Aladinove heslo

Ján MIČOVSKÝ

Turizmus, ako téma mesiaca nie je vo svojej podstate zvlášť radostná. Je totiž zaťažená poznaním ekonomickej stratovosti. Vo svetle tohto faktu prírodné krásy územia, ktoré spravujeme trocha temnejú a ku slovu sa dostávajú veľmi široké úvahy. Od ekonomického idealizmu, ktorý stratovosť ospravedlňuje podnikovým imidžom až po odpredaj lukratívnych chát súkromníkom, ktorí by nám to vraj radi ukázali... Pravda asi bude niekde medzi týmito dvomi extrémami. Spýtal som sa na to riaditeľov dvoch závodov, ktoré sa problematike intenzívne venujú.

Ing. Jozef Staško, riaditeľ Odštepného závodu v Sobranciach, sa rozhovoril o niečom, do čoho zjavne vložil nielen povinnosti vedúceho pracovníka, ale aj kus osobného

Ing. Jozef Staško

presvedčenia. „Poľovníctvo a chaty musíme vidieť aj z inej ako ekonomickej stránky, a preto nesúhlasím, aby sa tu zisk staval ako priorita. Táto sféra je neoddeliteľnou súčasťou lesníctva a ľahkovážne sa jej zbaviť by bolo nezodpovedné. Rozhodujúcou hranicou medzi „áno, či nie“ je hranica medzi ziskom a stratou. Nechcime od chát mimoriadne zisky, ktoré nám budú vylepšovať hospodárenie, no nepripusťme, aby boli stratové, lebo v takom prípade naše tradície, nech by boli akokoľvek veľké, nemajú šancu na prežitie.“ Riaditeľovi pripomínam, že ani na tunajšom odštepnom závode nie je hospodárenie s chatami doposiaľ ziskové.... „Nebolo, nakoľko boli potrebné rekonštrukcie, aby chaty spĺňali základné požiadavky hostí, no verím, že už tohto roku budú! Je to predovšetkým otázka propagácie. Oslovili sme všetky školy v regióne i mnoho firiem. Paradoxne sme prestali mať problémy s pätnástimi malými chatami o ktoré je veľký záujem. Horšie je to s tými väčšími, ktoré už nevyhovujú dnešnému štandardu a potrebujú investície. Príkladom toho je veľká chata na Morskom Oku. Ale riešenie sme našli aj tam. Prenajali sme tamojší bufet súkromníkovi a urobíme s ním aj zmluvu o zabezpečení prevádzky tejto, i niektorých ďalších chát. Ani jedna z nich si totiž nedokáže sama o sebe zarobiť na chatára. Ale toto je cesta, ktorá prelomí pri chatách stratu bez toho, aby sme k nim stratili vlastnícke a dispozičné právo“. Riaditeľ vníma aj správu chát predovšetkým cez prizmu tradície. Hrdí sa tým, že je predstaviteľom tretej generácie lesníkov. I trofeje, ktoré zdobia jeho kanceláriu sú vlastne rodovou poľovníckou výstavou. Ale jeho vzťah k poľovníctvu a chatám má aj inú, rýdzo praktickú dimenziu: „Parlament ovládajú poľovníci, a poľovať bez chát sa nedá, nepusťme si túto oblasť z rúk!“. Akoby jeho slová potvrdzovalo aj naše krátke zastavenie v útulnej jednoduchej chatke Sv. Štefana, dobre ukrytej v malebnom tichu vihorlatských bučín. Práve tam skončilo medzinárodné obchodné rokovanie dvoch lekárov - reprezentatov známeho nadnárodného monopolu. K úspechu nepochybne prispel aj ranný poľovný úspech jedného z nich. „Je tady u vás moc krásně“ hovorí. A prídete aj na budúci rok? - spytujem sa. „Ne příšte, přijedem jestě letos! Sem k vám se prostě nedá nechodit. Praha je nádherné město, no neco takové bych v jejím okolí marně hledal.“

Druhá zastávka patrí OZ Čierny Balog, ktorý je vďaka Lesníckemu skanzenu takpovediac mojím tretím domovským závodom (po Medzilaborciach a Humennom, na ktoré, hoci už

Ing. Miroslav Engler

dávno neexistujú, nedám v spomienkach dopustiť). Nie som tu však tento krát kvôli skanzenu, ale kvôli veľavravnému faktu, že tunajší závod je jedným z dvoch, ktorí so svojimi chatami nehospodária so stratou, pričom práve na tomto závode má táto skutočnosť výrazné parametre. Mám pre riaditeľa závodu Ing, Miroslava Englera len jednu otázku – v čom vidí príčinu tohto dobrého výsledku?

„Chatám sme sa vždy snažili venovať pomerne slušnú starostlivosť, a to i napriek častému nedostatku finančných prostriedkov. Myslím, že jedným z rozhodujúcich momentov bolo spracovanie ponukového „Katalógu ubytovacích a rekreačných zariadení OZ Čierny Balog“, ktorý sme vydali v roku 1999. Detailne sme tu opísali všetky chaty, uverejnili fotografie exteriéru, ponúkli možné aktivity a asi to zabralo. Záujem klientov o pobyt v našich chatách určite zvyšujú také atraktivity, ako je Dobročský prales, vodná nádrž Hronček, pekná príroda, možnosti letnej i zimnej turistiky a v posledných dvoch – troch rokoch aj Lesnícky skanzen. Svojráznym lákadlom pre hostí je aj prírodná galéria Eko – artu, kde nám umelci z celej Európy už 12 rokov priamo v lesoch zanechávajú svoje diela“. S mojou poznámkou o zdanlivo bezproblémovom chode chatového systému na tunajšom závode Miroslav Engler zjavne nesúhlasí: „Ale, máme tu i my svoje radosti, veď pri takom množstve návštevníkov sa tu vyskytne kadekto, i takí po ktorých je viac upratovania, ako osohu... A zlostím sa, keď si niekto na internete objedná chatu dlho dopredu a napokon ju nevyužije a nezaplatí. Myslím, že do niekoľkých dní po potvrdení by sa mala chata vyplatiť, alebo objednávka zrušiť, lebo v opačnom prípade ju zbytočne blokujeme pred ďalšími záujemcami“. Skutočný objem nákladov bol na tomto závode 722 tis. Sk, tržby 862 tis. Sk. Riaditeľ závodu však túto základnú štatistiku dopĺňa: „Pri takomto relatívne tesnom pomere nákladov a tržieb nemožno vždy očakávať len plusové hospodárenie. Najmä v rokoch, keď sa zlepšeniu ubytovacích podmienok venuje viac peňazí, môže to hospodárskym výsledkom z tejto činnosti zakolísať.“ Iste, môže. Avšak taký prístup ku chatám, aký majú kolegovia z Balogu je predovšetkým zdrojom dôležitého posolstva pre celý podnik – naozaj sa to dá!

Využívanie podnikových chát je nepochybne ťažká téma. Ekonomická realita nám však už nedáva veľa času, a preto si navrávať, že to „nejako“ ešte potiahneme by nebolo veľmi múdre. Aladin si cestu z jaskyne otvoril známym „sezamovým“ heslom. Vďaka tomu, čo som sa dozvedel v Čiernom Balogu, Sobranciach i Palárikove (o tom píšeme na inom mieste) sa mi zdá, že čarovným slovkom, otvárajúcim brány prosperity našich chát je „propagácia“.