O lesníckej mladosti, komore i  tvorbe

Čas je relatívny. Albert Einstein však nie je jediný, kto objavil pravdu o nerovnakom plynutí času. Objavujeme ju aj my, čo máme školské roky dávno za sebou: Čas nám plynie stále rýchlejšie a pocit, že práve posledné decénium sa pominulo skôr ako všetky tie predchádzajúce je čoraz neodbytnejší... Hoci je to len zdanie, obsahuje aj ono svoje ľudské posolstvo. Pripomína, že náš čas sa nemeria len počtom prežitých dní, ale aj tým, čo sme počas nich vykonali. Alebo nevykonali...

Komu by aspoň niekedy neprebleskli hlavou práve aj takéto pocity? Nie každý je však ochotný o nich hovoriť. O to viac treba počúvať kolegov, ktorí majú dar povedať pravdu. O sebe. A spolu s tým tak trocha aj o nás ostatných. Ľudí, ktorí si na šachovnici lesníckeho diania vyskúšali rôzne pozície, no nikdy neboli figúrkami. Jedným z nich je aj Ing. Jozef HIKL, lesníckej verejnosti známy aj ako autor poľovných príbehov, ktorý v súčasnosti pracuje na generálnom riaditeľstve vo funkcii vedúceho referátu ochrany majetku a vnútorných vzťahov.

Lesník s perom

Ján MIČOVSKÝ

Jozef, začnime tento krát z toho slabšieho konca! Čo sa ti v doterajšom živote nepodarilo?

Každý máme lepšie i slabšie obdobia. Dôležité je, aby sme sa snažili o to, čo je v danej dobe možné. Ak to napriek tomu nevyjde, aspoň si môžeme povedať – robili sme čo sme vedeli a mohli. Ja tak, žiaľ, nemôžem povedať o období počas ktorého som aktívne pôsobil v Slovenskej lesníckej komore. Bol som predsedom západoslovenskej oblastnej komory i podpredsedom celoslovenskej, mal som teda možnosť na dianie v komore výrazne vplývať. Začínali sme s dobrým úmyslom vrátiť lesníckemu stavu to miesto v spoločnosti, ktoré mu akiste patrí. Dnes však musím otvorene priznať, že sa nám to takmer vôbec nepodarilo.

Prečo ?

Nedokázali sme aspoň časť členskej základne zburcovať k zmysluplnej činnosti. Stretnúť sa raz do roka na veľkom zhromaždení, popočúvať, porozprávať a na rok sa opäť rozísť, to je naozaj málo. Myslím, že sme ako čelní funkcionári neponúkli svojim členom dostatok podnetov pre spontánnejšiu aktivitu. Ak k tomu pripočítame našu národnú povahovú črtu – „čo sa budem angažovať, ešte mi to niekto raz spočíta“ - žalostný výsledok je zaručený. A tak sa aj stalo. Komora je tu už roky, no pohnúť s vedomím nielen politikov, ale aj širšej spoločnosti sa jej nepodarilo. A povinné členstvo pre vybrané skupiny lesníkov, to bol už len posledný klinec do rakvy prirodzenej aktivity lesníkov. Vznikol nám tu aj akýsi lesnícky paradox – čím bolo dianie v lesníctve dynamickejšie, tým bola komora tichšia. Viniť za to členskú základňu by nebolo fér, mali sme pre vážnosť komory urobiť vo vedení viac! Je to moja životná prehra, lebo som mal obrovskú šancu naplniť lesnícky odkaz môjho otca...

Možno ste na to v Komore išli príliš akademicky a duši horára neveľmi rozumeli...

Tak, to sa teda mňa určite netýka! Od kedy som otvoril oči mal som okolo seba nefalšovaný svet lesa a lesníctva, a tak si myslím, že tej duši rozumiem až veľmi dobre! Narodil som sa síce v Sv. Antone, kde bol otec štátnym lesníkom, no už po roku ho preložili na polesie Pata neďaleko Levíc. Tu sme bývali osemnásť rokov na samote, v horárni bez elektriky, dva kilometre za obcou Čifáre. Zažil som tu uprostred dubových lesov nádherné detstvo. Moje prvé spomienky sú na kočišov, koníkov a psov okolo ktorých som sa motal celé dni. Do školy som chodieval krížom cez močiare, sprevádzali ma len tajuplné zvuky lesa a občas aj naše psy. Ako deväťročný som dosiahol svoj prvý veľký chlapčenský úspech - ulovil som zajaca. Na poľovačku ma síce otec brával so sebou už od mala, no toto som vtedy pred ním radšej zatajil... Pamätnú brokovničku - „dvadsaťosmičku“ - mám dodnes. V administratíve polesia nebolo v tých časoch toľko robôt, a tak otec mohol tráviť v lese celé dni. Plat lesníka bol biedny aj na vtedajšie pomery, a tak nás živilo predovšetkým hospodárstvo, ktoré patrilo k polesiu.

