Lesnícky rod Pohlyovcov

Ján Pohly

lesník

Ing. Jaroslav Pohly

vedúci LS

Lukáš Pohly

študent

Zastavenie sa na  Hrabliach (či v Hrabliach?) môže ľahko inšpirovať k nápadu vyhlásiť súťaž o najzaujímavejšiu budovu podniku. Tunajšia lesná správa sídli v originálnej rozsiahlej drevenici, ktorá bola postavená v roku 1934. Osobitné čaro jej nedodávajú len poctivo pospájané hrady, ale aj samota v údolí Hnilca, na ktorej stojí. V jednote s vonkajškom budovy sú aj jej vnútorné priestory vyznačujúce sa účelnou jednoduchosťou. Je to budova s dušou. A  táto nechýba ani jej osadenstvu. Ani nemôže: človek bez zmyslu pre nehmotné hodnoty by v tejto doline asi nevydržal. Jej historický prívlastok „hladová“ totiž stále nestratil svoju podstatu. Pracovných príležitostí je tu pobiedne, azda najväčším zamestnávateľom je náš podnik.

A práve tu, na LS Hrable, ktorej meno zjavne pripomína časy, keď sa na jarných vodách Hnilca plavilo drevo, sa začína ďalšia kapitola seriálu „Ľudia a lesy“. Tentokrát však v trocha inom šate. Vďaka podnetnému nápadu Jozefa Marka navštívime postupne viacero lesníckych rodín, u ktorých si štafetový kolík spoločnej profesie podávajú už najmenej tri lesnícke generácie.

Ing. Jaroslav POHLY (1959) je vedúcim LS Hrable, náležiacej Odštepnému závodu v Košiciach. Jeho otec, lesník Ján POHLY (1928-1989), strávil v tunajšom kraji celú svoju ľudskú i profesionálnu púť. A syn Lukáš POHLY (1986), absolvent SLTŠ v Prešove, práve teraz skladá predpísané skúšky prvého semestra Lesníckej fakulty vo Zvolene.

„Poriadok trime švet...!“

Ján MIČOVSKÝ

Úcta k tým, ktorí tu boli v čase pred nami, káže začať od najstaršieho. Zaspomínajte, pán správca, na otca...

Náš rod prišiel na Slovensko z Bavorska niekedy v dobách Belu IV. Dôvodom bolo baníctvo. Tohto remesla sme sa držali dlho - môjho starého otca zasypalo v tunajšej bani a v rodine sa dodnes spomína, ako sa zo závalu dlhé hodiny plazil. Možno to bola scéna podobná tej zo známeho filmu Varúj! Otec však, zdá sa, založil v našej rodine novú tradíciu. Bol lesníkom a v Smolnickej Hute na obvode Výšiny slúžil od nástupu v roku 1946 stále tomu istému lesu. Menili sa akurát názvy zamestnávateľa: Správa lesného hospodárstva Smolnická Huta, Moldavský lesný priemysel, Lesný závod Smolnická Huta, Lesný závod Smolník a napokon LZ Margecany - LS Mníšek nad Hnilcom. Pozoruhodné je, že takou istou vernosťou ako k lesu sa vyznačoval aj k mame. Spoznal ju ešte v meštianke, kde s ňou sedel v jednej lavici celé štyri roky a takto pri sebe ostali už po celý život...

Nebudeme sa púšťať pod vplyvom štatistiky rozvodovosti do sociologického rozboru manželskej vernosti, no zotrvanie v službe na tom istom úseku by sme azda nemali obísť. Nechýba nám dnes vplyvom ustavičných reorganizácií práve tento druh pracovnej vernosti?

Iste, chýba. Je ideálne, ak lesník pracuje s vedomím, že bude o niekoľko rokov opäť pri tom, keď mu príroda odpovie, či jeho dnešný zásah v lese bol správny a úspešný. Takéto skúsenosti sú neoceniteľné. No tento pohľad by som nedramatizoval, doba sa zmenila a chcieť, aby lesník prežil celý život na jednom obvode, tak ako ho prežil otec, je asi nemožné. Skôr si myslím, že ak bude poriadny chlap, poctivý človek a predovšetkým skúsený lesník postavený kdekoľvek, dokáže vždy viac ako ten neporiadny, hoc by sme ho aj celý život nechali na jednom obvode. Samozrejme, treba to vnímať primerane – ak lesníka presúvame skôr, ako spoznal hranice svojho obvodu, potom je ťažko od neho očakávať mimoriadnu iniciatívu. Ale platí to, čo som povedal už pred tým – poriadny lesník si musí vedieť zastať svoju prácu vždy a všade. Som rád, že ľudia na tunajšej správe sú práve takí...

Vráťme sa ešte k otcovi. Aký bol?

