Lesníci, lesy a protilavínová ochrana krajiny

Matúš JAKUBIS

ÚVOD

Lavínový kotol pod Krížnou

v závere Hornojeleneckej

doliny (Veľká Fatra)

Problematika lavín a protilavínovej ochrany patrí ako z historického, tak aj vecného hľadiska medzi typické úlohy lesníkov. Lesníci tieto úlohy riešia už dlhodobo v rámci činností lesníckych meliorácií. Protilavínová ochrana musí byť súčasťou integrovanej starostlivosti o krajinu a to v prvom rade preto, že má mimoriadny význam pre ekologickú stabilitu ľahko narušiteľných a zvlášť ohrozených horských a vysokohorských ekosystémov. Táto problematika je však dôležitá aj z environmentálneho hľadiska.

Lavíny sú zvlášť nebezpečné ako činiteľ, ktorý bezprostredne ohrozuje nielen život návštevníkov hôr, ale aj životy a majetok ľudí, ktorí žijú v ohrozených podhorských oblastiach (napr. oblasť Krížnej vo Veľkej Fatre – Turecká, Hornojelenecká dolina, Nízke Tatry atď.). Niektoré osady v horských oblastiach sú lavínami ohrozované pravidelne.

Lavíny spôsobujú každoročne rôznorodé, veľmi rozsiahle škody v lesných ekosystémoch v horských a vysokohorských oblastiach. Sú priamym obmedzujúcim činiteľom pri postupe lesa nahor, sú škodlivým činiteľom pre lesnú zver, vegetáciu a pôdu v oblasti hornej hranice lesa, ktorá má v slovenských pohoriach v súčasnosti priemernú výšku len 1185 m až 1430 m n.m., vrátane nesúvislých – medzernatých porastov je to od 1238 m n.m. (Malá Fatra – Krivánska Fatra) do 1487 m n.m. (Tatry – časť Vysoké Tatry). Lavíny veľmi často ohrozujú cesty a železnice.

Už oddávna trvá zápas umu nás, lesníkov, s veľkou a nebezpečnou silou lavín. Nie vždy sa nám podarí obstáť v tomto zápase tak, aby sme ničivej schopnosti lavín zabránili.

Z HISTÓRIE

Slovo lavína má pôvod v latinčine. Je odvodené z latinského slova labor, resp. z jeho tvaru lábí, ktorého jedným z významov v slovenčine je spúšťať sa dolu, kĺzať sa, ale aj padať, klesať. Okrem toho latinské slovo labó zasa prekladáme do slovenčiny ako klesať, byť nestály, hýbať sa, ale aj byť v nebezpečenstve.

Správy o výskyte lavín sú známe už z prác antických historikov (Polybios, Titus Livius, Plutarchos, Silius Italicus, Nepos atď.), ktorí ich spájali s ťažením Hannibala, kartágskeho vojvodcu a politika, proti Rímu. Hannibal (247 – 183 pr.n.l.) v roku 218 pr.n.l. počas Druhej púnskej vojny (218 – 201 pr.n.l.) tiahol so svojou početnou armádou 50 000 pešiakov, 9 000 jazdcov a 37 bojových slonov (niektorí autori uvádzajú počet pešiakov 80 000, ba aj viac) z Kartága cez Hispániu, Pyreneje, Gáliu, Alpy do Itálie. Počas prechodu cez Alpy (v zimných mesiacoch roku 218 pr.n.l.) zahynulo predovšetkým vplyvom mrazu, snehu a lavín až 33 000 Hannibalových vojakov. Príčinou boli absentujúce skúsenosti pre pohyb vo vysokohorskom teréne a chýbajúca výstroj.

Na území dnešnej Slovenskej republiky existujú podstatne mladšie historické záznamy o výskyte lavín predovšetkým v kronikách obcí. Jedným z najstarších je zápis v kronike obce Staré Hory. Zápis hovorí, že 17. marca 1751 postihla lavína (vtedy zášust) osadu Rybô (Hornojelenecká dolina vo Veľkej Fatre), pričom zabila 10 osôb, zničila 8 domov a zahynulo v nej 53 kusov dobytka. Šesť z uvedených obetí sa podarilo nájsť až v máji (BUKOVČAN 1960).

