O zubných kefkách, budapeštianskom viceprimátotrovi a budúcej legende

Pri veciach označovaných ako „rodinné striebro“, vnímame viac ako účtovnú cenu ich kultúrnu, historickú a morálnu hodnotu. V podniku k tomuto druhu aktív patria predovšetkým niektoré budovy, ktoré nezanedbateľným spôsobom spoluvytvárajú našu značku. Medzi týmito budovami vynikajú dve – sídlo podniku v Banskej Bystrici a Poľovnícky kaštieľ v Palárikove. O budove Generálneho riaditeľstva už pred časom zaujímavo písal J. Burkovský (Lesník, 7-8/2004). Do Palárikovského kaštieľa nahliadneme zase dnes. Trocha nezdvorilo sa vyhneme historickému exkurzu a povenujeme sa najmä súčasnosti kaštieľa, ktorá napriek vydarenej rekonštrukcii v roku 2002 nie je jednoduchá. Stane sa tak prostredníctvom sympatickej Márie Becíkovej, šéfky malého kolektívu, ktorý sa snaží objektu prinavrátiť ani nie tak slávu (tej je tam v podstate dosť), ale najmä ekonomickú prosperitu. Dôležitým krokom k tomu, aby sa tak mohlo stať, bolo zaradenie kaštieľa do novovzniknutého Strediska Turizmus. Napriek tomu zainteresovaní „i výsledovka“ vedia, že je to úloha nad úlohy...

Dáma z kaštieľa

Ján MIČOVSKÝ

Pani Becíková, po rokoch koexistencie s OZ Palárikovo, bol kaštieľ nedávno organizačne preradený do samostatného Strediska Turizmus. Ako vnímate túto podstatnú zmenu?

Jednoznačne pozitívne. Verím, že sa za tieto úprimné slová kolegovia z bývalého materského závodu na mňa nenahnevajú. Napokon naša spolupráca trvá, dostala však inú úroveň. Hoci sme len na začiatku uplatňovania nového systému a na hodnotenia je ešte privčas, som presvedčená, že táto zmena prinesie obrat k lepšiemu. A prvé výsledky sa už dostavujú...

Ktoré ?

Predovšetkým sa radikálne zmenil prístup k propagácii kaštieľa a jeho služieb. Niežeby sme sa doteraz nepropagovali, ale bolo to trocha rozpačité. Možno to bolo aj v tom, že doposiaľ sme boli pod ochranným dáždnikom závodu, ktorý má široký záber povinností a naša stratovosť bola akoby nevyhnutnou záťažou v jeho hospodárení. Stredisko Turizmus urobilo hneď na začiatku niekoľko výrazných krokov k tomu, aby sa o nás naozaj všade vedelo. Dnes je totiž naša úloha postavená úplne jasne – dostať kaštieľ z červených čísel. A takýto cieľ je naozaj možné splniť len masívnym propagovaním našich služieb. Preto sme nielen na internete, ale informácie o nás sú k potenciálnym zákazníkom intenzívne šírené mnohými cestami – katalógmi, brožúrami, účasťou na konferenciách a výstavách cestovného ruchu. Propagácii zariadenia sa v minulosti venovala malá pozornosť a tomu zodpovedala aj návštevnosť kaštieľa. Veľmi užitočné bolo aj to, že tu generálne riaditeľstvo zorganizovalo celopodnikovú prezentáciu Strediska Turizmu, ktorá k nám priviedla veľa nádejných sprostredkovateľov i samotných hostí. Jednoducho, bez propagácie nie je možné v tejto brandži uspieť. Nemôžeme čakať, že niekto príde sám od seba za nami, aby nás v Palárikove objavil, hoc by sme boli neviem ako dobrí! Klienta treba vyhľadávať a ponúknuť mu svoje služby. Až potom, keď príde a vyskúša pravdivosť našej ponuky môžeme čakať, že sa vráti. Aj tu totiž platí, že skutočný obchod začína až vtedy, keď sa opakuje.

Hovoríte, že za klientom treba ísť. Platí to doslova, alebo sa stačí zúčastňovať kontraktačných akcií a rozdávať farebné prospekty?

