„Bol to správny krok!“

Symfónia pre päť lán

Ján Rodák

Ján MIČOVSKÝ

Starká

Stretnúť ich je zážitok. Poviem vám - páni robotníci! Či skôr členovia zohratého orchestra. Sebaistí, zruční a napospol príjemní. Pri našom nedávnom stretnutí v hmlou zastretej doline Čergova sa všetci zdvorilo pousmejú. Až na jedného. „Dirigent“ tohto jedinečného telesa stojí s kamennou tvárou trocha bokom. Jeho zdržanlivý postoj sa však čoskoro vytráca a pokojné slová prezrádzajú človeka s veľkými skúsenosťami. A možno ešte väčším srdcom:

„Keby nám išlo o peniaze, tak tu už nie sme. Ak však dnes odídeme, zajtra tamto stojí!“ pokývne smerom k starej známej oranžovej „ká-es-ká-čke“. Pomenovanie „stará“ je v tomto prípade viac ako na mieste: stroj má 22 rokov! Slová Jána Rodáka, lebo on je tým „dirigentom“, nie sú žiadnou hrozbou, ale vyjadrením reality. Lanovka by bola bez pracovnej virtuozity jeho mužov už dávno vyradená. Takto však podáva svoj štandardný 800 kubíkový mesačný výkon práve tak ako v časoch, keď ju v roku 1983 priviezli rovno z rakúskeho Steyeru!

„Výkonová norma pozná len základné operácie, no nedokáže postrehnúť to, ak do svojej práce vložíte čosi navyše. Podľa normy by sme si mohli narúbať dopredu celý pás a potom ho rýchle zblížiť. Nikdy sme to tak však nerobili!“

„A prečo, pán Rodák?“ spytujem sa.

„Lebo by to bolo proti lesu i proti prírode! Ak by sme napúšťali stromy po svahu, poškodili by sme veľkú časť kmeňov, zničili zmladenie i  pôdu. Zrúbeme preto vždy len jeden - dva kusy do svahu, tieto vydvihneme hrubším koncom nahor a potom opatrene stiahneme na sklad. Výkon nám síce klesá, no je to najšetrnejší spôsob práce. Škoda len, že to neviete zaplatiť...“

Do rozhovoru vstupuje Jaroslav Uchal, vedúci Regionálneho strediska lesnej techniky vo Vranove nad Topľou, ktoré ako súčasť OZLT Banská Bystrica prevzalo od 1. júla 2005 do svojej pôsobnosti aj túto pracovnú skupinu:

„Chlapi tu síce dokážu celkom dobre zarobiť, no za cenu plnenia normy na 160 %! Za týmto číslom veru nie je žiadna špekulácia, ale jedine zohratosť a obrovská pracovná disciplína týchto ľudí. Ak by plnili normu len na 100 % zarobili by po 12-13 tisíc... Akoby tu staré mzdové predpisy neladili s novými požiadavkami na kvalitu a výkon...“

 

Akoby tu staré mzdové predpisy

neladili s novými požiadavkami

na kvalitu a výkon.

 

Rodákovci sú vskutku výnimočná pracovná skupina. Jednak už tým, že väčšinové zastúpenie tu majú štyria bratia Rodákovci – Ján, Peter, Štefan a Pavol. S nimi pracujú Jozef Andruščák, Štefan Biľanský a Ján Staš-Petrič. Priezvisko Rodák tu však neznamená žiadne privilégium. Skôr naopak. Možno práve aj preto pred časom opustil skupinu syn Jána Rodáka. Pozoruhodná je i deľba práce. Žiadne rotovanie kádrov. Každý si trvalo zodpovedá za pridelené miesto. Operátor Štefan Rodák za stroj, piliči za ťažbu, odopínač za horný sklad, traktorista za odoberanie a manipulant za dolný sklad. Normovanú posádku tejto lanovky kedysi tvorilo 10 chlapov, dnes ich strhujúcu „symfóniu pre päť lán“ (nosné, ťažné, vratné, pomocné a montážne) spoľahlivo zvláda sedem.

Požiadavky na prípravu pracoviska sú zo strany skupiny prakticky nulové. Sami si skompletizovali podivuhodný traktor, ktorým upravujú trasu, zrovnávajú terén a pomáhajú lanovke vyšplhať sa do odvážnych stanovíšť. Na tomto traktore je pozoruhodná aj originálna „zajda“ – veľký kovový kôš, ktorý slúži na približovanie olámaných konárov. Mesačne z nich vyrobia okolo 150 prm paliva.

