chýbali, no týždenný pobyt v Zakarpatskej oblasti ukázal, že to boli predstavy nespravodlivo jednostranné. Nešli sme sa však do tejto krajiny príliš zamýšľať nad jej reáliami, ale skôr nakuknúť do lesov a najmä vystúpiť na najvyššiu horu Ukrajiny. A tu treba hneď na začiatku s úprimným nadšením čosi prezradiť: ak vás pochytí túžba  zažiť trocha exotiky, neotáčajte priveľmi glóbusom – oboje to máme takmer „za humnami“! Navyše navštívite územie, ktoré bolo ako Podkarpatská Rus v rokoch 1919 – 1938 súčasťou Československa.

Prvé dotyky

Opustená hvezdáreň

O tom, že to nebude celkom bežný výlet, sa presviedčame hneď na hraničnom prechode Ubľa – Malý Bereznij. Obyčajná dýka sa stáva problémom, ktorý spôsobil, že o naše „puntíčko“ sa osobne zaujíma ukrajinský šéf colnice. Pobavený úsmev ma rýchlo opúšťa a iste len vďaka jeho dobrej vôli môžeme napokon vstúpiť na územie nášho východného suseda s „cholodnym oružím“. Keď si v ošumelom Veľkom Bereznom zamieňame 100 dolárov za 495 hrivien, ešte netušíme akou reálnou hodnotou to vlastne disponujeme.

Pod Kremencom

Na známy trojhraničný Kremenec sme v minulosti vystúpili už mnohokrát, vždy však z našej strany. Tento krát to skúšame od ukrajinskej dedinky Stužica. Ukazuje sa, že dávne chýry o prísnej hraničnej ochrane boli pravdivé. Cez prvú vojenskú hliadku síce prechádzame bez väčších problémov, no poučenie o tom, že na tej druhej to už bez špeciálneho povolenia nepôjde, nás vedie k rozhodnutiu otočiť sa a pokračovať do ukrajinského vnútrozemia.

Cesty

Opúšťame hlavnú cestu, ktorá tu vypadá ako u nás rozbitá lesná. S naivnou neznalosťou skutočného stavu cestnej siete odbočujeme pod Užockým priesmykom k osade Gusnij na vozovku, ktorú aj miestni označujú za nezjazdnú. Faktom je, že naša priemerná rýchlosť rýchlo klesá k „desiatke“ a najbližšie hodiny nestretávame ani jediné auto! Obmedzenie rýchlosti na 40 km/h na sotva čitateľnej značke je najlepším vtipom nášho prvého pobytového dňa. Kľučkovanie po prašnej kamenistej ceste však dostatočne kompenzujú úžasné výhľady na hlavný karpatský hrebeň. Tento tu má charakter „Polonín“, o čosi však mohutnejších ako ich poznáme z našich Bukovských vrchov. Udivuje nás alpská silueta vrchu Pikuľ. Naším cieľom je však tá časť Zakarpatia, kde sa spájala hranica predvojnového Poľska, Rumunska a Československa, a tak sa „ženieme“ ďalej na východ.

Nikola Šuhaj lúpežník

Na Čiernu horu

V horskej dedine Koločava sa od čias Ivana Olbrachta asi veľa nezmenilo. Prach, špina a neporiadok sú naozaj takmer všadeprítomné. Učiteľka miestnej školy Natalia Tumarec je vnučkou Olbrachtovho priateľa. Práve vďaka nej je tu útulné múzeum, ktoré zbavilo Olbrachta ideologického nánosu a zaujímavo predstavuje jeho tunajší pobyt v tridsiatych rokoch minulého storočia. Vymeniť Prahu za toto tu, no, musela to byť fakt nátura!! Ako to už v takýchto prípadoch býva, dozvedáme sa, že romantika Olbrachtovho románu mala s realitou máločo spoločné. Nikola bol skutočný zbojník, likvidáciou ktorého si československá moc potrebovala upevniť svoje nové postavenie.

