Lesnícke generácie Garajovcov

Peter Garaj Ing. Milan Garaj Ing. Milan Garaj

Skýcov je pravdepodobne jediná obec v Európe, ktorá je od ostatného sveta oddelená plotom. Nie jedným, ale hneď dvomi. Ten veľký, dlhý približne 100 km (!!) ohraničuje vonkajší obvod zvernice založenej ešte v roku 1906 ktorýmsi arcikniežaťom. Vnútorný, oveľa menší, vytvára okolo obce val chrániaci záhrady jej obyvateľov. A práve toto ostro vymedzené územie v pohorí Tríbeč akoby do veľkej miery vymedzilo aj životné osudy lesníckeho rodu Garajovcov. Zdá sa vám to meno akosi povedomé? Nemýlite sa, profesor Peter Graraj, ktorý kedysi prebral od nezabudnuteľného „Lajka“ Bancíka štafetu poľovníckeho vzdelávania adeptov lesníctva na Lesníckej fakulte vo Zvolene, do tohto rodu priamo patrí. Zakladateľom lesníckej dynastie, ktorú dnes navštívime, je Peter GARAJ (1924-1997), otec a starý otec našich kolegov - Ing. Milana GARAJA, seniora (1952) a Ing. Milana GARAJA, juniora (1979), oboch pracovníkov OZ Topoľčianky.

Horáreň Kraje na samote pri Skýcove je miestom, kam sa Milan Garaj (sr) v spomienkach vracia veľmi často...

„Ľutujem každý východ slnka...“

Ján MIČOVSKÝ

....bolo to miesto, kde sa asi nedalo nestať poľovníkom. Spolu s bratom Petrom sme už študovali na lesníckej škole v Štiavnici, keď nám otec pred Vianocami posielal súrne odkazy: „Ponáhľajte sa domov, treba mi odpoľovať ešte 15 kusov.....!“ Verte, že ten posledný sme na Silvestra aj zložili! Ono to môže vyzerať aj trochu veľkopansky, keď poviem, že od mladosti mám ulovené stovky kusov zveri, ale pravda je presne opačná. V otcovom a tuším neskôr ani v mojom živote v podstate neexistoval voľný deň, tie stovky kusov bolo treba vždy aj spracovať a zniesť, väčšinou na vlastnom chrbte. Veľmi častý býval aj otcov pokyn na kontrolu oplotenia zvernice:„Milan päť kilometrov naľavo, Peter napravo!“ A šlo sa, v každom čase. Hora bola životom nášho otca a naším vychovávateľom. Spomínam si na mnoho nádherných okamihov. Ale aj na strach, keď som sa ako chlapec vracal lesom z kina domov a v pätách ma vytrvalo prenasledoval príšerný škrek. Kto pozná správanie mladých sovičiek, vie, o čom hovorím... Cestou do školy som musel neraz počkať, kým prešli diviaky, niekedy som sa radšej aj na strom vyškriabal...Vysoká nám chodila pod okná a hnané diviaky aj do dvora vbehli... S bratom sme súťažili v počte ulovených líšok, pri cene 500 korún za kus sme si vedeli slušne privyrobiť... Alebo aj v počte nazbieraných jeleních zhodov, ktoré odovzdať v čo najväčšom počte na polesie vždy patrilo k otcovej hrdosti. Mali sme veru vďaka tomu dobrú kondíciu, ja som bol napríklad majstrom okresu v behu na lyžiach...

Poľovníctvo sa asi muselo stať vašou celoživotnou špecializáciou....

Nie celkom. Prvé roky po skončení fakulty som absolvoval v taxácií na pobočke Lesoprojektu v Piešťanoch. Toto obdobie bolo pre mňa mimoriadne užitočné, myslím, že by žiadnemu lesníkovi nezaškodilo, keby sa s taxáciou zoznámil nielen na skúške. Veľa múdrych lesníckych fígľov ma tam naučila inžinierka Hudecová, všeobecne známa kolegyňa z Prievidze. Revidovali sme spolu pokusné plochy pre profesora Halaja, ktoré sa stali podkladom pre populárne rastové tabuľky. Po príchode detí sa mi žiadalo už sa trocha usadiť a tak som požiadal o miesto na podniku v Topoľčiankach. Netrvalo dlho a dostal som ponuku na funkciu vedúceho lesnej správy v Žitavanoch. Mal som vtedy 29 rokov...

Pokiaľ si spomínam, funkcie správcov sa v tom čase takým mládencom veľmi nerozdávali...