Najväčšou lavínou, ktorá sa vyskytla na území Slovenska, a ktorá si vyžiadala aj najväčší počet obetí – 18, bola lavína ktorá spadla večer pred 22. hodinou dňa 6. februára 1924 v tej istej doline a opäť postihla osadu Rybô. Lavína okrem 18 obetí zničila 3 domy a 2 poškodila. Dráha tejto katastrofálnej lavíny bola 2,5 km, prekonaný výškový rozdiel 760 m, zberná plocha 800 000 m2, objem strhnutého snehu 2 400 000 m3, hmotnosť 600 000 ton a výška čela 35 m. Obe uvedené lavíny spadli zo strmých a odlesnených svahov Krížnej (1574 m n.m.). Ďalšia veľká lavínová katastrofa sa stala 8. marca 1956 v Kulichovej doline pod Žiarskou hoľou (1840 m n.m.) pri Dolnej Lehote v Nízkych Tatrách. Táto lavína usmrtila 16 ľudí – lesných robotníkov. Dĺžka lavíniska bola 4,1 km. Lavína prekonala výškový rozdiel 900 m, objem strhnutého snehu bol 1 600 000 m3, hmotnosť približne 400 000 ton. V lavínovom čele sa nachádzalo 470 000 m3 snehu s hmotnosťou 280 000 ton.

Dňa 16. januára 1968 usmrtila lavína 6 ľudí pod Kubínskou hoľou (1346 m n.m.) v Oravskej Magure, ťažko zranených bolo 8 ľudí.

Veľká lavínová tragédia sa stala dňa 20. januára1974 v Mengusovskej doline vo Vysokých Tatrách, kedy tam spadla lavína zo Sedla nad Skokom a usmrtila tam 12 mladých ľudí.

Dňa 31. 12. 2005 usmrtila lavína v Spálenom žľabe v Západných Tatrách 7 ľudí.

Od roku 1872 do súčasnosti usmrtili lavíny na území Slovenska 230 ľudí, zranených bolo 220 ľudí. Ročne spadne na Slovensku niekoľko sto lavín. Frekvencia ich výskytu sa v posledných rokoch zvýšila a v súvislosti so stúpajúcou návštevnosťou hôr stúpa aj nebezpečenstvo lavín pre človeka.

DEFINÍCIA A DRUHY LAVÍN

Snehovú lavínu definujeme ako rýchly pohyb snehu po svahu na dĺžke minimálne 50 m (ZACHAR a kol. 1984). Pomalé, alebo kratšie pohyby snehu po svahu sa nazývajú snehové zosuvy. MILAN (1995) definoval lavínu ako jednorázové gravitačné premiestnenie množstva snehovej hmoty z úbočia nadol, ktoré môže pri svojom pohybe spôsobiť poškodenie prostredia, ohrozenie života ľudí a pod. V lavíne rozlišujeme pásmo (miesto) odtrhu, transportné pásmo a pásmo nánosu (vrátane čela lavíny).

Lavíny je možné triediť z rôznych hľadísk. Najjednoduchším triedením je triedenie poľa druhu, podľa ktorého rozoznávame lavíny povrchové, ktoré ďalej delíme na lavíny zo sypkého snehu a lavíny doskovité a základové.

Vznik lavín ovplyvňuje celý rad činiteľov, ktoré môžeme informatívne rozdeliť na:

- meteorologické a klimatické (sneh, vietor, teplota, počasie),

- terénny reliéf (sklon svahu, jeho dĺžka, tvar, expozícia, nadmorská výška),

- drsnosť povrchu a vegetácia.

V posledných rokoch sa viacerí zahraniční autori zaoberali vo svojich prácach možnosťami matematického modelovania a prognózovania vzniku lavín prostredníctvom kombinovania mnohých vstupných charakteristík. Táto úloha je viac ako zložitá. Vzhľadom na veľké množstvo vplývajúcich a mentálne sa meniacich charakteristík je náročné dospieť k správnym výsledkom.