Historickým faktom je, že ho žandári v roku 1921 zastrelili vďaka zrade druha, ktorého fotografia sa v múzeu na rozdiel od tej Šuhajovej zachovala. O tom, že pohon na Šuhaja lúpežníka nebola prechádzka okolitými prekrásnymi lesmi, svedčia hroby zbojníkom postrieľaných českých žandárov. Sú za dreveným kostolíkom a miestni sa o ne stále starajú. Na vŕšku nad obcou nachádzame po dlhšom hľadaní aj hrob samotného Nikolu Šuhaja. Je od neho po Koločave prekrásny výhľad.

Čierna Hora

Konečne prichádzame cez kedysi najvýchodnejšie mesto ČSR Jasiň pod najväčšie ukrajinské pohorie Čierna Hora. Chceme sa dostať do „turbázy“ po miestnej ceste, ktorá je na nepresných ukrajinských mapách značená ako riadna. Gabi, ako najľahší z nás šoféruje, ja s Jánom ideme vopred, snažiac sa nájsť priechodnú stopu. Po dvoch kilometroch to vzdávame a s úľavou odstavujeme auto, ktorého pôvodnú farbu pod hrubou vrstvou prachu možno už len tušiť.

Ráno balíme stan a vydávame sa na 2 060 metrovú Hoverlu – najvyššiu horu Ukrajiny. Výstupová trasa prechádza malebnými salašmi, viac ako mapa s neexistujúcimi značkami sa nám hodí kompas. Nad hornou hranicou lesa však už vrchol „nepustí“. Je na ňom uložený list Juščenkových priaznivcov. Oceľový tubus sa vraj otvorí v roku 2015. Asi pôjde o konfrontáciu terajších sľubov a budúcej reality. Verme, že to pre susedov nebude veľké sklamanie...

Stretnutie v „rozsadniku“

Na Hoverle sme dosiahli výškové maximum, nie však cieľ. Tým je až vzdialený vrchol Čiernej Hory s „tajomným hradom v Karpatoch“. Naša trasa vedie nádherným hrebeňom, ktorého výška len málokde klesne pod 2 000 m. Pod nami sú malé plesá, okolo more ukrajinských a rumunských hôr a pri nohách staré hraničné kamene označené z jednej strany písmenom „P“ a z druhej „CS“. Bisťu, škoda, že sme o tunajšiu nádheru prišli..! Prespávame priamo na hrebeni, v tomto národnom parku je stanovanie dovolené. Na druhý deň máme už „tajomný hrad“ na dosah. Hradom je v skutočnosti ruina observatória, ktoré priamo na vrchole Čiernej Hory (2 020 m) vybudovali v roku 1936 Poliaci. Bolo to miesto veľkého významu a údajne sa tu urobilo niekoľko dôležitých hviezdnych objavov. Nachádzame tu zvyšky ústredného kúrenia i otočného systému ďalekohľadu. Zostup do 40 km vzdialeného Rachiva je veľmi zdĺhavý. Stretávame troch turistov, ako inak – Čechov. Sme už poriadne unavení, a preto „gruzavik“, ktorý sa tu znenazdajky objavuje, vnímame ako malý zázrak.

Lesníci

Lesníci v Zakarpatí požívajú medzi obyvateľmi väčšiu vážnosť ako u nás. Budovy „lisnicitiev“ (lesných správ) sú celkom vkusné. Osobitne sa nám páčia tabule označujúce jednotlivé lesné obvody: „Tento lesný obvod je pod ochranou lesníka Jurija Ivanoviča Franka. Má výmeru 790  ha. Lesy sú bohatstvom i krásou Ukrajiny – chráňme si ich “. Príjemné je stretnutie s lesníkom Jozefom Michailovičom Poľančukom. Upútal nás jeho „rozsadnik“. Tak vzorne upravenú škôlku je málokde vidieť aj u nás. Pestuje v nej hlavne jedľu, jaseň a jarabinu. Šéfstvo zo vzdialeného lishospu (lesného závodu) sem veľmi nechodí, dobre vraj vedia, že všetko je tak, ako má byť. Nie div, Jozef Michailovič má 75 rokov a v tunajších lesoch robí už rovné polstoročie! Jeho plat predstavuje 50 dolárov, na ktoré tu všetci všetko prepočítavajú. Je to veľmi málo aj na tunajšie nízke ceny. V prípade kolegu Poľančuka je to zvládnuteľné len vďaka dôchodku, ktorý sa po víťazstve „oranžových“ zvýšil na dvojnásobok.

