Korene

Ján MIČOVSKÝ

Výber témy mesiaca na prvý pohľad evokuje predvianočnú pohodu (tým čitateľom, ktorí v duchu zúfalého zvolania „Kristeježiši, už zase si sa nám narodil?!“ podliehajú hypermarketiálnemu stresu, sa za túto slovnú väzbu ospravedlňujem), no ide o viac. Umenie, ako súčasť kultúry je potravou pre dušu. A tú máme všetci - kresťania aj ateisti, Slováci aj Cigáni, lesníci i drevári. Akurát, jej podvýživenie sa neprejaví tak rýchlo, ako v prípade žalúdka. Dôsledky však môžu byť rovnako zhubné.

Umenie v lesníctve môžeme identifikovať pomerne ľahko. Šovánkove obrazy poznajú aj nepoľovníci. I majster Benka si poslúžil drevorubačskými motívmi. Netreba však spomínať len mená najzvučnejšie. Lesník Alcnauer zo Smolníka svoje výberkové lesy nielen miluje, ale ich dokáže na plátne aj pôsobivo zvečniť. Filigránske rezbárske šperky z parohoviny horára Kuttnera zo samoty Kamenistej doliny sú skvostné. Na jeden dych sa čítajú Hiklove poľovnícke miniatúry i príbehy horára Severa, alias kolegu Mráza. Hmla pod Veprom z umeleckej Pekarovičovej fotografie (píšeme o ňom na inom mieste) už dávno presiahla priestor vyhradený amatérom. Bystrianskeho drevené postavy verne vyjadrujú krásu, odvahu i smútok ľudí hôr. Nepochybne - v tomto odseku som ublížil kolegom, ktorých som nemenoval, pretože sú rovnako dobrí, ba možno aj viac. Všetci bez výnimky však vedia svoje videnie prírody pretaviť do malej, no jedinečnej umeleckej stopy večnosti...

Ťažšie ako umenie sa nám bude poodhaľovať pojem lesnícka kultúra. Čo to vlastne je? A máme ju vôbec? Je ňou naša uniforma? Zhmotňujú ju priečelia lesníckych budov a ich okolie? Je ňou naše logo a hlavičkový papier? Sú to informačné tabule na náučných chodníkoch? Sú ňou lesnícke plesy? Nepochybne to všetko do  pojmu lesníckej kultúry patrí. Sú to však len tenké nátery, ktoré sa dajú ľahko dosiahnuť administratívnym opatrením. Sú pôsobivé, potrebné, no nie sú podstatou lesníckej kultúry. Tú treba hľadať inde.

Lesnícka kultúra je predovšetkým naša ľudská i profesionálna schopnosť kultúrneho správania sa. Medzi sebou i navonok. Vedieť slušne, odborne a otvorene zareagovať na všetky situácie, ktoré prináša lesnícky život, či už ide o kolegu na správe, alebo o návštevníka v „našej“ doline. Prejavom lesníckej kultúry je iste aj odvaha Karola Vinša sadnúť si za okrúhly stôl s každým, kto má záujem kultivovane hľadať chýbajúce odpovede na dianie okolo nás. I za cenu rizika, že si vypočuje nepríjemné pravdy. Prejavom lesníckej kultúry je aj schopnosť Igora Viszlaia podpisovať sa pod svoj názor tam, kde by nejeden cúvol. I za cenu rizika, že mu to raz ktosi „pripomenie“. Prejavom lesníckej kultúry je aj schopnosť Karola Langa riešiť mnohé úlohy lesníckeho dňa zásadne len cez prizmu odbornosti a poctivosti. I za cenu rizika, že jeho prácu možno „prevalcuje“ ktosi hlasnejší. Práve takíto ľudia sú dôležitými priekopníkmi lesníckej kultúry. Jej podstatou je schopnosť lesníckych kruhov dávať do popredia ľudí, ktorí sú profesionálnymi i ľudskými autoritami. Na tomto poli bude vždy čo zlepšovať, pretože nejedna nominácia ešte nezodpovedá takémuto cieľu. Dôležitý je však nielen cieľ, ale aj cesta. A tá naša má napriek viacerým neprehľadným zákrutám a nie vždy upravenému povrchu správny smer!

Kde sa však takto chápanej lesníckej kultúre priučiť? Dobrými miestami sú iste pracovné stretnutia, porady i školenia, ktorých je v poslednom čase neúrekom. Napriek tomu začínať s lesníckou kultúrou až tu je beznádejne neskoro. Tá má totiž korene v časoch dávno predchádzajúcim nášmu rozhodnutiu stať sa lesníkmi. Jej bytostným zdrojom sú životné postoje tých najdôležitejších ľudí, ktorých osud prideľuje každému z nás: našich rodičov, pár skutočných priateľov a možno niektorých učiteľov.

A propos, prečítali ste svojim deťom včera večer rozprávku?