Škôlkár

Ján MIČOVSKÝ

O sadeniciach, brusniciach i podbrezovských haldách

Lesníctvo má veľa špecializácií a preto i ten najväčší lesnícky polyhistor má vo svojich vedomostiach aj biele miesta. Škôlkarstvo patrí medzi tie lesnícke činnosti, na ktoré si väčšina z nás naposledy „siahla“ na skúške. Je to náročná pani disciplína, ktorá svoje tajomstvá prezrádza až po viacerých rokoch spoznávania. Koho si však raz získa, ten jej ostáva verný, hoci by ho ostatní aj vysmievali (alebo unudene zívali na pracovných poradách, v čase venovanom výkonu 222...).

Igor LEITNER, vedúci Škôlkarského strediska Drakšiar, si pri rozprávaní o svojom vzťahu k lesným škôlkam udržiava vecný tón. Iba iskra, ktorá sa sem-tam ukáže pri rozprávaní v oku tohto 46 - ročného kolegu prezrádza, že škôlky sú mu viac ako len zdroj lesníckeho živobytia...

 

Pán Leitner, pre oblasť výroby sadeníc je typický dlhoročný boj dvoch koncepcií. Podľa jednej – biologickej - by sme sadenice mali dopestovávať čo najbližšie k miestu ich konečnej spotreby a uprednostňovať tak malé škôlky. Druhá – ekonomická - obhajuje veľkoškôlky, kde je možné jednotkovú cenu vyrobenej sadenice minimalizovať. Kde je skrytá pravda? Niekde uprostred?

Nepovedal by som. Koncepcia malých škôlok je neaktuálna už dávno. Stalo sa tak v čase zániku polesí a vzniku lesných správ, teda v roku 1973. Lesník prestal mať čas na škôlku rodinného typu a veľké škôlky sa stali nevyhnutnosťou. Smer to bol správny, otázkou je, či sme to v niektorých prípadoch predsa len neprehnali s ich veľkosťou. Zlé bolo aj to, že poľnohospodárska pôda bola vtedy takmer nedotknuteľná a  veľkoškôlky sa preto často zakladali na nevyhovujúcich pôdach. Nehovoriac, že na pôdach majetkovo nevysporiadaných, čo sa pre niektoré stalo po roku 1989 osudným.

Drakšiaru nie?

Tu bola prvá štátna škôlka založená v roku 1913, táto časť terajšieho strediska je v poriadku. Máme tu aj pamätný hájik z roku 1923, vysadený k 10. výročiu. Horšie to bolo s neskorším vznikom  škôlkarského strediska koncom sedemdesiatych rokov. Budovalo sa technokraticky, necitlivo. Ornica sa zhrnula, no už nikdy nevrátila na plochu! Ostala hlušina, s ktorou bojujeme dodnes, pôda tu stále nie je taká ako treba, je hlinitá a ťažká. Podiel humusu bol na začiatku pod 0,5 %, dnes ho máme na spodnej hranici optima - zhruba 4%. Stálo to však obrovské prostriedky! Chceme sa pokúsiť využiť aj hroble stiahnutej ornice, je v nej však veľký podiel rôzneho odpadu, čakáme na jeho rozklad. Veľkou chybou pri výstavbe bolo aj postavenie klimatizovaných hál na slnečnej, južnej strane! Dnes za to platíme nemalú daň – spotreba elektriny nás ročne stoji vyše 200 tisíc Sk.

Teda samé negatíva?

Ale nie, sú tu aj dobré riešenia. Napríklad máme vlastnú vodu ktorú rozvádzame gravitačne na všetky plochy. Je teda zdarma – zdroj aj distribúcia, a to je pre lesnú škôlku obrovské plus. Inou výhodou, a tým sme na Slovensku špecifickí, je fakt, že stredisko nepredstavuje jednu obrovskú pláň, ale pozostáva z 10 samostatných plôch. Tieto sú oddelené kulisami porastov a tým je na nich udržiavaná vhodnejšia mikroklíma. Celková rozloha škôlky je 19,23 ha, z toho produkčná plocha 14,01 ha - nie sme teda v rámci Slovenska gigantom.

