„Plicka“ z Čierneho Balogu

Aby nám náš život chutil, musí byť namiešaný podľa dobrého receptu. Nesmú v ňom chýbať dôležité živiny i jemné dochucovadlá: práca a koníčky, láska a rodina, námaha a oddych, plač i smiech, priatelia aj známi... Ak by sme zabudli primiešať krásu a harmóniu, bol by to pokrm možno výživný, no chutil by mdlo. Bohatým zdrojom týchto vzácnych ingrediencií je oblasť umenia. Niet tu jednotného návodu, každý z nás má „slabosť“ na niečo iné. Navyše, tí najšťastnejší dokážu krásu umenia nielen prijímať, ale aj rozdávať. Veľa takýchto vzácnych ľudí je aj medzi lesníkmi. Niet divu! Príroda je veľkou inšpirátorkou a pocity krásna, ktoré zažíva každý, kto do nej vstupuje s otvorenými očami i srdcom, sa často dožadujú akéhosi zhmotnenia.

Jedným z tých, pre ktorých je les nielen objektom profesionálneho záujmu, ale aj nevyčerpateľným prameňom tvorivej radosti, je Ing. Boris PEKAROVIČ, vedúci obchodu a logistiky na OZ Čierny Balog.

 

DOBRÉ SVETLO

Ján MIČOVSKÝ

Zimný chodník

Obyvatelia hlavného mesta zvyšok Slovenska navštevujú síce radi, no nestáva sa často, aby Bratislave dali natrvalo zbohom. Ako sa vlastne taký veľkomestský chlapec stane „baločanom“?

Keď sa obzriem v čase späť, tak sa mi zdá, že to bol proces pomalý, ale logický. Bol som naozaj typický mestský chalan a príroda mi bola v mladosti dosť vzdialená. Záujmami som bol vtedy celkom inde. Navštevoval som ľudovú školu umenia a myslím, že celkom úspešne. Ako huslista som sa dokonca stal vedúcim detského orchestra, s ktorým som pochodil kus republiky, ba i v Slovenskej filharmónii sme mali svoj koncert. Moji hudobní učitelia mi odporučili pokračovať na konzervatóriu, a tak sa aj malo stať. Potĺkal som sa preto vtedy častejšie popri mojej budúcej škole a asi ma pred ňou zachránilo len to, že tréningové zvuky, ktoré sa šírili z jej otvorených okien, ma dosť vystrašili... Nastúpil som preto radšej na „SVŠ – ku“, kde som neskôr začal chodiť so spolužiakmi a s gitarou v ruke na „čundre“. Odrazu som zistil, že existuje aj les. Boli to však len prvé dotyky, ktoré vyzerali ako celkom nevinné zaľúbenie sa. Mojím profesionálnym osudom sa v tom čase totiž mala stať filológia. Písal som v triede najlepšie slohy a triedna učiteľka ma orientovala práve týmto smerom. Veľmi som ju však sklamal, keď som si zistil, že lesníctvo sa dá študovať a rozhodol som sa to aj skúsiť.

Husličky, slohy, gitara – naozaj neveľmi typická orientácia pre budúceho lesníka...

To však pokračovalo aj na lesníckej fakulte. Ja som sa tam k tým husličkám ani veľmi nepriznával, no keď sa o nich dozvedela pani Almášiová, nepomohlo mi nič, musel som nastúpiť do Poľany! Bol som v nej potom celých päť rokov primášom. Rád však na to spomínam, lebo som tu zažil hudobný prerod. Dovtedy som hrával len klasiku a ľudová hudba sa mi neveľmi pozdávala. So súborom som však začal chodiť na dlhé hudobné výlety do Podpoľania, kde som sa naživo stretával s takými osobnosťami ako Ondrej Molota, či Ján Dušan Berky. Tu niekde som začal natrvalo strácať bratislavské gény! Preto po skončení fakulty som už nepomýšľal na návrat domov, ťahalo ma to do okolia Poľany. V tomto období však došlo aj k zákonitému zlomu, nastal čas práce a hudobnú orientáciu som postupne obmedzoval. Začas som síce ešte hrával v Partizáne Biotika i tu na Balogu, no bola to už len labutia pieseň.

