Samovývoj? Nie, evolučné procesy!

Juraj LUKÁČ

Lesy sú na Zemi už 350 miliónov rokov. Za tento čas museli prežiť prudké zmeny teplôt, kolísanie zloženia atmosféry, dopady kozmických telies či posuny zemských magnetických pólov, ktoré zrušili ochranu organizmov pred kozmickým žiarením.

To, že to všetko lesy prežili až do dnešnej doby nie je až také zaujímavé, ako je skôr zaujímavý mechanizmus, pomocou ktorého to dokázali.

Ten mechanizmus sa volá evolúcia. Les vznikol ako produkt množstva rôznych organizmov – predovšetkým húb – v čase, keď tieto prešli z morských ekosystémov na súš. Jeho základom sa stala mykorízna sieť – prepojenie zelených rastlín a húb, ktoré spolu s baktériami vyvinuli najdokonalejší suchozemský súbor organizmov – superorganizmus zvaný les.

Celý vtip tohto vývoja je v generovaní mutantov, organizmov, ktoré sa mierne líšia od svojich rodičov, tie zmeny sú úplne náhodné a nesúvisia s vôľou a prianím žiadneho z nich. Potomkovia stromov, húb, baktérii či živočíchov stvorení v ohromnom množstve sú dennodenne podrobovaní tlaku okolitého prostredia, pričom prežijú lepšie prostrediu vyhovujúci. Algoritmus úspešného jedinca, spôsob jeho správania a komunikácie s okolím je zapamätaný v trojmiestnych štvorkových číslach digitálnej pamäti – DNA. Každý organizmus v lese nesie v sebe vzorce úspešného správania za posledných 350 miliónov rokov. Tých organizmov je na jednom hektáre lesa – predovšetkým v pôde – viac ako 1017. To je viac ako uplynulo sekúnd od vzniku Zeme.

A teraz prichádza pointa. Celý tento prírodný výpočtový systém komunikuje pomocou mykoríznej podzemnej siete a neustále reaguje na vnútorné a vonkajšie podnety. Les nepotrebuje vedieť aká bude klíma v roku 2100. Každú sekundu, každú minútu, každý deň, každý rok hľadajú všetky lesné organizmy vo svojej DNA pamäti vzorce správania, ktoré boli užitočne použité v posledných 350 miliónoch rokov. Ak ich nenájdu, evolúcia generuje mutantov, ktoré hľadajú nové vzorce správania prispôsobené meneným podmienkam okolia.

 

Ak je do všetkých našich najprísnejších rezervácii udelených viac ako 3000 výnimiek ročne na najrôznejšie zásahy,

už nemôžeme hovoriť o výnimkách, ale o štandardnom chovaní voči chráneným územiam.

Úspešné algoritmy sú dokonca medzidruhovo odovzdávané (známa konjugácia baktérii).

To nie je teória – to je prax stará 350 miliónov rokov!

Naša snaha je tieto procesy nechať pracovať v čo najlepšom možnom režime. Preto nás nezaujíma ochrana kdektorého živočíšneho alebo rastlinného druhu. Preto nás nezaujíma termín pôvodný les. Lesy, ktoré tu boli v 14. storočí sú iné ako lesy zo storočia devätnásteho. A dnes sú tu opäť iné lesy a tie sa líšia od lesov 22. storočia.

Nás zaujíma uchovanie genetickej informácie v lesných organizmoch, vývoj tejto informácie v evolúcii a komunikácia organizmov v podzemnej mykoriznej sieti.

Aby tieto evolučné procesy mohli fungovať nesmieme poškodzovať pamäť organizmov a rušiť ich komunikáciu. Z toho vyplýva citlivosť týchto procesov na aplikáciu chemických látok v lesníctve – prakticky všetky sú endokrinné disruptory, látky, ktoré aj pri extrémne nízkej koncentrácii narušujú hormonálnu, imunitnú či nervovú sieť všetkých živých organizmov. Preto sú evolučné procesy nesmierne citlivé na poškodenie pôdy – viac ako 80 percent lesa sa nachádza pod zemou – v podobe mikroorganizmov, húb, baktérii koreňov rastlín a stromov.

Z politickosociálnych dôvodov je samozrejme nemožné nechať všetky lesy tak. Aj keď vždy bude kvôli evolúcii platiť, že to príroda vie proste lepšie.

V súčasnej dobe ale neexistuje, napriek širokej formálnej ochrane lesov na Slovensku, jediné územie (okrem našich súkromných rezervácii), kde by boli vylúčené akékoľvek ľudské zásahy do evolučných procesov – a to včítane slávnych pralesov – Badínskeho, Dobročského či Stužice. Ak je do všetkých našich najprísnejších rezervácii udelených viac ako 3000 výnimiek ročne na najrôznejšie zásahy, už nemôžeme hovoriť o výnimkách, ale o štandardnom chovaní voči chráneným územiam.

Evolučný algoritmus je mimoriadne účinný a výpočtová sila jedného hektáru lesa prekonáva výpočtovú mohutnosť všetkých počítačov sveta. Vie to každý, kto sa o modelovanie a simuláciu chovania takýchto systémov pokúsil.

Nechajme preto aspoň malú časť našich lesov, povedzme desať percent, na prírodu, na evolučné procesy. Veď moderné lesníctvo má dvesto rokov, menej ako staršie buky, jedle, tisy – nemohlo už len pre ten krátky čas svojej existencie spoznať všetky zákonitosti života lesa. Nechajme aspoň desať percent slovenských lesov ako poučenie či chrbtovú kosť slovenskej krajiny.

Bez veľkých vedeckých rečí tento princíp uznávali už naši starí predkovia. Málokto tuší, že charakteristickým miestom náboženstva starých Slovanov boli posvätné háje, doložené historicky i etnograficky ako prejav kontinuity starých predstáv až do novej doby. Svätoháje predstavovali – v čase keď bolo na Slovensku podstatne viac lesa ako dnes – akési veľké lesné rezervácie, v ktorých sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť a nebolo dokonca dovolené z nich odstraňovať ani spadnuté stromy.

Boj proti okolitej prírode je našej slovanskej morálke cudzí. Bol nám vnútený barbarskými cudzincami.

Nechajme časť našich lesov Prírode. Či už preto, že Príroda to vie lepšie, či už len ako svätoháj. Ako výraz našej dôstojnosti, slobody a mieru medzi človekom a prírodou.

Juraj Lukáč náčelník lesoochranárskeho zoskupenia VLK