Ján Pohly - začiatok kariéry

Žil pre les. Jeho osobným heslom bolo „Poriadok trime švet“. Podľa toho sa naozaj vždy aj riadil. V lese i u nás doma. Mal mimoriadne veľký zmysel pre povinnosť. Občas mu mama aj vytkla, že preháňa. Na to mal len jednu odpoveď – robím tak, aby som sa nikdy za nič nemusel hanbiť! Napríklad mama raz našla „boletu“ za platbu za vianočný stromček s menom Pohly. „A to je pre koho?“ spýtala sa. „Pre nás...“. Vysvitlo, že tak to otec robí už tridsať rokov.... Mal aj pušku, ale nikdy na nič nestrieľal. „Radšej nech to žije“ – to bola jeho reč. Do lesa chodil denne, i počas voľných dní. Miloval som, keď ma brával so sebou na ochrannú službu. Vôňu jeho tanistry by som rozoznal aj dnes, hoci medzi desiatkami iných. Bolo ju krásne cítiť chlebom a slaninou... Keď sme sa v lese dohodli, že sa stretneme na konkrétnom mieste v konkrétnom čase, dbal veľmi na to, aby sa tak aj stalo. Nikdy nezabudnem, ako som ho naľakal, keď som sa raz v lese predčasne vzdialil z dohodnutého miesta. „Dohody treba dodržiavať“ bola jeho ďalšia životná zásada. A platila pre neho všade, nielen v lese. Roky jeho služby plynuli v zásade pokojne. Možno najväčším vzrušením bolo nakrúcanie „trezorového“ Jakubiskovho filmu „Zbehovia a pútnici“, ktorého časť sa odohrávala priamo na otcových Výšinách. Otec nebol veľmi zvyknutý komentovať rozhodnutia vrchnosti, dbal predovšetkým na to, aby mal v lese všetko v poriadku. Ale jedno hovorieval po veľkej reorganizácii v 1973 predsa len často: nikdy vraj už nebol taký dobrý prehľad o tom, čo sa deje v lese, ako za bývalých polesí. Celá reorganizácia sa urobila pre niečo iné ako pre samotný les... Ale asi to najhlavnejšie, čo mi po otcovi ostalo, bola jeho radosť z práce. Popri rodine je to je to pravdepodobne najväčší a najistejší zdroj ľudského šťastia...

Posuňme sa teraz o generáciu dopredu. Čo je dnes z pohľadu syna - lesníka inak?

Skoro všetko. Najmä však kalamity, ktoré nebývali v takomto rozsahu. Naša správa má etát 16 000 kubíkov, no vďaka spracovávaniu kalamity rúbeme každoročne takmer dvojnásobok. Ale zdá sa, že príroda sa zatiaľ dokáže v istých cykloch vyrovnať s nepriazňou prostredia, ktoré sme jej pripravili. Napríklad jedľa, ktorá nám dlhodobo chradla, sa začína zotavovať. A lykožrútovou kalamitou preriedené nepôvodné smrečiny sa po desaťročiach začínajú prirodzene dopĺňať bukom. Rozdiely sú aj – ako sa dnes hovorí - v ľudských zdrojoch, ktorých bol za otcových čias dostatok. Aj dnes síce máme s kým robiť, no myslím, že je to najmä vďaka tomu, že tu niet veľmi kam ísť. Minule sme si prekalkulovali fakturáciu súkromných kočišov a nech sme počítali akokoľvek, vždy nám vyšlo, že po odrátaní všetkých nevyhnutných nákladov im nezostane na život viac ako 9 000 korún. A to je naozaj málo. Ak to myslíme s dodávateľským spôsobom poctivo, malo by sa s tarifami výraznejšie pohnúť dopredu. Inak napokon aj tí najvernejší predsa len odídu. A ak už hovoríme o odmene za prácu, tak treba otvorene hovoriť aj o našich platoch. To, že ma lesníctvo baví a nič iné by som v živote robiť nechcel, sa mi z istého pohľadu javí ako sebectvo. Lebo tí, čo sa upíšu tejto práci, sú dosť chudobní a rodinu nijak mimoriadne nemôžu pri poctivej práci zabezpečiť. Zoberme si mojich lesníkov – ani jeden z nich nemá vlastné auto. A neoplatí sa im auto zobrať ani na lízing, lebo tu vychádza veľmi málo kilometrov, ktoré lízing „neuživia“. A sme pri ďalšom aktuálnom probléme: pri hodnoteniach správ sa príliš prihliada na ich výmeru. Z tohto pohľadu sme pri 4 000 hektárov katastrálnej výmery iste veľmi malá správa. No ak si uvedomíme, že je to takmer všetko lesná pôda v náročných terénoch s vysokou ťažbou, tak je to výmera až-až. Som rád, že bolo na náš názor prihliadnuté pri zlučovaní správ, kde sme mali byť pôvodne spojení s LS Stará Voda. Po osobnom vysvetlení veci generálnemu riaditeľovi sa nám našu pozíciu podarilo obhájiť (pozri aj aktuálnu anketu na 3. strane LESNÍKa – pozn. autora) a myslím, že sa tak stalo nielen na prospech správy, ale aj lesa i podniku. Možno by bolo dobre, ak by sme si pri posudzovaní lesných správ neopozerali len na mapu, ale urobili kôpky „svorkovacích“ manuálov, úkolových listov a opticky porovnali ich výšku...