Hrozivé sú tu tresty za krádež dreva. Za jeden hrubší strom je základný „štróf“ 100 dolárov, pri väčšom rozsahu sa páchateľ nevyhne „ťurme“. Veľká vrstva snehu v roku 1998 a premnoženie vlkov spôsobili, že na Zakarpatí poklesli stavy vysokej a diviačej zveri. Vyriešili to tu celkom účinne: na desať rokov platí zákaz akéhokoľvek lovu. Pre každého. Ťažbové skupiny sú privátne, nimi používané stroje sú veľmi staré - 15 až 20 - ročné.

„Jozef Michailovič a kagda bylo zdes v Zakarpatí najlúčše?“ spytujem sa ho pri kvapke samohonky na rozlúčku.

„Vo vremia Čechoslovakii“ odpovedá tento sympatický a zjavne pracovitý a poriadny človek. Asi vie, o čom hovorí, od jeho narodenia vládne nad týmto krajom v poradí už štvrtá mocnosť...

Stred Európy

Domov zamierime juhom popri rumunskej hranici. Kvalita ciest je tu už oveľa lepšia, miestami výborná. V Rachive navštevujeme Múzeum ekológie hôr, ktorého diarámy sú naozaj pekné. Neďaleko obce Dilove zastavujeme pri topografickom bode z XIX. storočia, ktorý bol zameraný ako geografický stred Európy. Naše Kremnické Bane teda nie sú jediné... Pokračujeme cez Chust – Iršavu – Mukačevo do Užhorodu. Krajina je tu už rovinatá a trocha nudná. Tankujeme benzín a až teraz sme pochopili, aká to bola hlúposť prísť sem s plnou nádržou: liter 95 oktánového Naturalu vyjde na 24 Sk. Rovnako je zbytočné nosiť akékoľvek zásoby, potraviny sú tu chutné a obchodov je dosť.

Mafia

O tom, že ukrajinská mafia nemusí byť výmyslom, sa presviedčame v noci na hraničnom prechode v Užhorode. Tri mercedesy s nami poctivo vystáli dlhý hodinový rad na ukrajinskej strane hranice. Prešli cez ňu bez problémov. Niečo však asi nebolo „v poriadku“ na našej strane. Všetky tri autá sa v jednej chvíli vykrútili z radu a bez svetiel prudko vyrazili späť. Ukrajinský vojak odskočil a kričal: „Stoj!“ Kdeže však tí zastali!! Čakali sme, že sa teraz dačo musí diať – poplašný výstrel, telefonát alebo také čosi. Nestalo sa však nič! Ukrajinec len kývol rukou a viac sa dozadu nepozrel.

Foto: autor

 

V pamäti mi ostal rozhovor s milými predavačkami v Mukačeve (mimochodom, Ukrajinky sú pekné a dobre sa aj obliekajú). Aj tu sú predovšetkým zvedaví na to, čo sa u nás zmenilo po vstupe do Únie. Na oplátku pochválim ich krásnu krajinu.

„Da, zemľa krasivaja, no žiť vy by zdes nechateli, práviľno?!“ hovorí jedna z nich.

Úprimne – asi nie. Treba si nám asi viac vážiť možnosti, ktoré máme doma. Ale ani podceňovať našich východných susedov nie je namieste. Súčasné rozdiely nám síce môžu pripadať ako veľké, no v budúcnosti sa iste vytratia. Návšteva tohto krásneho kraja však za to bezpochyby stojí už dnes.