Dnes z OZ Košice

Les ako výsledok práce so svetlom

Jozef MARKO

Lesník L. Alcnauer (vpravo)

zanietene vysvetľuje, riaditeľ

OZ Košice P. Jakab pozorne počúva.

Zaujímavé bolo stretnúť sa

aj s vedúcim LS Margecany

J. Skurkom (vľavo)

a pestovateľom K. Gedeonom.

Aj laik sa pri pohľade z vlaku na imisiami zdevastované porasty v okolí Krompách zachmúri a pochopí, že štátni lesníci na OZ Košice zápasia predovšetkým s problémami, ktoré im spôsobujú kalamity. Veď oslabené porasty ľahšie podliehajú aj podkôrnikovej a veternej kalamite. Nenadarmo bol už v 80-tych rokoch v Margecianskej oblasti vyhlásený stav mimoriadneho ohrozenia lesov, zaktualizovaný v roku 2004, ktorý zaväzuje lesníkov ťažiť iba poškodenú ihličnatú drevnú hmotu. Za jedenásť mesiacov 2005 predstavoval objem celkovej ťažby odštepného závodu viac ako 230 tisíc kubíkov, z toho pripadlo na ihličnatú kalamitu 153 tisíc kubíkov dreva. Teda 66 percent...

Veci sú predsa jasné!

Sedím v kancelárii riaditeľa OZ Košice Ing. Pavla Jakaba a po chvíli rozhovoru začínam rozumieť tomu, že vrásky na jeho tvári zďaleka nemajú na svedomí iba kalamity. „Pribúdajú nám krádeže dreva. Za rok 2003 zlodeji ukradli niečo vyše 140 kubíkov v trhovej hodnote 270 000 korún, o rok neskôr to bolo už viac ako 400 kubíkov za 1 435 000 korún! Od januára do októbra 2005 nám zmizlo 360 kubíkov. Horšie je, že nejde iba o drobné krádeže, ktorými si zvyknú prilepšovať prevažne Rómovia. Množia sa veľké zlodejčiny za okolo pol milióna korún, miznú nám počas nich hlavne cenné sortimenty. Nedávno napríklad na Jasovsku padli zlodejom za obeť duby s priemerom jeden meter až meter tridsať,“ konštatuje P. Jakab. V tejto súvislosti ho však trápi ešte niečo a zjavne sa mu to nehovorí ľahko: „Je mi ľúto, že za niektorými prípadmi sú podozrenia, aj potvrdené, že zlodejom napomáhajú informáciami naši ľudia. S dvoma sme sa museli práve z tohto dôvodu už rozlúčiť.“ Východné Slovensko podľa informácií z odštepných závodov trápi problém krádeží viac ako zvyšok krajiny. A zatiaľ nepomáha ani snaha lesníkov efektívnejšie spolupracovať s políciou. Nehovoriac už o slabej vymožiteľnosti práva u nás.

Právo a spravodlivosť dostáva podľa P. Jakaba poriadne na frak aj v osem rokov ťahajúcej sa kauze Slanské vrchy, s.r.o. Trebišov verzus LESY SR. Ide v nej o veľa. Veď v hre je 8 000 hektárov lesa v hodnote 2,3 mld. Sk! Mám pocit, že veľkosti tohto štátneho majetku, ktorému hrozí, že ho štát stratí, zodpovedá aj miera rozhorčenia riaditeľa košického závodu: „Je až okaté, že tento štátny majetok bráni iba hŕstka ľudí, ktorá pozná celú genézu kauzy, bez pomoci štátnej správy, prokuratúry a súdov. Im akoby nezáležalo na ochrane majetku, na objektívnom posúdení predložených dokladov a dôkazov, výpovedí svedkov a potomkov grófa Karolyiho. Veci sú pritom tak jasné! Vtedajšie zákony neumožňovali darovať majetok nenarodenej osobe! Som presvedčený, že máme nie sto, ale tisícpercentnú pravdu. Preto chodím a presviedčam kompetentných, aby rozhodovali objektívne. Stojí ma to veľa času a energie. Zatiaľ bezvýsledne. Ale nevzdávame sa.“

Lesníci už nerobia sudcov

Panoráma časti Volovských vrchov

s prudko sa zvažujúcou lesnou cestou.