Ako vnímate smerovanie podniku ?

Budova LS Hrable

Na komplexné hodnotenie nemám dosť podkladov, no myslím, že všetci uznávame potrebu zmien. Vtip je v tom, že keď sa dotknú nás osobne, už sa nám také potrebné nezdajú... Určite je napríklad správne, že chceme mať aktuálne informácie o vyznačení ťažby a pohybe dreva až po jeho predaj s možnosťou riadiť celý tento proces v reálnom čase. Len sa napríklad musí brať do úvahy, že na takejto kalamitnej správe, ako je naša, nemožno nikdy plánovať viac, ako na tri mesiace dopredu. Veď len pred časom som si dovolil urobiť úprimný výdych, že sa nám konečne podarilo mať po rokoch všetko pod kontrolou a - bol tu 19. november 2004! Vždy sa však dá urobiť všetko aj lepšie a myslím, že práve v tom je podstata zmien, o ktoré nám v podniku ide. Ekonomika hýbe svetom a tomu sa ani v lesníctve nemôžeme vyhnúť. Musíme sa však zmieriť s tým, že v lese naozaj nemožno všetko hodnotiť len cez koruny... To najdôležitejšie, čo dnes potrebujeme a čo by malo byť aj hlavným cieľom, je pokoj na lesnícku prácu, lebo kvôli ustavičným zmenám začali byť ľudia apatickí. A to je horšie ako keby nadávali. Ale verím, že práca lesníka bude aj vďaka súčasným zmenám už v blízkej budúcnosti spoločnosťou i podnikom primerane ocenená. Azda sa toho dožije nielen môj syn, ale aj ja...

Prejdime k najmladšiemu z lesníckeho rodu Pohlyovcov...

Syn nikdy nechcel byť ničím iným, len lesníkom. Veľmi som ho v tom nepodporoval, no asi by nebolo rozumné mu to ani zakazovať. Napokon, chodil so mnou odmala do lesa tak ako ja so svojim otcom, nuž sa nemôžem veľmi diviť. V niektorých veciach ma dokonca aj prekonal. Ja som náruživý hubár - to mám nie po otcovi, ale po mame, ktorá bola v obci chýrečnou hubárskou autoritou – a môj syn vie toho o hubách ešte o čosi viac. Odmala si sám robil zbierky – listov, púčikov, kameňov, kvetov. Chodil aj do klubu mladých poľovníkov, no na streľbe nelipne, to asi obaja máme po mojom otcovi.

S mladým Lukášom som sa stretol o niekoľko dní vo Zvolene. Bol práve po úspešnej skúške zo zoológie. Na prvý pohľad je zjavné, že lesnícke jablko sa od stromu ďaleko nezakotúľalo. Naše deti sú neraz naším obrazom väčšmi, ako si to pripúšťame. V tomto prípade je to nepochybne pozitívne zistenie. Sympatický mladík je otvorený a prirodzený. Od prvých školských lavíc mal jasno v jednom – bude lesníkom. Na les sa vždy teší a je v ňom tak často ako sa len dá. Posledných dvoje prázdnin odpracoval naplno v lesoch, aby si mohol kúpiť kameru. S ňou chodí „na lov“ do hôr pod Zlatým stolom, kde si vybudoval aj vlastný „pozorovací“ senník. V budúcnosti by sa chcel venovať pestovaniu lesa. Teraz je však najdôležitejšie štúdium.

„Lebo“ ako hovorí Lukáš „keď sa človek niečomu naozaj rozumie, tak to nemôže robiť inak ako dobre.“

Na prvé počutie idealistický výrok mladosti. Skúsme si však tú sviežu vetičku nechať prejsť uchom aj druhýkrát...

 

Keď je Jaroslavovi Pohlymu ťažko na duši, zájde do lesov na Hekerovú a Pekliská.

„Keď tam človek príde, tak má pocit, že sa treba prírode naozaj pokloniť. V takej chvíli sa vždy opätovne utvrdím v tom, že naša práca má zmysel.“

Každý z nás má svoje „farebné“ sny, ktorými vyvažuje okolitú „šedú“ realitu. Možno aj preto má správca Pohly vo svojom pracovnom stole malé vrecúška s kamienkami z celého sveta. Prinášajú mu ich kolegovia, priatelia i známi. Tieto prírodné pozdravy mu pripomínajú, že svet je veľký a má veľa krás. Ale určite by ich za lesy spod Zlatého stola nevymenil. Lebo tu má rozpracované dielo. Zdedil ho po otcovi. A raz ho odovzdá svojmu synovi.