Je pravda, že som bol asi naširoko - naďaleko najmladší správca. Vydržal som však na tom mieste do roku 1998, teda sedemnásť rokov a myslím, že som tam zanechal kus dobrej práce. Spočiatku ma starí horári kadejako skúšali, no základy z Lesoprojektu som mal dobré a rešpekt kolegov som si získal rýchlo a myslím, že celkom prirodzene. Viac ako moji horári ma však preveroval sám lesnícky život. Pamätáte na grafiózu duba? Roky sme sa borili s touto kalamitou, ktorá sa na Slovensku prvýkrát prejavila práve na správe v Žitavanoch. Identifikoval ju vtedy profesor Stolina, ktorý ma v tých časoch aj dosť prehováral, aby som prišiel na školu. Aj som mu sľúbil, aj sa mi z tej prevádzky už akosi nechcelo... Na správe sme boli aktívni aj v zavádzaní nových technológií. Ako prví sme odskúšali ryhový zalesňovací stroj, ktorý k nám prišiel priamo z Olomouca. Vypracovali sme preň vlastné výkonové normy. Mali sme vtedy obrovské úlohy v zalesňovací nelesných pôd, a tak stroj, pomocou ktorého dvaja ľudia zalesnili 5 000 kusov namiesto klasických 300 denne, bol na nezaplatenie. A keď sme prišli nato, že zalesňovaciu ryhu musíme ešte dotlačiť, aby sadenice prežili aj prípadné dlhšie sucho, dosahovali sme aj vysokú ujatosť. Skúsenosti z Lesprojekty som uplatnil aj pri trasovaní zvážnic, pretože správa bola slabo sprístupnená. Poznáte to, ak zvážnicu zle vymeriate, už to nikdy nenapravíte... Práca s ľuďmi mala aj svoje úskalia, neraz som musel siahnuť k radikálnym opatreniam pri riešení absencií. Najväčšou satisfakciou pre nás všetkých však boli previerky plnenia LHP, kde sme vždy prechádzali vo výbornej kvalite.

Využívali ste tam aj svoje skúsenosti z poľovníckej mladosti?

Sprvu ani nie, nebolo veľmi kde. No po čase sa nám podarilo vytvoriť 4 600 ha revír Pohronský Inovec a ten nám umožnil realizovať sa aj v tomto smere naozaj do sýtosti. Jedného 53 - ročného kolegu, ktorý nikdy dovtedy nepoľoval, to vtedy tak chytilo, že si aj poľovný lístok spravil i pušku kúpil. Trofejovou kvalitou a adenzitou jelenej zveri v tom období sme prekonávali aj 10 500 hektárovú zvernicu! Bolo by to malo iste dobré pokračovanie, no časť revíru bola na cirkevných pozemkoch a tá ich prenajala Majskému a koniec už asi poznáte...

Prežili ste vo funkcii revolučné doby, čo nebolo bežné. Prečo vaše správcovanie v roku 1998 skončilo?

Neskončilo, prešiel som za správcu na LS Hrušov, pod ktorú patrila Veľká zvernica, v ktorej kedysi pôsobil otec. Myslím, že bol záujem využiť práve moje poľovnícke skúsenosti na jej záchranu. Podaril sa nám tam kus práce a to, čo sa odo mňa očakávalo, som splnil. Zvernica začala dosahovať dobré výsledky. Bolo to však opäť bez voľných víkendov a dovoleniek...

Určite to bol zvláštny pocit vrátiť sa na miesto pôsobenia svojho otca. Aký vlastne bol?

Lesu dal svoj život i dušu. Už počas prechodu frontu robil ako lesný praktikant partizánom v týchto lesoch spojku. Po vojne absolvoval Štátnu horársku školu v Humennom a potom bol plných 40 rokov lesníkom na rôznych úsekoch vo Veľkej zvernici. Osobne sprevádzal veľa poľovných hostí, nechýbali medzi nimi prezidenti, veľvyslanci i známi herci. Spomínam si na Dubčeka, ako mu chutilo kyslé mlieko našej mamy a ako sa otcovi po smutnom návrate z Moskvy zdôveril, že to tam bolo ešte horšie, ako sa písalo v novinách... Otec mal veľmi rád ľudí, bol to však zároveň pedant, mal napríklad krásne písmo. Snažil sa byť vo všetkom čestný – „aby sem mohol namiesto mňa hocikto z vás nastúpiť“, hovorieval nám. Škoda, že som v otcovom pôsobisku pobudol len 6 rokov, darilo sa nám tam a bolo by bývalo ešte čo dorobiť... V roku 2003 som však prešiel za správcu do Jedľových Kostolian a vlani som sa opäť vrátil na správu Topoľčianky do Žitavian, tentoraz ako technik. Akoby sa kruh uzavrel...

Hovoríte to trochu sklamane...

Nedivte sa. Vždy som robil naplno, myslím, že som dosahoval aj primerané výsledky, aj osobné audity som úspešne absolvoval a teraz sa cítim nevyužitý. Povinnosti technika zvládam poľahky a včas, LHP poznám odpredu i zozadu, ťažbu mám vyznačenú dávno pred termínom a projekty v poriadku, no dostatočne ma to neuspokojuje. Nie je to trocha hazard s ľudským kapitálom...?

Možno správny čas využiť svoje skúsenosti, poradiť a pomôcť kolegom...