Potvrdzujú vaše ekonomické výstupy fakt, že výroba sadeníc vo veľkoškôlkach je najefektívnejšia?

Vždy sme kládli dôraz aj na ekonomickú stránku výroby. Možno sa náklady dali „šibovať“ niekde v malej škôlke, no tu na stredisku nie! Presnosť výkazníctva bola vždy prvoradá, inžinier Bruchánik by nám žiadne odhady netoleroval. Cena jednej sadenice sa v sedemdesiatych rokoch pohybovala priemerne okolo 0,80 Kčs, vlani bola 3,30 Sk, na budúci rok kalkulujeme s cenou 4,30 Sk/kus. Sú to nákladové ceny, v ktorých dodávame sadenice pre potrebu odštepných závodov. Pri predaji cudzím uplatňujeme ziskovú prirážku, no s citom, približne 10%, pretože konkurencia je silná, rýchlo by nás „podsekla“. Z našej produkcie ide na vlastnú potrebu cca 40% sadeníc, zvyšok predávame iným subjektom. S tými máme dlhodobé zmluvy, čo je obojstranne výhodné: my vieme, pre koho pestujeme a kto nám zaplatí, naši partneri vedia, že ani v prípade spotrebného boomu – tak ako po terajšej kalamite – neostanú bez sadeníc. Aj v tomto prostredí však existujú rôzne názory a prístupy. Niektoré subjekty, pravdepodobne bez poriadnej analýzy, si zriadili svoje škôlkárske prevádzky a po niekoľkých rokoch zistili, že výnosy im nekryjú náklady a lacnejšie by sadenice nakúpili.

Nedávno vaše stredisko opustilo materský závod Beňuš a stali ste sa súčasťou OZ Semenoles. Ako hodnotíte túto výraznú centralistickú zmenu?

Jednoznačne pozitívne. Je na to skutočne viac dôvodov. Predovšetkým sa z našej práce vylúčila živelnosť. V rámci podniku sa vyjasnili vzťahy medzi potrebou a výrobou sadeníc a tým sa do značnej miery odstránili zbytočné previsy na jednej alebo druhej strane. Osobne veľmi pozitívne vnímam to, že teraz sa pracovne stretáme zainteresovaní škôlkári a riešime skutočné problémy. Odstrihnutie od materského závodu však má aj nevýhody, hoci verím, len dočasné. Ide o využívanie dopravných prostriedkov, grédrov, nakladačov, ktoré sa nám stali menej dostupné, závod pochopiteľne najprv rieši svoje problémy. Ale nevravím, že sa vzťahy nejako pokazili, to nie. My na oplátku závodu poskytujeme klimatizované haly, veď žiadna snehová jama nedokáže sneh podržať do polovice júna. Istým problémom sú aj „ozveny“ zo zanikajúcich škôlok, za ktoré nám bývalé materské závody adresujú kritické pripomienky. Ide však o útlmový program do času, kým sa nevyzdvihnú posledné sadenice a preto sa nemožno čudovať, že im už nevenujeme takú pozornosť.

Koľko ľudí tu zamestnávate?

Sme tu traja THZ, traja robotníci a 2 strážnici.

Väčšinu prác teda zabezpečujete dodávateľsky?

Áno, a tento systém sa mi po druhom roku fungovania zdá výhodnejší! Naše úlohy diktujú predovšetkým agrotermíny a počasie. Dostať však kedysi ľudí do práce v sobotu bolo takmer nemožné. Bol to preto pre mňa šok, keď sa šéfka súkromnej dodávateľskej skupiny po prvýkrát spýtala, či môžu robiť aj v sobotu...! V plnej sezóne tu máme denne vyše 100 žien. Dokážeme ich však efektívne využiť. Inak sa ani nedá, veď jednominútový prestoj znamená stratu 100 minút! Keď im dôjde robota tu, okamžite sa presúvajú do lesa. Nepreplácame ani minútu za čakanie a to sa v minulosti naozaj nedalo povedať! Vďaka dodávateľskému systému nám odpadlo 80 % papierovania a keďže tu máme 2-3 konkurenčné skupiny vznikol prirodzene aj veľmi efektívny tlak na kvalitu.