LAVÍNOVÉ DRÁHY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

V problematike zisťovania počtu a rozlohy lavínových dráh na území Slovenskej republiky vykonal veľmi záslužnú priekopnícku prácu MILAN (1981). Autor uviedol, že lavínové dráhy sa v konkrétnych pohoriach Slovenska vyskytujú nasledovne:

Tatry: 2664 lavínových dráh s rozlohou 118 997 ha, z toho: Západné Tatry: 755 lavínových dráh s rozlohou 8173,1 ha, Vysoké Tatry: 1749 lavínových dráh s rozlohou 3121,4 ha, Belianske Tatry: 160 lavínových dráh s rozlohou 605,2 ha,

Nízke Tatry: 656 lavínových dráh s rozlohou 5704,9 ha,

Veľká Fatra: 158 lavínových dráh s rozlohou 1412,8 ha,

Malá Fatra: 201 lavínových dráh s rozlohou 1300,1 ha,

Chočské Vrchy: 17 lavínových dráh s rozlohou 43,0 ha,

Oravská Magura: 1 lavínová dráha s rozlohou 14,2 ha.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najväčší počet lavínových dráh – 1749 sa nachádza vo Vysokých Tatrách a najväčšia rozloha lavínových dráh sa rozprestiera v Západných Tatrách – 8173,1 ha. Je potrebné poznamenať, že z minulosti sú známe prípady, keď sa lavíny po intenzívnom snežení vyskytli aj na takých lokalitách, kde sa výskyt lavín nepredpokladal.

PROTILAVÍNOVÁ OCHRANA KRAJINY

Roztápajúce sa čelo lavíny so zničeným

lesným porastom (Západné Tatry)

Zvlášť významnú úlohu v ochrane krajiny pred lavínami zohráva vhodný les. Z hľadiska ekologického, environmentálneho a ekonomického je najvyhovujúcejším ochranným prostriedkom proti lavínam, je však potrebné uvedomiť si niektoré mimoriadne podstatné súvislosti:

• Je nevyhnutné zosúladiť princípy a postupy protilavínovej ochrany konkrétnych lokalít so záujmami ochrany prírody a krajiny. Lavínové územia sa takmer výlučne nachádzajú vo veľkoplošných chránených územiach s vyšším či nižším stupňom ochrany. Vždy je potrebné hľadať kompromisné riešenia, ktoré budú prospešné človeku, prírode, krajine a jej zložkám. Je potrebné zamyslieť sa nad otázkou, či dokážeme zlepšiť alebo podporiť stabilitu súvisiacich cenných ekosystémov jemnými, prírode blízkymi melioračnými opatreniami, alebo ponecháme tieto ohrozené lokality na prirodzený vývoj, vrátane deštruktívneho pôsobenia ničivých lavín. V každom prípade však treba prihliadať na okolnosti, ktoré vyplývajú zo zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny z 25. júna 2002.

• Je dôležité zvyšovať hornú hranicu lesa na jej prirodzenú úroveň melioračným zalesňovaním s použitím ekologicky vhodných autochtónnych odolných drevín. Medzi dreviny, ktoré je možné použiť pri výsadbe patria Picea abies, Larix decidua, Pinus cembra, Pinus mugo, Juniperus communis, Juniperus nana, Fagus silvatica, Acer pseudoplatanus, Sorbus aucuparia, Sorbus aria, Betula verrucosa, Betula carpatica, Salix silesiaca, Salix caprea, Salix Jacquiniana, Ribes alpinum, Ribes petraeum a pod.

- Lesné porasty musia mať dobrý zdravotný stav, vhodné (zmiešané) druhové zloženie, štruktúru, počet stromov na hektár a vek. Lesný porast plní protilavínovú funkciu len od určitého veku, čo súvisí ako s jeho výškou, tak aj hrúbkou kmeňov atď. Usudzuje sa, že lesný porast plní protilavínovú funkciu optimálne vo veku 20 – 60 rokov. V posledných rokoch bol viackrát zaznamenaný aj odtrh lavíny vo vnútri lesného porastu. Bolo to u dospelých listnatých drevín (Fagus sylvatica, Carpinus betulus atď.) Aj z uvedených dôvodov je výber drevín do lavínových území veľmi dôležitý.