Na Lesnej správe Margecany, ku ktorej bola pripojená výmera bývalej Lesnej správy v Smolníku a je tak jednou zo šiestich lesných správ po organizačných zmenách na OZ Košice, na riaditeľa a mňa už čaká vedúci Ing. Juraj Skurka. Z jeho rozprávania o radostiach a starostiach práce s ľuďmi z neslávne známej hladovej doliny ma zaujalo, že živnostníci – dodávatelia prác v ťažbe a pestovaní lesa – už nepracujú jednotlivo, ale v partiách. „Predtým sa každý z nich pozeral len na tú svoju robotu a lesník bol nútený robiť medzi nimi sudcu. Teraz je zadefinovaný výkon č. 123 a my platíme partie podľa toho, čo je pripravené na odvozných miestach,“ s uspokojením hovorí J. Skurka. Iste, aj tu je problém s výškou náhrad za používanie osobných motorových vozidiel na služobné účely. Aj tu by uvítali objektívne stanovený paušál. A ešte niečo by lesníkov z Margecian potešilo. „Podľa nás by bolo najlepšie, keby každý mal svoj počítač. Stane sa totiž, že niekto sa snaží „dobehnúť“ počítač, vypne kontrolu a vyrobí „koninu“. Zdanlivo mu to prejde a my na správe žijeme štyri dni v domnienke, že uzávierka je v poriadku. Chyba sa ale ukáže pri zohrávaní údajov zo všetkých správ na ústredí závodu a my máme problém,“ ťažká si J. Skurka. Mne sa skôr vidí, že riešenie tohto problému nie je v tom, aby mal každý svoj PC. Stačí, ak budú mať prístup k technike iba tí, ktorí sú s ňou ochotní a schopní pracovať korektne a zodpovedne.

Ale nechcem poučovať. Pravdupovediac, radšej sa nechávam poučiť. Hlavne od tých, ktorí už dokázali, že svoju prácu robia nielen profesionálne, ale aj so zanietením v hlave a srdci. Preto ma veľmi poteší informácia, že ďalšou zástavkou mojej reportážnej cesty bude Lesný obvod Smolnícka Osada, na ktorom „kraľuje“ svojimi vedomosťami, prístupom a skúsenosťami pri uplatňovaní výberkového spôsobu hospodárenia lesník Ladislav Alcnauer. Sadáme s riaditeľom Jakabom do služobnej Octavie. Do Formanu pred nami nasadajú Ing. Skurka a pestovateľ Ing. Konštantín Gedeon. Vychádzame z Margecian a radostné očakávanie mi kalí pohľad na jednu zo zátok Ružínskej priehrady. Je preplnená odpadom! Šokujúci obraz – dôsledok ľudskej bezohľadnosti a ľahostajnosti. Majú s ňou skúsenosti aj košickí lesníci. „Ľudia sypú „bordel“ nielen do vody, ale aj do lesa. Za bieleho dňa, z idúceho auta, kdekoľvek vedľa lesnej cesty. A my si nedokážeme s týmto nešvárom poradiť,“ hromží P. Jakab. Zvyšok cesty za vzorovou ukážkou výberkového lesa preberáme spolu viaceré témy – možnosti využitia harvestorov a nevyhnutnosti rekonštrukcie lesných ciest. Ale mňa stále máta to, čo som videl v Ružíne. A je mi smutno. Veľmi smutno.

Priemysel by sa mal prispôsobiť lesu a nie naopak!

Všetky chmúrne myšlienky zaháňa ďalšie stretnutie. Lesník L. Alcnauer a odborný lesný hospodár Ing. František Pisarčík ma vedú do porastov v lokalite Tri duby. Videli ich a obdivovali už odborníci nielen zo Slovenska, ale aj z Francúzska, Švajčiarska, Česka, Rakúska, Poľska a Maďarska. Veková a druhová rozmanitosť lesa, vyvážená etážovitosť porastov, životaschopné skupinky smrečkov v spoločnosti mladých, štíhlych bukov a nad tým všetkým majestátne mohutné jedle a smrekovce.