Máte tu všetky záhony vzorne evidované, čo sa však týka garancie pôvodu semena, sú moje poznatky spojené s istou skepsou...

Nemôže sa stať, že by u nás došlo od vstupu semena až po dodávku sadeníc k nejakej zámene. Prísne dodržiavame semenárske oblasti, hoci naši zahraniční hostia obyčajne žasnú nad ich detailnosťou, ktorá je v niektorých prípadoch naozaj zbytočná. Zber semena je síce pod dohľadom semenárskej kontroly, zberači napríklad nechávajú v korunách kontrolné stužky, no je fakt, že istý priestor na falšovanie pôvodu semena tu je. Najkritickejšia je prvá fáza, ktorá predchádza príchodu semena do Semenolesu. Od tej chvíle garantujeme pôvod 100% - ne. Ak sa však čosi stalo pred vstupom, ťažko to priamo dokázať... Z praktického hľadiska by som sa prihováral za to, aby v rámci semenárskych oblastí bola väčšia voľnosť pri horizontálnych presunoch semena, naopak väčší dôraz dať na nadmorskú výšku pri vertikálnych presunoch.

A ako vypadá na Drakšiari škôlkárska moderna?

Vyrábame tu krytokorenné sadenice viacerými spôsobmi. Ako prvý sa uchytil systém jiffy v r.1996. Začali s tým severania, ktorí tak odstránili nedostatky predchádzajúcich systémov obaľovaných sadeníc – napríklad nisulovaných – ktoré mali dobré prírastky, no slabý koreň. Systém jiffy je geniálny tým, že  obalová sieťka vyvoláva efekt vzduchového podrezávania koreňa a tým jeho členenie a bujnenie, čo je základom budúcej ujatosti. Sieťka, v ktorej jiffy pestujeme, by sa mala po troch rokoch rozpadnúť, zistili sme však, že sa tak často nestáva a dochádza následne  k zaškrteniu sadeníc. Nórskych výrobcov sme na to upozorňovali márne, a tak sa to rieši odstraňovaním sieťky pri výsadbe. Škoda, že prevádzka obaľované sadenice ťažie prijíma. Kedysi to bolo z dôvodu veľkej váhy, dnes najmä kvôli cene, ktorá je oproti voľňokorenným o korunu vyššia.

Neboli by však obaľované sadenice v konečnom dôsledku vzhľadom na vysokú ujatosť pre závody výhodnejšie?

To je vždy trocha lotéria. Ak by sme urobili diagram prelomu, zistili by sme, že obaľované sadenice sú aj cenovo výhodnejšie vtedy, ak ujatosť prostokorenných klesne pod 80%. Závody sú pri plánovaní nákladov viazané podnikovým „Systémom plánovania pestovnej činnosti“, ktorý obnovné drevinové zloženie vrátane podielu obaľovaných sadeníc určuje v závislosti od HSLT. Je to veľmi praktický materiál, ktorý optimalizuje náklady a vnáša do plánovania pestovnej činnosti systém. Neumožňuje však nakupovať viac obaľovaných sadeníc a preto niekedy, obzvlášť teraz v takých kalamitných dobách ako je táto, potrebujeme vyriešiť nedostatok prostokorenných sadeníc a vypestovať ich za kratšiu dobu ako je to možné klasickou technológiou. Vhodný spôsob sa našiel, a to vypestovaním dostatočného množstva semenáčikov v maloobjemových kontajneroch a ich následným presadím na minerálnu pôdu v tom istom roku. Po ďalšej vegetačnej dobe, by z nich mali byť výsadbyschopné sadenice s mohutným koreňovým systémom. Tento spôsob zahrňuje v sebe efekt prirýchlenia vo fóliovníku a neprerušenia rastu podobne ako pri výsadbe krytokorennej sadenice. Teda ušetríme čas – výrobu voľnokorenných sadeníc stihneme namiesto štyroch za dva roky. Pravda, pri obaľovaných sadeniciach je to ešte lepšie, vieme ich vyrobiť za jediný rok a môžeme tak veľmi operatívne reagovať na ich potrebu.