...aj to tak robím, no niekedy mi to pripadá zvláštne. Keď už mám pri uzávierke štítky v rukách, nedá mi to a pozriem si všetko, pričom niekedy musím zasiahnuť tam, kde to hospodári nečakajú... Viete, ten nový systém s obvodmi pre OLH a lesníka je vymyslený dobre a ak si tí dvaja rozumejú, dokážu veľmi veľa. Lenže mnohí hospodári na svoju rolu ešte nedorástli. Ak je niekto dobrým lesníkom, to ešte neznamená, že je aj dobrým OLH. Veď niektorí OLH si nevedia sami ani ťažbu správne vyznačiť. A o práci s počítačom ani nehovorím...A asi najväčšia pliaga je v tých malých „eseróčkach“, ktoré si viacerí hospodári pozakladali na dodávanie lesníckych prác....

???

...teda, aby som bol presný, nie oni, ale ich rodinní príslušníci. Ale výsledok je rovnaký, zvádza to k únikom kvality i financií...

To znie dosť vážne...

Ale je to pravda. Neberte to však ako kritiku dodávateľského systému, ten je v poriadku. Ide o hospodára, ktorý by mal byť vedomostne aspoň na úrovni technika správy a ktorý sa musí venovať naplno len lesu. Teraz, keď dostal možnosť využívať auto, nič mu nebráni v tom, aby doslova vedel, kde mu aký hrubý strom rastie. Lenže pozor, z auta sa správa ani obvod riadiť nedá! Kto tak chce s prehľadom robiť, musí po správe absolvovať stovky kilometrov jedine po svojich.

Stretávam sa s názorom, že mesačné kilometre určené pre hospodárov a lesníkov na auto veľmi nestačia. U vás áno?

Myslím, že v priemere stačia a je to pre zvládnutie úloh veľmi potrebné. Veď horári už v minulosti vynosili do lesa na svojich súkromných autách kopu peňazí. Dobre, že je to konečne doriešené.. Rovnako aj mobilná sieť...

Ako nazeráte na smerovanie podniku?

Zmeny, ktoré v podniku nastali, museli prísť a je to tak aj v poriadku. Azda by sme len mali byť citlivejší pri vytváraní obvodov i správ a viac rešpektovať ich lesnícke danosti. Ak má dnes jedna správa ročnú ťažbu 18 000 kubíkov, druhá 36 000 a tretia 48 000, tak to nie je najšťastnejšie riešenie z hľadiska náročnosti. A zamyslieť sa treba aj nad lesníkmi, ktorí dnes vypisujú odvozné lístky od šiestej do šiestej. Ale to sa dá pri dobrej vôli vyriešiť. Dôležité pre úroveň našej práce je aj to, že dosť z tých, ktorí nechceli alebo ani nevedeli robiť, už odišlo. Lebo lesníka v uniforme každý hneď vidí a hodnotí. A ak chceme, aby bol v poriadku podnik, tak musíme byť v poriadku predovšetkým sami. A chce to už aj trocha rozvahy. Lebo les rastie pomaly...

Deti robia kolegovi Garajovi veľkú radosť. Po smutnom zásahu osudu považoval ich výchovu a vzdelanie za svoju prvoradú povinnosť. Milan si vybral otcovu cestu. Dnes pracuje na ústredí topoľčianskeho závodu ako referent technickej prípravy výroby. Netají, že je to azda len dočasne...

„Vážim si možnosť získavať skúsenosti v terajšej funkcii, no láka ma to von, do prevádzky. Verím, že sa mi to raz podarí. Mám veľa zážitkov s otcom i starým otcom a neviem si iný ako lesnícky život ani predstaviť. Prax som si už trocha odskúšal aj počas štúdia, keď som pol roka pracoval v Nemecku v rámci programu Leonardo. Venovali sme sa tam ochrane lesa, najmä premnoženiu mníšky, ale i netopierom. Veľa od nás vyžadovali, no vytvorili nám výborné podmienky. Nemci sú fakt dobrí organizátori. Pracovali sme so špičkovou technikou, no prišiel čas aj na „klasiku“. Keď raz napríklad zlyhala jedna družica a nedalo sa pri vytyčovaní plôch použiť GPS, predviedol som kolegom, ako si pomôcť obyčajnou trasírkou a buzolou. Moderná technika je dobrá vec, ale niekedy je v praxi dobré ovládať aj osvedčené postupy...“

„Raz som musel dlhšiu dobu stráviť v činžiaku. Viete si to predstaviť – od balkóna cez izbu do kuchyne a zase naspäť, ako v klietke... Nevedel by som tak žiť. Odkedy som v mladosti spoznal prekrásne lesné rána, ľutujem každý východ slnka, ktorý prespím....! Hora je vždy krásna. V daždi, hmle i víchrici. Som rád, že aj syn sa rozhodol tak isto. Máme obaja k hore veľkú úctu. Lieči dušu.“
Horáreň na skýcovskej samote. „Starý pán“ pri práci. V mladších rokoch. Okrem Milana Garaja seniora (uprostred) môžete spoznať aj prof. Kodríka (druhý sprava) a prof. Garaja (prvý zľava). M. Garaj s „parádnou“ trofejou.