Ľudia so zeleným srdcom

Laco HOMOLA

Laco Homola bol talentovaný básnik, spisovateľ a textár. Poznal som ho ako človeka, ktorý všetko robil naplno. Píšem „robil“, pretože pred pár rokmi, vo veku štyridsaťsedem rokov, zomrel. V archíve Slovenského rozhlasu bol objavený scenár jeho dosiaľ nerealizovaného projektu, umelecko – dokumentárneho pásma Ľudia so zeleným srdcom. Zásluhou redaktora Jána Zaťka bolo pásmo nahraté a odvysielané Slovenským rozhlasom na stanici Devín v apríli tohto roku. Uverejňujeme krátky úryvok z pásma.

 

Poľovačka. Nutnosť, vášeň, frajerina, panská zábavka, mäso a či duševná potreba? U každého ináč.

U voľakedajšieho prominentného poľovníka v slovenských lesoch, bulharského cára Ferdinanda Coburga, určite vášeň. Veď načo by si bol inak prenajal v roku 1906 takmer desaťtisíc hektárov poľovného revíru v okolí Hranovnice? Cár si vtedy s biskupským revírom prenajal aj kaštieľ biskupa Smrecsányiho. Prenajatý kaštieľ si však zariadil podľa svojho vkusu ako sa na mužov v jeho postavení patrilo, prepychovo, ale aj účelne.

V kastelánovom byte vedľa kaštieľa bol telefón aj telegraf, v stajniach strojné kone a v hospodárskych budovách prekrásne kočiare. Na Hranovnícke pleso chodieval cár väčšinou so svojimi deťmi, princmi Borisom a Cyrilom a oboma princeznami. Keď sa cár vracal z poľovačky s úlovkom, celé pleso sa údajne radovalo, veselilo, ale ak sa vracal bez zálomku za klobúkom, všetci obyvatelia sa radšej poskrývali a na pleso zaľahol smútok.

Poľovačka bola pre Ferdinanda Coburga vášňou, ktorá ani rokmi neutíchala. Ako sa mu len muselo cnieť za svojimi bývalými revírmi na Slovensku a ako sa zaradoval, keď mal počnúc rokom 1935 povolené strieľať v lokalitách okolo zámku Predná hora každý rok na dva jelene, tri srnce, dva hlucháne a tetrovy bez obmedzenia. Zámok na Muráni mimochodom postavil jeho tesť princ Filip, ktorý v tom čase vlastnil aj priľahlé poľovnícke revíry. Ibaže v roku 1936 už nebol Ferdinand ani cár, ani mladík, bol to chorľavý starec. Po tom, čo ho vyhnali z Bulharska musel preto, aby mohol na jar poľovať na slovenské hlucháne, precestovať 1200 kilometrov. Vtedy už bolo jeho zdravie naozaj chatrné a jeho osobný lekár ho na takú dlhú cestu nechcel vôbec pustiť. A ani ho nepustil. Utiekol a toho hlucháňa v tom roku strelil. Aj keď ho namiesto poľovačky museli šumiacki chlapi vyniesť pomocou gurtní, vo fotelke z prútia, vymyslenej jeho osobným jágrom, pánom Kováčom. Keď Ferdinand tento vynález uvidel, usmial sa nad ním a uťahujúc si sám zo seba povedal: „No a teraz ma budete nosiť ako maharadžu“. Aj nosili, keď ho po poľovačke zniesli znova ku koču, každého z nich odmenil stokorunáčkou.

Ferdinand, keď už nebol cárom v roku 1935, na prvej postriežke podľa spomínania jágera Kováča, zašepkal do šera: „Kováč, som veľmi šťastný, že znovu počujem hlas kráľa našich lesov“. Jeho prvý jeleň vraj ručal celkom obstojne, ale na lúčku vyšiel až potme. Strieľať sa už nedalo, slnko dávno odpočívalo za Kráľovou Hoľou, ba ani s druhým jeleňom vyhliadnutým na veľkej lúke na Muránskej planine, nemal cár šťastie. Na Košariskách, ôsmeho októbra, bývalý cár dokázal, že hoci už starec, aj tak je ešte vždy parádny strelec. Trafil jeleňa presne na lopatku, jeleň farbil a po niekoľkých skokoch padol. Cár zišiel z posedu a pobiehal okolo neho s paličkou, o ktorú sa v tej chvíli zabudol opierať a hovoril: „Kováč, veď ja som zase o desať rokov mladší“. Radoval sa tak, že sa skoro na svojich boľavých nohách pustil aj do tanca. Veru, hora má zvláštnu moc, aby vyvoleným, hoci starcom, vdýchla aspoň na chvíľu do tiel mladosť. Hora si však tých svojich nevyberá podľa tváre ani postavenia či hodnoty, ale podľa srdca. Jej vyvolení ho majú všetci do jedného zelené...