Obnova lesa na závodoch je v znamení silného ťahu na prirodzené zmladenie. Neohrozuje to vašu výrobu v jej samotnej podstate?

Je to pochopiteľne istý „boj protikladov“. Ak sa zväčšuje prirodzené zmladenie, samozrejme klesá potreba sadeníc. A naozaj sa tak aj deje! Podľa prieskumu z roku 2001 mala byť ročná potreba sadeníc podniku približne 34 miliónov, dnes ju už odhadujeme len na 27 miliónov. Je to jasný dôsledok nárastu prirodzeného zmladenia. Myslím, že práve v tomto spočívajú korene rozhodnutia o zrušení štyroch podnikových veľkoškôliek. Odpoveď na potrebu sadeníc nám treba hľadať v stanovení istého stropu podielu prirodzenej obnovy. Možno 40% ? Neviem. Zároveň je to jasný stimul k tomu, aby sme hľadali odbytové možnosti sadeníc aj za hranicami Slovenska!

Ako je to s ďalšími aktivitami vášho strediska?

Máme tu skleník, kde pestujeme kvety, v tomto období je plný chryzantém, ktoré sa dobre predávajú. Skleník, to bola veľmi náročná investícia a preto musí byť intenzívne využívaný. Jeho výrobný cyklus začína začiatkom marca prvým výsevom smreka, v apríli nasleduje druhý výsev, v auguste tam dávame rezky okrasných drevín a cez zimu nasledujú kvety a opäť ide smrek... Venujeme sa trocha aj pestovaniu okrasných drevín. Je to však beh na dlhú trať. Nechceme pestovať bežné dreviny a tvary, vyhľadávame preto rôzne anomálie – napríklad čarovné metlice – ktoré sa po niekoľkých rokoch stanú klonovým základom pre ďalšie množenie. Nádej vkladáme aj do výroby odrastených kontajnerovaných drevín, po ktorých je aj pri vyššej cene značný dopyt. Máme už pre ne vyhradený neúrodný priestor. A zatiaľ poslednou novinkou je pestovanie brusníc CORALL, pre ktoré chceme založiť plantáž na bývalej lesnej škôlke na Zbojskej. Naše kalkulácie hovoria, že pri hektárovom výnose cca 8 ton a predajnej cene 50 – 70 Sk/kg ide o ziskovú záležitosť. Vhodné by bolo, keby Semenoles vlastnil šokovú mraziareň drobných plodov, pretože takto zmrazené brusnice sa dajú predať za veľmi výhodných podmienok.

Foto: autor

Drakšiar je zaujímavé pracovisko. Počas niekoľkých hodín môjho pobytu sem „potrafilo“ aj viacero zákazníkov. Manželia od Nitry prišli nakúpiť borovice, ktoré chcú vysadiť na nevyužívaný pozemok pri dome. Vraj pre okrasu a časom aj na vianočné stromčeky. Prekvapuje ma, že prišli z takej diaľky.

„Majú pekný tovar za dobré ceny, už sme tu boli a veru sa sem oplatí prísť“, hovoria.

Zaujímavý je aj nákupný zámer pána z Podbrezovských železiarní:

„Haldy na vrchu Brezová sme v snahe využiť odpad narušili a rastlinný kryt čiastočne zničili. Máme problém to tam teraz znovu ozeleniť a stabilizovať. Prišiel som sa preto sem poradiť a nakúpiť čo treba.“

Neviem, aký bol napokon finančný objem týchto nákupov. Azda je však dôležitejšie niečo iné: ak na Drakšiar prichádzajú takýto „ďalekí“ zákazníci, nebude to celkom náhoda, veď predajcov stromčekov je všade dosť. Svedčí to najskôr o tom, že sú tu ľudia, ktorí svojej práci nielen rozumejú, ale ju svojim prístupom vedia aj predať. Kombinácia, ktorá má nielen na tomto pracovisku cenu zlata. A ktorej uplatnenie Igorovi Leitnerovi zjavne nerobí problém.