A ako to bolo na Pate s tým známym chovom bažantov ?

To je samostatná kapitola, ktorá výrazne ovplyvnila život celej našej rodiny. Hoci na v lesoch okolo Paty boli aj kapitálne diviaky, môj otec mal guľovnicu na pleci možno tak dva – tri krát v živote. Jeho veľkou láskou však boli bažanty. Keď sa kdesi dočítal o možnostiach ich polodivého chovu stal sa jedným z jeho priekopníkov. Zbierali sme vtedy vo voľnej prírode bažantie vajíčka a dávali ich vysedieť domácim sliepkam. Po vyliahnutí sme takéto zmiešané rodinky umiestňovali v revíri do drevených klietok, volali sme ich „kukane“. Z nich mohli bažantíky vychádzať von i dnu, no sliepky nie. Otec dosiahol v tomto spôsobe odchovu bažantov veľmi dobré výsledky. Pravdepodobne tento úspech spôsobil, že mu ponúkli miesto vedúceho veľkej bažantnice v Palárikove. A tak sme sa po rokoch sťahovali z mojej milovanej samoty. V palárikovskej bažantnici sa vtedy práve začínalo s veľkými poplatkovými poľovačkami. Denný výrad tu býval aj 4.500 kusov! Kadekto sem chodieval. Asi najpamätnejšia bola poľovačka Kadára s Dubčekom 18. augusta 1968 na ktorej sa vraj Dubček dozvedel o tajných prípravách na inváziu. Ktovie ako to naozaj bolo, no Dubček vtedy odchádzal naozaj smutný...

Po lesníckom detstve bolo tvoje životné smerovanie určené asi jednoznačne...

Ani nie, otec bol zásadne proti tomu, aby som sa stal lesníkom. Jednoducho vedel, že to nie je ľahký život a chcel, aby som sa mal lepšie. Aj som preto po gymnáziu začal študovať poľnohospodársku školu v Nitre, no po prvom ročníku som prestúpil na lesnícku fakultu bez toho, aby som to otcovi povedal. Vtedy som ho prvý krát veľmi sklamal...

A kedy ešte?

Na konci štúdia, keď som si za diplomovú tému nevybral chov bažantov, ale rekonštrukciu hornej hranice lesa. Otec v tých časoch zakladal už ďalšiu veľkú bažantnicu na Karikáši a ja som vtedy nepochybne urobil životnú chybu. Ak by som sa bol ostal venovať bažantom mohol som sa s otcovými skúsenosťami stať skutočnou kapacitou na chov tejto atraktívnej drobnej zveri...

Je to naozaj trocha zvláštne, roky prežiješ medzi bažantmi a keď máš možnosť voľby „prebehneš“ k hornej hranici lesa...

Čo ti budem hovoriť...! Robil som vtedy na škole pomocnú vedeckú silu a jeden pedagóg, ktorý sa venoval práve tej hornej hranici mal krásnu dcéru. Myslíš, že mi vtedy chodili len bažanty po rozume...?!

Nie, to si teda, Jozef, naozaj nemyslím. A čo bolo potom ?

Rok som robil lesníka na Modrom Kameni, pol roka odbytára na tamojšom závode a potom som prišiel na ONV v Nitre. Štátna správa sa na mnoho rokov stala mojim osudom. Prešiel som tu od referenta cez vedúceho odboru až po prednostu Oblastného lesného úradu. Bolo to asi najplodnejšia etapa môjho života. Rád si spomínam na obdobie tvorby nového lesného zákona. Schádzali sme sa vtedy z najrôznejších sfér lesníckeho života a podarilo sa nám vypracovať návrh zákona o ktorom som dodnes presvedčený, že bol funkčný, hoci na ministerstve napokon neprešiel. Myslím, že takýto široký prístup k tvorbe zákona dnes chýba a asi preto ho stále nemáme...