Nestačí. Je samozrejme dôležité, aby sme boli všade tam, kde sa hovorí o cestovnom ruchu a hoteliérstve. No nemenej dôležité je, aby som sa osobne vybrala do širšieho okolia a navštevovala potenciálnych klientov. Je to náročný, no efektívny spôsob získavania hostí, a to najmä z kruhov veľkých firiem. Pritom to nefunguje tak, že prídem, ponúknem služby a oni mi dajú objednávku. Obyčajne sa zdvorilo a nezáväzne rozlúčime, no ak sa im neskôr vyskytne nejaká potreba organizovania spoločenskej akcie, spomenú si na nás. Takto sme už získali niekoľko významných firemných klientov, ktorí u nás usporadúvajú svoje podujatia. Ale samozrejme to neznamená, že napríklad internet nie je rovnako účinný spôsob propagácie. Nedávna skupina hostí z Londýna prišla len vďaka tomu, že si nás našli na webe. Boli veľmi spokojní, už si „zaknihovali“ ďalší pobyt. Akurát, že špeciálny druh whisky, ktorú požadujú musíme zháňať po Bratislave...

Naozaj ostala dobrá spolupráca s tunajším odštepným závodom aj po „rozluke“?

Áno, a je to v podstate nevyhnutnosť, veď veľkú časť našich klientov tvoria najmä poľovní hostia, ktorí k nám prichádzajú cez závod. Na druhej strane však ani my nie sme v tomto vzťahu len pasívni, pretože niektorí poľovníci najprv „objavia“ našu ubytovaciu ponuku a až potom tunajší vynikajúci revír. Jednoducho sa navzájom potrebujeme a dopĺňame. Zásadný rozdiel je však v tom, že v minulosti závod u nás zabezpečil ubytovanie poľovných hostí a na vyhľadávanie ďalšej klientely v podstate chýbali naliehavé dôvody. Výsledkom bolo využívanie 44 posteľovej ubytovacej kapacity pod 10%, čo je stav, ktorý nemôže prežiť žiadne veľkokapacitné zariadenie, či hotel. Dnes je pre nás každý klient dôležitý, pretože len poľovníkmi kaštieľ nenaplníme.

Naozaj ste schopní dosiahnuť také zvýšenie využitia kapacity kaštieľa, ktoré by už v dohľadnej budúcnosti umožnilo odstrániť terajšiu stratu?

(povzdych) Ťažká odpoveď... Myslím však, že kroky, ktoré podnik urobil vytvorením strediska Turizmus boli veľmi dobrým riešením a je teraz naozaj len na nás, aby sme túto našu novú pozíciu dokázali využiť. A my to dokázať naozaj aj chceme. Ale sľubovať vám nič nebudem, príďte sa pozrieť o rok...

Vaše odhodlanie je síce sympatické, no samotné chcenie nemusí vždy stačiť. Konkurencie na Slovensku rýchlo pribúda a vy ste tu dosť bokom od hlavných trás....

Naša taktika je jednoznačná. Staviame na tom, čo máme a vieme: na jedinečnosti kaštieľa a špičkovej kvalite našich služieb. Jedinečnosť kaštieľa je daná jeho históriou, vybavenosťou i okolím. Som veľmi rada, že vedenie podniku urobilo azda posledné zásadné rozhodnutie, na ktoré sa tu roky čakalo, keď uvoľnilo financie na dokončenie pravého krídla kaštieľa. Umožnilo nám to ponúknuť nové služby, ktoré k takémuto objektu jednoznačne patria.

O aké služby ide?

Pravé krídlo kaštieľa je zamerané na aktívnu a pasívnu regeneráciu duševných a fyzických síl. Fitness, alebo ak chcete posilňovňa, wellness a jakusa...

Tomu prvému rozumiem, tým ďalším nie...