To všetko vo mne vyvoláva obdiv k citlivému uplatňovaniu maloplošných clonných rubov nepravidelných tvarov, skupinovitej a skupinkovitej obnove, jednotlivého výberu, účelových rubov. Podľa slov L. Alcnauera je praktizovanie týchto jemných foriem hospodárenia „iba“ výsledkom práce so svetlom. „Rúbeme stromy, ktoré neprirastajú alebo tie, ktoré síce prirastajú, ale škodia perspektívnejším jedincom. Už dve decéniá tu je výberkový les. Vďaka tomu sme napríklad vyrúbali 63 jedlí, ktoré mali 420 kubíkov. Predstavuje to priemerne viac ako 6,5 m3 na jeden strom. V roku 1994 taxátori zistili priemernú zásobu na hektár 278 kubíkov, o desať rokov neskôr sme priemerkovaním naplno zistili, že priemerná zásoba na hektár je už 358 kubíkov.“ F. Pisarčík pridáva ďalší zaujímavý fakt. Umelá obnova bola realizovaná iba na 0,15 hektára lesa! Neuveriteľné. Každý lesník si pri troche snahy dokáže spočítať, aké náklady na zalesňovanie tunajší lesníci ušetrili, aký ekonomický efekt znamenajú odprezentované čísla. Navyše sú takto vychovávané porasty ekologicky stabilnejšie a odolnejšie proti škodlivým činiteľom.

A predsa. V našom hlúčiku pri pochôdzke porastmi niekto nesmelo hlesne o tom, čo si reálne vyžaduje slovenský trh a drevospracujúci priemysel. L. Alcnauer kontruje: „Priemysel by sa mal prispôsobiť lesu a nie les priemyslu!“ Ako rád by som súhlasil, ale v trhovom hospodárstve rozhodujú požiadavky trhu, akokoľvek rôzne motivované a nie srdce lesníka, hoci bijúce na tom pravom mieste. Faktom však je, že prístup kompetentných štátnych orgánov, ale aj jednotlivých lesníkov k lesu sa mení. Platí to aj v Košiciach, napríklad v ukazovateli podielu prirodzenej a umelej obnovy za uplynulých päť rokov. Stačí sa pozrieť na uverejnený graf z OZ Košice. Ja sa ešte raz pozerám na možno ukážku lesa budúcnosti a dohadujem sa pri rozlúčke s L. Alcnauerom na jarnom stretnutí, pretože som zďaleka nestihol vidieť všetko, čo mi chcel ukázať. Už dnes viem, že prídem rád.

Kalamity a pomníky civilizácie

Kalamitou to začalo, kalamitou to aj končí. Ing. Pisarčík ma sprevádza do lokality Široká, kde vyčíňal vietor a následne podkôrny hmyz. Lesníci tu spracovali 6 000 kubíkov kalamitného dreva, v 30 kusoch lapačov sa im podarilo odchytiť milión jedincov lykožrúta smrekového a lykožrúta lesklého. Dnes tu pri obnove kalamitných porastov podporujú veľmi dobré zmladenie smreka, jedle, buka a na slnečných stranách svahov aj borovice. Chlapíci, ktorí si zaslúžia uznanie. Ibaže neďaleko, vlastne iba za kopcom je už krompašská fabrika. V jej okolí vidno rozsiahle holiny na hrebeňoch - pomníky civilizácie a nezvládnutej industrializácie tohto drsného kraja, ktorý je ale bez fungujúceho priemyslu odsúdený na živorenie. Zvláštne, zmiešané pocity vyvoláva tento kraj – pocity začarovaného kruhu, v ktorom fungujú najlepšie ako vedia aj naši kolegovia. Vďaka, chlapi a lesu zdar!

 

Mohutná jedľa vo výberkovom lese sa týči

k nebu ako pomník citlivej práce lesníkov.

Odborný lesný hospodár F. Pisarčík

hovorí o zvládnutí kalamity v Širokej.