Tvoje životné skúsenosti sa však v poslednom období prejavujú aj v celkom novej kvalite. V knihách Samota a Dobrý vietor sa zoznamujeme s Hiklom - rozprávačom, ktorý nás prekvapuje množstvom živých príbehov z lesa. Cítiť v nich majstra slova u ktorého sa láska k prírode spája so silou vlastného prežitku. A ak by si mal chuť byť príliš skromný stačí pripomenúť, že Dobrý vietor bol už s úspechom preložený aj pre náročného českého čitateľa. Kde sa tu teda odrazu vzal Hikl – spisovateľ?

No, s tým spisovateľom to zase nemusíš preháňať... A ani tak odrazu to celkom nebolo. Zápisky poľovníka som si robil už ako desaťročný. Určite som bol vtedy ovplyvnený jednou z najkrajších kníh o prírode aké som kedy čítal – Lovec Dersu. Prostredie mojej mladosti bolo pre mňa dostatočne inšpirujúce k tomu, aby som sa stotožnil s Dersom Usalom a to čo on zažíval v tajuplnej tajge pri Usuri som ja nachádzal v rovnako tajuplných lesoch okolo Paty. V neskorších rokoch som získal aj nejaké drobné literárne ocenenia, no potom som na písanie zanevrel. Až v poslednom čase sa mi príbehy akosi samé tlačia do pera, a tak mi neostáva nič iné, len ho poslúchnuť a písať. Krátke poľovnícke poviedky mi idú celkom ľahko, horšie je to s vážnejšími príbehmi zo života. Tam asi nie som taký znalec, nuž sa s tým trocha trápim. Ale snažím sa. V tomto roku mi v Čechách ešte vyjdú „Myslivecké stopy“ a pripravené mám ďalšie dve knihy.

Do akej miery sú to tvoje príbehy autentické?

Je to častá otázka. Všetko o čom píšem som samozrejme nemohol zažiť, no v každej poviedke je vždy väčší alebo menší diel aj osobnej skúsenosti. Alebo aspoň skúsenosti niekoho, kto mi o nej porozprával. Vymyslieť celý príbeh jednoducho nedokážem. No ani jeden námet nevznikol za stolom, ale vždy v lese. Les je pre mňa chrám bez ktorého by som nevedel vytvoriť nič.

Nemožno obísť ani tvoje účinkovanie na Levických poľovníckych dňoch, ktoré sú tak trocha tvojím dieťaťom...

Práve pripravujeme desiaty ročník tohto podujatia, ktorému som naozaj kedysi dal štartovný impulz i meno. Tohtoročné Levice budú venované šelmám. Som rád, že náš podnik je významným spoluorganizátorom a podporovateľom tohto medzinárodného seminára, ktorý sa už stal v poľovníckom kalendári pojmom. V prvých ročníkoch sme mali túžbu prilákať do Levíc domácich i zahraničných odborníkov, aby prišli odovzdať svoje skúsenosti. Je pre nás viac ako povzbudivé, že dnes sa nám poľovní prednášatelia do Levíc doslova tlačia...

Nebolo by správne utajiť, že svoje poľovnícke zážitky čerpáš nielen z pod Tríbeča, či Poľany, ale spoznal si aj zelené pahorky africké...

Je fakt, že som zažil veľa poľovníckych dobrodružstiev vo Švajčiarsku, Litve i v Južnej Afrike, no najkrajšie zážitky mám zo Slovenska. Nehovorím to preto, že sa to akosi patrí, ale práve preto, že až porovnanie našich krásnych lesov so svetom mi pomohlo pochopiť, čo to vlastne doma máme!

foto: archív J. Hikla

 

Hoci Jožko Hikl kedysi ušiel svojmu Apinovi (ako ho pekne nazval v jednej z poviedok) od bažantíkov ku krásnej učiteľovej dcére, svojmu lesníckemu poslaniu predsa len neunikol. Láske k prírode spolu s manželkou dnes priúča aj syna Juraja. Bojí sa však jedného. Aby sa raz štátne lesy v snahe maximalizovať zisk, či vyhovieť mocným, nezbavili poľovných revírov, ktoré mu priniesli toľko krásnych zážitkov a inšpirácie.

„Lebo kto iný, ak nie práve štátne lesy by mali svedomite zachovávať genofond poľovnej zveri, bez ktorej žiadny les nemôže byť úplný“ hovorí.

Verme, že sa táto jeho obava nikdy nenaplní. Lebo to by mu Apino, ktorý dnes už má na starosti iné revíry, nemusel nikdy odpustiť.

A nielen jemu.