- Pokiaľ protilavínovú ochrannú funkciu prevezme les (do 20 rokov veku lesa) je potrebné aplikovať iné technické protilavínové opatrenia, napr. s použitím dreva. Je to vhodný stavebný materiál ako z ekologického, tak aj z ekonomického a z technického hľadiska. Okrem toho v podmienkach SR nie je z viacerých dôvodov reálne pomýšľať na výstavbu technicky a ekonomicky náročnejších protilavínových zábran, resp. opatrení.

ZALESŇOVANIE LAVÍNOVÝCH ÚZEMÍ

Lavínou zničený lesný

porast (Západné Tatry)

Zalesňovanie lavínových území je veľmi náročná úloha. Jej náročnosť vyplýva z toho, že lavínové územia sa vyskytujú v extrémnych terénnych, klimatických, a iných podmienkach. Okrem toho si zalesňovanie v takýchto podmienkach vyžaduje odbornú zdatnosť lesníkov, pričom úspech možno očakávať len po mimoriadne starostlivo vykonaných zalesňovacích prácach. Veľmi dôležité je vhodné sprístupnenie zalesňovaných plôch. Ide nielen o prístup k extrémne položeným lokalitám pre pracovníkov vykonávajúcich zalesňovanie, ale aj o možnosť sledovať vývin kultúr, doplňovať ich a vykonávať vhodné pestovné zásahy, ochranu kultúr a pod.

Pre úspešné zalesňovanie v oblasti hornej hranice lesa je nevyhnutné venovať zvýšenú pozornosť výberu drevín, ich proveniencii, kvalite zalesňovacieho materiálu, spôsobu zalesňovania a organizácii prác. Ako cieľové dreviny pri zalesňovaní lavínových území prichádzajú do úvahy smrek obyčajný, smrekovec opadavý, borovica limbová – limba, javor horský a buk lesný. Zalesňovanie holín (napr. po kalamite) sa priamo cieľovými drevinami realizuje ťažko, hoci tieto dreviny pôvodne vytvárali porasty hornej hranice lesa. Pre úspešné zalesnenie lavínových území je okrem iného potrebná aj ochrana sadeníc pred snehom. Mladé stromčeky majú tenký a slabý kmienok, preto sú snehom tlačené k zemi a snehová vrstva ich môže úplne ohnúť. Sneh tlačí aj na spodné konáre a môže ich aj vytrhnúť. K tomuto negatívnemu javu často dochádza po vytvorení zľadovatenej kôry na konároch, ktorá sa vytvára počas slnečných dní a po následnom napadnutí snehu. BINDER (1970) odporúča na ochranu sadeníc pred snehom drevené koly, ktoré zo zeme vyčnievajú 0,4 – 0,5 m, alebo použitie drevených mostíkov typu Rax, ktoré sa v lete odkladajú. Tento spôsob ochrany sadeníc sa používal napr. v Rakúsku.

Je veľmi vhodné, ak sa mikroklimatické a pôdne vlastnosti zalesňovaných plôch vopred pripravia výsadbou prípravných a melioračných drevín. Na tento účel sa hodia (podľa stanovištných podmienok) najmä jarabina vtáčia, mukyňa obyčajná, breza karpatská, vŕba rakytová, vŕba sliezka, borievka nízka, ríbezľa alpínska a ríbezľa skalná.

Predpokladom lepšieho uchytenia a úspešnejšieho udržania predtým uvádzaných cieľových drevín je to, že sadenice pochádzajú z vhodnej proveniencie, napr. zo semena, ktoré je z porastov, nachádzajúcich sa v približne rovnakých nadmorských výškach, ale uplatňuje sa aj geologické podložie, expozícia atď. Sadenice pochádzajúce z nižších polôh živoria, horšie rastú, sú napádané škodcami a nakoniec majú aj nižší protilavínový účinok.

