Samovoľný neznamená samospasiteľný

Jaroslav ĎURÍK

Predtým, ako začneme tento problém analyzovať, musíme si pripomenúť, že ľudská populácia žije na Zemi len vďaka tomu , že sa v rámci svojho fylogenetického (dlhodobého) vývoja naučila využívať obnoviteľné aj neobnoviteľné prírodné zdroje tejto planéty a je teda na nich plne závislá.

Mali by sme si tiež uvedomiť, že človek sa vymkol z autoregulačných procesov pôvodných prírodných ekosystémov v tom okamihu ako (obrazne povedané) vynašiel kyjak t.j. začal používať rozum. Od tej chvíle človek stále viac a viac ovplyvňuje život na tejto planéte pričom sa však samozrejme stále učí. Bohužiaľ príliš často aj na svojich vlastných chybách - na vlastnú škodu a škodu celej prírody.

Celá táto história ľudského využívania prírodných zdrojov sa nesie akoby na vlne nejakej sínusoidy, keď svoje chyby koriguje nápravnými opatreniami, ktoré však nemôžu byť bezchybné a plodia ďalšie problémy riešené ďalšími opatreniami, prinášajúcimi tak stále nové a nové problémy. Tento bludný kruh je však podmienený jedným nemeniteľným faktom a to tým, že na Zemi existuje a stále chce existovať populácia človeka , ktorý už dávno (vrátane samotných ortodoxných ochranárov) nie je súčasťou tých ekosystémov, ktoré sú oni samotní ochotní uznať za pôvodné a prirodzené.

Keď si uvedomíme, aký rozsah dosiahli zmeny na Zemi spôsobené človekom (DDT v telách arktických živočíchov, stredoeurópskymi emisiami zničený život v škandinávskych jazerách, stúpajúca rádioaktivita, rozsiahla erózia pôdy, znečistenie vodných zdrojov a ovzdušia, tisíce vyhynutých organizmov, zničené dažďové lesy a pod.) je zrejmé, že riešením nemôže byť princíp ponechania na samovývoj, pretože ten by musel končiť niekde v budúcnosti vedomou sebalikvidáciou ľudstva ako takého alebo jeho návratom do vývojovej fázy opice. Až potom by sa prírodné ekosystémy zbavili jeho (podľa ochranárov) zhubného vplyvu a mohli by sa vyvíjať nerušene ďalej. Na tomto mieste si však musíme položiť otázku: čo keby miesto človeka po jeho vyhynutí zaujala populácia nejakého iného organizmu? Bol by dokonalejší ako človek? Asi ťažko! Musel by totiž absolvovať tiež svoj fylogenetický vývoj s chybami a opatreniami, ktorými by sa snažil svoje pochybenia naprávať a produkoval by tým ďalšie a ďalšie problémy a nasledovné riešenia atď.

Ak si dostatočne uvedomíme, že naša populačná krivka stále rastie, musí nám byť zrejmé, že budeme na – hlavne obnoviteľných - prírodných zdrojoch tejto modrej planéty stále závislejší.

V ekologickom vyjadrení znamenajú tieto slová asi to, že človek bude odkázaný na stále dokonalejšie prispôsobovanie si prírodných ekosystémov pre svoje prežitie. Aj táto tendencia má však svoje hranice limitované hlavne zvládnutím populačnej explózie ľudstva.

Ľudstvo má teda na tejto planéte len dve možnosti a to buď sa samé v záujme zachovania prírodných ekosystémov zlikvidovať (vrátane tzv. ochranárov) alebo robiť dokonalejšie to o čo sa snaží od samého počiatku – robiť pri využívaní prírodných zdrojov menej chýb a účinnejšie ich opravovať.

 

Namiesto toho, aby sme sa sústavne učili dokonalejšiemu súžitiu človeka a zvyšku prírodných ekosystémov, niekde ich na obrovských plochách doslova znásilňujeme, napr. v poľnohospodárskej krajine a vo veľkomestách a niekde zase tiež na obrovských plochách človeka – hospodára akoby najväčšieho škodcu z prírody vytesňujeme.

 

Aplikujúc tieto zásady na minimálne 2 - 3 tisícročia človekom zásadne ovplyvňované prírodné podmienky Slovenska je pre mňa (aj ako bývalého profesionálneho ochrancu prírody) nepochopiteľné, že tendencie ochrany prírody sledujú hlavne jeden cieľ – vylúčiť hospodársky vplyv človeka zo stále väčšieho podielu plochy štátu (od niekoľkých tisícok hektárov v maloplošných chránených územiach na niekoľko desiatok tisíc v najprísnejšie chránených zónach národných parkov)! Pritom sa úplne bez hanby oháňajú konvenciami a dohovormi so štátmi s ďaleko menším podielom chránených území a to aj pri porovnateľných prírodných hodnotách. Napriek tomu, že dobre poznáme odkázanosť ľudskej populácie na obnoviteľné prírodné zdroje zvyšujeme intenzitu pasívnej, t.j. zákazovej ochrany prírody namiesto historicky zákonitej aktívnej t.j. tvorivej ochrany, nevylučujúcej nielen ochranu genofondu v najzachovalejších maloplošných chránených územiach, ale ani ekonomické využívanie prírody. Namiesto toho, aby sme sa sústavne učili dokonalejšiemu súžitiu človeka a zvyšku prírodných ekosystémov, niekde ich na obrovských plochách doslova znásilňujeme, napr. v poľnohospodárskej krajine a vo veľkomestách a niekde zase tiež na obrovských plochách človeka – hospodára, akoby najväčšieho škodcu z prírody vytesňujeme.

Súčasné úmysly našej ochrany prírody, spoliehajúcej sa na samovoľný vývoj ako na samospasiteľné opatrenie, musím preto považovať jednoznačne za blúznenie infantilných a nedostatočne erudovaných ľudí, neschopných kreatívne hľadať iné zmysluplné a popritom také osudové a pre budúcnosť ľudstva veľmi potrebné riešenia.

Je nepochopiteľné, že sa naša spoločnosť znižuje k tomu, aby slovo diletanta malo väčšiu váhu než slovo svetom uznávaného odborníka. Bohužiaľ ale musím pripomenúť, že táto situácia je takmer identická s komunistickou dobou temna 50 – tych rokov, keď vzdelanci – intelektuáli ak chceli prežiť, museli svoje splynutie s „vládnucou“ robotníckou triedou prezentovať nielen verbálne, ale aj svojim výzorom napr. aj tým, že do práce chodili zásadne v montérkach!

Až takú váhu mal politicky podporovaný diletantizmus!

Preto sa pýtam. Máme tu nové 50 – te roky?! Zas je raz dovolené hlúposti kvitnúť?!

Lebo ak áno, tak nás Pán Boh ochraňuj!

Ing. Jaroslav Ďurík, lesník, Martin