Martin Kiss

Jozef HIKL

Už dávnejšie sa dostáva do pozornosti najmä lesníkov a poľovníkov vaša tvorba výtvarných diel s témou prírody a poľovnej zveri. Sú to solitérne obrazy, alebo sa usilujete aj o širšie, stabilnejšie zázemie vnímania verejnosti?

Keď som začínal, mal som úprimnú radosť z toho, keď som nakreslenú vec ukázal susedovi Cvikovi a on s uznaním povedal. Hm...h. Otec, ten už bol viac kritický. Keď ma v ľudovej škole umenia učiteľ posmeľoval, aby som dal niečo na výstavu, skúsil som. Vystavoval som v Nitre starecké tváre vidieckych ľudí, v Prievidzi, neskôr v Zlatých Moravciach spolu so staršími výtvarníkmi kolekciu akvarelov a grafiky.

Príroda a v nej poľovná zver mi učarovali neskôr, po štúdiách na Technickej univerzite vo Zvolene.

Vo výtvarnej tvorbe ste amatér, alebo máte aj teoretické vzdelanie­?

V školskom veku som chodil do výtvarného krúžku Ľudovej školy umenia v Zlatých Moravciach. Súkromné hodiny mi dával aj akademický sochár pán Štefan Partl. On mi priblížil výtvarné techniky a naučil ma pozerať sa na objekt očami, ktoré v ňom vidia viac ako len kontúry.

A čo súkromie, ako súvisí s motívmi na vašich obrazoch?

Vyrastal som v lesníckej rodine, kde aj starí rodičia boli lesníci. S otcom som chodil po poľovníckych chodníkoch topoľčianskej zvernice a vnímal som prírodu aj otcovým výtvarným cítením. Keď sa tvorila kniha 80 rokov Štátnych lesov Topoľčianky, nakreslil som niekoľko ilustrácii aj do tejto knihy. Neskôr som začal ilustrovať knihy s poľovníckou tématikou. Ako absolvent Lesníckej fakulty TU vo Zvolene mám aj profesíjne blízko k prírode. Po skončení školy som bol zamestnaný ako lesník na OLZ Topoľčianky, neskôr v štátnej správe na odbore životného prostredia, na lesnom úrade, v Tatranábytkárni Pravenec. Keď sa mi naskytla možnosť, vrátil som sa do Topoľčianok. Motívy na mojich obrazoch teda súvisia s civilným zamestnaním a s  výdatnou podporou manželky sú aj energiou, ktorá ma poháňa.

Dostali sme sa až po súčasnosť. Čo vás baví viac, lesníctvo alebo výtvarné umenie?

Keď som mal študijné problémy a chcel som ujsť od lesníctva, myslel som si, že sa uplatním ako výtvarník. Otec mi vtedy povedal: „Ak skončíš školu uvidíš, že budeš mať aj z kreslenia väčšiu radosť.“ Dnes mu dávam za pravdu a tým odpovedám na čo sa pýtate.

Aké sú vaše ambície do budúcnosti?

Chcel by som vám na to odpovedať tak, aby to nevyzeralo ako banálna fráza. Chcem sa uplatniť v lesníctve a zdokonaľovať sa vo výtvarnom prejave. A chcem dávať do toho srdce. Kdesi bolo napísané, že ak má človek niečo dosiahnuť, musí sa vybrať na cestu a položiť si otázku – má tá cesta srdce? Ak áno, je dobrá, ak nie, je zbytočná.

Ja moje obrázky kreslím so srdcom a pritom strácam pojem o čase, len nech je na nich zachytené moje videnie. Abstraktné umenie mi nie je blízke, nerozumiem mu. Určitý stupeň predstavivosti však uplatňujem pri zachytení dynamiky pohybu zveri, aký by bol v reálnej podobe.

A na odľahčenie tohto rozhovoru - aké farby obľubujete?

Červenú, lebo je to silná farba, ktorá je spájaná s vitalitou a ambíciami. A zelenú - ako deň na vidieku. Tá vytvára upokojujúce okolie, pocit spojenia s prírodou.