Wellness, to je pohoda, životný štýl, načerpanie duševnej pohody a rovnováhy. Je to o pocitoch, kedy hosť zabúda na starosti, cíti sa príjemne, skrátka je mu krásne. Wellness to je vlastne taký pohodový salón, kde si hosť upraví kreslo na svoju mieru a v prostredí šumiacej vody a arómaterapie sa započúva do ezoterickej hudby. A jakusa - to je perličkový sedací bazén s masážnymi tryskami. Tento bol zakúpený už pred desiatimi rokmi, no podarilo sa nám ho nainštalovať až v súvislosti s obnovou pravého krídla. Tak isto aj saunu, ktorá dopĺňa toto nové relaxačné krídlo. Takéto zariadenia patria k štandardnej výbave ubytovacích zariadení, ktoré chcú poskytovať svojím zákazníkom wellness ako životný štýl a zachytávať nové trendy v rozvoji turistického ruchu. Pocity osobnej pohody, ktoré dokážu v hosťovi vyvolať pocit pokoja a blaha, môžu byť spolu s jedinečným prostredím kaštieľa rozhodujúce faktory pri zvažovaní jeho opätovnej návštevy. Myslím, že moje slová potvrdia kolegovia, ktorí si tu nedávno po pracovnej porade tieto zariadenia odskúšali medzi prvými a veľmi si ich pochvaľovali...

Usporadúvanie podnikových akcií vo vlastnom zariadení má svoj význam. Načo nechávať peniaze konkurencii, keď máme svoje vlastné vyhovujúce zariadenia. Pomôžeme si tak vlastne dvakrát...

Určite máte pravdu a naozaj si veľmi cením, že sa tak stáva čoraz častejšie. Veľmi nám to pomôže, najmä teraz v začiatkoch. A okrem toho verím, že keď naši zamestnanci spoznajú náš kaštieľ, prídu k nám niekedy v budúcnosti aj súkromne. Alebo nás niekomu odporučia...

...s odpustením, no nie je to pre „našinca“ trocha pridrahé? Dvojlôžková izba tu vyjde na takmer štyri tisícky na noc....

Je to cena primeraná takémuto typu zariadenia. Pripravujeme však teraz všade populárne víkendové balíčky služieb, ktoré budú pre hostí veľmi výhodné. Najdrahší hotel je totiž prázdny hotel a na túto základnú hoteliersku poučku sme v minulosti často akosi pozabudli.

Čo tu okrem poľovačky a relaxačného krídla môžete ešte ponúknuť?

Snažíme sa vyhovieť všetkým, aj individuálnym prianiam našich hostí. Ponúkame jazdu na koni, degustáciu vín, folklór a koncerty priamo v kaštieli... Zabezpečujeme akékoľvek spoločenské podujatia, cena prenájmu spoločenskej sály je 11.900 Sk. Medzi rarity patrí už niekoľko rokov usporadúvanie vianočnej večere pre asi 25 členov rodiny Károlyovcov, ktorým do roku 1945 kaštieľ patril. Sú spokojní nielen so službami, ale aj s tým, ako dnes kaštieľ vyzerá.

Interiér kaštieľa je vkusne zariadený historickým nábytkom. Je to pôvodné károlyovské zariadenie?

Nie, väčšinu zariadenia si títo zobrali so sebou. Počas vojny tu bola totiž nemecká nemocnica a majitelia boli ako kolaboranti bez šance udržať sa tu. A tak s najcennejším inventárom včas utiekli... Ale niektoré obrazy s rodinnými portrétmi tu ostali. Terajší dobový nábytok pochádza zo začiatku XX. storočia a bol postupne dokupovaný štátnymi lesmi, ktoré kaštieľ získali v roku 1947. A to, čo sa nám nepodarilo získať, dokázali špeciálne vyrobiť na OZ v Beňuši. Nábytok napriek tomu, že ho znalci neradia medzi rarity, je naozaj krásny a jeho nádherné reliéfy opatrne čistíme zubnými kefkami...

Koľko ľudí tu zamestnávate?