„S tou rovnačkou to však nie je celkom v poriadku“ zdôrazňuje Jaroslav Uchal. „Chlapi si zvykli dôsledne vyčistiť pásy a keďže dopyt po palive je veľký, zdá sa im zvláštne, že by sme mali túto prácu obmedziť. Pri vnútropodnikovej cene 130 Sk za meter paliva je to však z pohľadu nášho strediska luxus.“ Nuž, možno tip pre iné nastavenie vnútropodnikových cien...

Rodákovci sa nedávno vrátili z horehronskej kalamity. Stretli tam aj zástupcu výrobcu rakúskych lanoviek. Vysoká prevádzková spoľahlivosť systému KSK-16 v rukách tejto partie ho však napodiv vôbec nepotešila: „...ak by boli všetci takýto, veľa nových strojov by som nepredal!!“

„V kalamite nám bolo treba rozmýšľať i pracovať dvojnásobne. Stromy sme museli prácne otáčať do svahu. V opačnom prípade by koreňový koláč padal na najcennejšiu odenkovú časť“ – týmito jednoduchými slovami odhaľuje Ján Rodák citlivý vzťah svojej skupiny k hodnotám lesa.

Teraz sa „rodákovci“ trocha obávajú o schopnosť Regionálneho strediska operatívne zabezpečiť v prípade potreby náhradné diely. Prerušenie pupočnej šnúry s materským závodom v Bardejove je po toľkých rokoch predsa len veľkou zmenou.... Ich obavy sa však zatiaľ nepotvrdili. Jaroslav Uchal vie, že v stávke je česť jeho strediska a je rozhodnutý urobiť všetko pre to, aby sa pracovné podmienky tejto jedinečnej partie nezhoršili, ale naopak. Počnúc zdanlivo takou banalitou, ako je výmena nevyhovujúcich pracovných rukavíc, ktoré ktorýsi z chlapov „operatívne“ zatriedil do kategórie – chirurgických.

„A novú lanovku by ste po toľkých rokoch nechceli?“ opáčim na rozlúčku.

 

Práve v rukách takýchto múdrych a výkonných chlapov spočíva tajomstvo lesnej výroby.

 

Jednoznačné odmietnutie potvrdzuje, že sedem chlapov si za 22 rokov vytvorilo k tejto lanovke výnimočný vzťah. Nenadarmo chýr o nich už dávno prekročil hranice regiónu: „Práve v rukách takých múdrych a výkonných chlapov ako sú títo lanovkári spočíva tajomstvo takej lesnej výroby, ktorá je v súlade s prírodou i ekonomikou“ prízvukuje vo vedení podniku rozvojovo-technický riaditeľ Ján Štefánik.

Od Jaroslava Uchala sa postupne dozvedám aj ďalšie pozoruhodné údaje:

„Máme za sebou hektické mesiace, ale už teraz je jasné, že strategické rozhodnutie podniku vo veci centrálneho riadenia techniky bol správny krok. Vyjasnili sa vzťahy, stúpol výkon a zvýšila sa efektívnosť! Myslím, že nemalý podiel na tomto úspechu má aj kreativita riaditeľa Slottu, ktorý nás „nakazil“ svojim elánom. Dobrá je tiež spolupráca s riaditeľmi závodov, pre ktoré pracujeme. Rozhodli výsledky. Vo všetkých výkonoch sme pre tieto závody lacnejší, ako boli ich vlastné priemerné náklady za minulý rok. A platí to aj pri porovnaní sa s ich externými dodávateľmi. Riaditeľ sobraneckého závodu, inžinier Staško, nám ponúka prevzatie pracovných skupín v ťažbovej činnosti, ktoré v súčasnosti zamestnáva. Priznám sa, teší ma to...“

Na moju otázku, ako na tento stav bude asi reagovať konkurencia - naši externí dodávatelia, ktorí majú na výkonoch podniku najväčší podiel, reaguje Uchal s osobným zaujatím:

„A ja sa pýtam, aká je to vlastne konkurencia?! V cenách nás kopíruje, v zárobkoch zaostáva a vo vybavenosti sa nám nevyrovná! Jasným signálom o našej pozícii je snaha viacerých jej zamestnancov vrátiť sa späť k nám. My však dnes máme kvalitných ľudí a tých si chceme udržať. Nebojíme sa porovnania s nikým. Myslím, že to pred niekoľkými mesiacmi len málokto čakal...!“

 

Odpustite mi záverečné klišé, nenapadlo mi však nič priliehavejšie: úspech je vždy v nás. Nie je dôležité, či ide o staručkú lanovku alebo nové stredisko. Stačí – vedieť a chcieť. Aké jednoduché...

Hmla sa trhá a nad Čergovom presvitá novembrové slnko...

Foto: autor

Komletní