Hovoríme stále o hudbe, no ty si medzi kolegami známy predovšetkým ako dobrý fotograf...

Dovoľ, aby som ťa najprv poopravil, nie fotograf, po slovensky sa správne povie fotografista...

Aha, tvoja pani profesorka sa s tou filológiou nemýlila...

Faktom je, že humanitná orientácia sa prelína celým mojím životom. Rozdelil by som to na také štyri sektory. Okrem hudby ma vždy bavili jazyky, ktoré som sa ľahko učil. Viem nemecky, rusky, dohovorím sa taliansky a vari aj anglicky. Potom je to aj práca so slovom, pani profesorka to asi odhadla dobre, dodnes pomáham s vydávaním časopisov pre niektoré záujmové skupiny. A napokon je to naozaj fotografia. Priradil by som sem aj prácu s počítačom. Je zaujímavé, že mnoho ľudí s umeleckými sklonmi dokáže podľahnúť jeho možnostiam. Spomeňme si len na Jara Filipa, ktorý bol známym počítačovým odborníkom....

Vráťme sa k tej fotografii, kedy si s ňou začal?

Keď som mal 14 rokov. Otec si kúpil flexaret, čoskoro ho to však prešlo a aparát sa tak dostal ku mne. Postupne si ma fotografia celkom získala. Počas lesníckej fakulty som bol členom fotokrúžku, zúčastňovali sme sa rôznych výstav. Najviac ma obohatilo absolvovanie diaľkového štúdia fotografistov v osemdesiatych rokoch, ktoré viedla pani Škrinárová z Osvetového strediska v Banskej Bystrici. Myslím, že práve fotografia mi umožňuje dostať zo seba výtvarnú výpoveď. Oddávna som takúto potrebu cítil, no nevedel som ani kresliť, ani modelovať či vyrezávať - a fotografia sa mi preto stala riešením...

Javor

Tvoje fotografie sú trochu zvláštne. Každý, kto si otvorí na webe tvoju fotogalériu (www.boris.photo.szm.sk) zistí, že v lese nehľadáš široké panorámy. Tvoj pohľad je skôr taký zasnený, lyrický...

Vždy ma bavilo fotografovať to, čo iní nefotografujú. Les je v podstate veľmi okukaným objektom a veľké pohľady rád prenechám iným. Mňa očaril predovšetkým detail a polodetail. Fotoaparát mám pri sebe neustále, pretože pri našej práci máme to šťastie, že zábery sa nám ponúkajú na každom kroku. A ak sa k tomu pridajú také farby jesene ako tohto roku, tak je presila inšpirácie obrovská. Každý padnutý list je už vlastne umelecký polotovar. Len vyčkať na dobré svetlo a nájsť ten správny pohľad­! Je to však nekonečné hľadanie. Vždy, keď mám pocit, že som práve urobil svoje životné fotografie, príde záber, ktorý tie predchádzajúce zatieni. Asi je to spojené s vyzrievaním, ľudským i profesionálnym.

Tvoje fotografie nachádzame v lesníckych časopisoch i knihách. Mnohé z nich sú aj dôležitým dokumentom o lesníckom živote...

Fotodokumentáciu Lesného závodu v Čiernom Balogu mám od roku 1976. Sú to tisícky fotografií, ktoré si vtedy nik osobitne necenil. Dnes majú mnohé z nich už historickú hodnotu. Som rád, že v Lesoch SR môžem svojho koníčka uplatniť, pričom poznanie, že vedenie moju prácu oceňuje, je pre mňa veľmi dôležité. Nehovoriac o tom, že mi podnik vytvára aj materiálne podmienky.

Dávaš prednosť klasickému alebo digitálnemu aparátu?