Je nás tu spolu sedem: kuchárka, traja čašníci, pomocník, ochrankár a ja. Sme malý kolektív a musíme si navzájom pomáhať, lebo zabezpečiť všetko na úrovni nie je pri takomto počte jednoduché. Nikto sa však nesťažuje, je to však veľmi náročné. Ako nám bude návštevnosť stúpať, budú potrební ďalší ľudia. Ale o tom je teraz ešte naozaj predčasné hovoriť. Musíme to dokázať sami, ale verte, že keď je kaštieľ plný ľudí, nezastavíme sa ani na sekundu. A hovoriť o tom, že pracovná doba je osem hodín je skôr ako žart. Každý z nás robí všetko. Vtedy aj mňa nájdete skôr v kuchyni čistiť mrkvu, ako v kancelárii...

Akú tu máte kuchyňu?

Kuchyňa je srdcom kaštieľa. Aj láska k hotelu ide totiž cez žalúdok. Máme vynikajúcu kuchárku, ktorá dokáže vyčariť malé zázraky tak, že na svoje si príde nielen jazyk, ale aj oči. Hoci naša bažantia polievka je ozaj dobrá a tajomstvo kaštieľa – pečený diviak s brusnicami a bešamelovou omáčkou – je hosťami vysoko oceňované, nemôžeme ostať len pri osvedčených receptoch. Snažíme sa preto orientovať v najnovších kulinárskych trendoch a našu ponuku primerane obohacovať.

Ako to tu vyzerá, keď máte vládnych hostí?

Ochranka si to tu všetko prezrie a ich špecialista ochutná všetko skôr, ako to ide na stôl. Ešte sa nám nestalo, aby nedal súhlas (poklopanie na drevo). Silnou stránkou kaštieľa sú aj naši čašníci, ktorí majú medzinárodné skúsenosti a ovládajú protokol i angličtinu.

Aký je súčasný ekonomický východiskový stav kaštieľa?

Naše ročné tržby vlani predstavovali 2 milióny 760 tisíc korún, náklady niečo nad 6,4 milióna, z toho odpisy, takmer 1,2 milióna. Ak aj dokážeme terajšie naozaj nízke kapacitné vyťaženie kaštieľa zvýšiť na dvojnásobok, čo je reálne, ešte stále nedosiahneme vyrovnané hospodárenie. No ak sa nám všetci títo hostia začnú vracať a zároveň o svojej spokojnosti hovoriť svojím známym, potom máme vyhraté. Kľúčom k tomu je zvýšená propagácia, lebo za našu kvalitu ručíme. Aby sa však hosť o nej mohol presvedčiť, musí najprv prísť. Verím, že sme v Turizme vykročili naozaj správnym smerom.

Interiér kaštieľa vyniká zmyslom pre detail. Ničoho tam nie je priveľa. Pekne naaranžované sušené kvety prezrádzajú vkus „domácej“ panej. A jej sprievodné slovo pri spoločnej prechádzke kaštieľom prezrádza znalkyňu tunajších pomerov. Tentokrát však nerozpráva o histórii rodiny Károlyovcov, ktorá kaštieľ kúpila v roku 1730 od Pálffyovcov za 121.000 rínskych florénov, ale o veciach oveľa prozaickejších. O tom, ako treba špeciálnou pastou udržiavať nádhernú pôvodnú mozaiku vo vstupnej hale kaštieľa. Alebo o netesniacom stropnom okne. Či o rozmarných vrtochoch niektorých klientov, na ktoré sa však nesmie reagovať inak ako profesionálne...

Možno by som sa dozvedel ešte viac, ale nedalo sa. Prichádzal zástupca primátora z Budapešti, ktorý sa so svojim šuranským kolegom ohlásil na pracovnú návštevu. Ktovie, či jedno z budúcich výjazdových zasadnutí „peštianského“ magistrátu sa neuskutoční práve v Palárikove....? Bodaj by!! Svet je čoraz menší a ľudia radi vyhľadávajú jeho originality. Nikto však nepríde na nejaké miesto preto, že existuje, ale jedine preto, že sa o ňom dozvedel! Preto vytvoriť a svetu predať dobrú legendu o jedinečnom palárikovskom kaštieli je obchodnou nevyhnutnosťou! V spojení s vysokou kvalitou služieb to nemôže nepriniesť úspech.

Držíme palce, pani Becíková.