Toto mám už vyriešené, jednoznačne sa držím digitálu. Všetko však má svoje za i proti. Pri digitálnej fotografii sa jej obrovské možnosti obracajú niekedy proti nám. Každý dnes fotí všade a všetko a hodnota fotografie tým klesá. Nehovoriac o tom, že je problém orientovať sa v obrovských databázach. Okrem fotoaparátu používam aj digitálnu kameru, ktorá neslúži len na zachytenie pohybu, ale umožňuje aj umelecké stvárnenie. A tak som sa vlastne dopracoval k nádhernej trojici – fotoaparát, kamera a počítač. Práve ten je najnapínavejšou a najradostnejšou časťou mojej práce, pretože tu môžem dotvoriť zábery čo najviac podľa svojho cítenia. Možnosti softvéru pri strihu a úprave záberov sú nekonečné, každý rok sa vyvíjajú a preto neostáva nič iné, len pravidelne investovať. Občas však prichádzajú životné satisfakcie, ktoré tomu všetkému dávajú zmysel. Nedávno mi spisovateľ Peter Kováčik (o.i. autor známej Nevery po slovensky – pozn. red.), ktorému som ako zostavovateľovi dal zábery do monografie o Čiernom Balogu, povedal: „Netušil som, že je takto možné nafotiť môj rodný kraj – vy ste Plicka Čierneho Balogu!“. Je to pre mňa potvrdenie starej pravdy, že nikdy netreba prestať fotiť, aj keď celé roky ba desaťročia vaše fotografie nikto nepotrebuje. Fotografie sú ako víno - čím staršie, tým vzácnejšie. Asi žiadneho fotografistu však neteší robiť fotografie len pre seba... Pocit, že budú slúžiť ľuďom aj vtedy, keď tu už nebudem, je pre mňa veľmi dôležitý...

Teda fotografia ako výpoveď o zmysle života jej tvorcu i tých naokolo...?

Iste, je tom aj kus životnej filozofie. Možno snaha o nájdenie onoho pevného bodu v nekonečne. Nikdy nemôžeme spoznať celý vesmír, šancu máme jedine pri niekoľkých jeho zrniečkach vo svojom okolí. Preto nefotím veľké panorámy, ale sa snažím svet lesa a človeka objavovať v detailoch. Myslím si, že najlepšou výpoveďou o vesmíre, ktorú môže fotografista urobiť, je pohľad cez objektív na vlastné vnútro. Napokon, ktorý vesmír je ten naozajstný, ten naokolo, či ten v nás....?

Foto: Boris Pekarovič

Keď požiadate Borisa Pekaroviča, aby s vami autom - hoc len na chvíľu - niekam odskočil, zoberie si so sebou doklady a – fotoaparát. Cez jeho hľadáčik sa na farebný i čiernobiely svet okolo seba díva už takmer 40 rokov. Tak tomu bolo na LS  Šaling, vo funkcii pestovateľa i ťažbára na závode, počas 15 ročného pôsobenia v pozícii vedúceho škôlkárského strediska, i ako námestníka riaditeľa závodu. Jeho umelecké cítenie obohatili aj mnohé rozhovory s  múdrym hercom Andrejom Mojžišom, s ktorým ho dlhé roky spájal blízky príbuzenský vzťah.

Pekarovičov umelecký svet však nie je svetom samým pre seba. Jeho životnou filozofiou je všímať si na svete to krásne, no – ak sa dá – tak aj pomôcť. Alebo sa aspoň nezúčastňovať  na tom, čo by mohlo niekomu poškodiť.

Fotografisti majú osobitný pozdrav. Pripomínajú si ním základnú potrebu svojich objektívov. Ak sa pozorne zahľadíme na fotografie Borisa Pekaroviča, prečítame si tento pozdrav priamo z obrázkov, ktoré ponúka jeho neraz až mystický svet lesa. Je to už nielen pozdrav, ale priam posolstvo. Posolstvo každému, komu sa žiada primiešať do svojho životného receptu kus pohody a krásy.

Dobré svetlo.

 

Hrončok