Mimoriadny význam má aj kvalita použitých sadeníc. Pri zalesňovaní vysokohorských lavínových území sa používajú vyspelé, škôlkované, 3 – 5 ročné (pri borovici limbovej aj staršie) sadenice s vyvinutou koreňovou sústavou a hustejšou korunou, ktoré lepšie odolávajú drsným klimatickým podmienkam. V extrémnych stanovištných podmienkach je výhodné použitie obaľovaných sadeníc v korenáčoch, ktoré sa vďaka živinám, primiešaným v obale, lepšie ujímajú. Výhodou použitia sadeníc v korenáčoch je aj to, že ich možno sadiť nielen na jar, ale aj v lete, za priaznivého počasia a dlhšieho dňa (BINDER 1970).

Les a porasty kosodreviny protilavínovo veľmi významne pôsobia najmä v odtrhovom pásme. Majú vplyv na ukladanie snehu, jeho štruktúru a premiestňovanie, zvyšujú drsnosť podkladu a od určitého veku obmedzujú plazivý pohyb snehu. Čo sa týka štruktúry porastov, je známe, že z hľadiska protilavínovej ochrany sú výhodnejšie vrstevnaté, zmiešané a rôznoveké porasty.

Historické poznatky ukazujú, že niektoré lokality sa zalesniť nepodarí ani po veľkom vynaloženom úsilí.

Drevo má ako stavebný materiál v protilavínovej ochrane významné a nezastupiteľné miesto. Pre svoje výhody sa používa na spomínané účely v mnohých krajinách. Drevo je plne akceptovateľné z ekologického hľadiska. Medzi jeho výhody patrí aj ľahká opracovateľnosť, ekonomická a materiálová dostupnosť, relatívne nízka hmotnosť. Z uvedených dôvodov chcem pripomenúť možnosti využitia dreva na spomínané účely. Zo závejových protilavínových opatrení sa z dreva môžu stavať zásnežky (snehové ploty a snehové ohrady), vetrové terče (s vysadenou stenou, plnostenné a krížové) a tiež vetrové dýzy. Z podperových protilavínových opatrení sa dá použiť na konštrukciu roštových zábran (drevené snehové hrable a drevené snehové mostíky). Z dreva sa konštruujú aj niektoré druhy brzdiacich výčnelkových protilavínových zábran, medzi ktoré patrí kolovanie, drevené kotvy a drevené kozlíky. Vo Švajčiarsku sa napr. na výstavbu drevených protilavínových zábran využíva drevo z ihličnatých (smrek, jedľa, borovica, smrekovec) aj listnatých drevín (pagaštan, agát, dub). V alpských krajinách existujú typové vzory jednotlivých protilavínových drevených zábran. V týchto detailne spracovaných podkladoch sú obsiahnuté tabuľky, podľa ktorých je možné jednotlivé druhy dimenzovať, rozmiestňovať, ako aj určovať druh a spotrebu materiálu. Podkladom je okrem iného výška snehu, sklon svahu, drsnosť podkladu, druh dreva a podobne.

Trvanlivosť dreva, ktoré sa používa na konštrukciu protilavínových zábran, býva v závislosti od jeho druhu, ale aj iných súvisiacich faktorov (najmä klimatických podmienok, spôsobu uloženia, druhu zábran) veľmi rozdielna. Drevo smreka, jedle a borovice vydrží bez impregnácie okolo 3 – 8 rokov, jadrové drevo smrekovca 10 –20 rokov a jadrové drevo pagaštana, agáta a duba 30 – 45 rokov. Drevo spomínaných listnatých drevín sa neimpregnuje; drevo uvedených ihličnatých drevín po odborne a precízne priemyselne vykonanej impregnácii vydrží 30 – 50 rokov.

Lavínový žľab pod

masívom Baranca

(Západné Tatry)

Pre použitie dreva na konštrukciu protilavínových zábran platia niektoré zásady:

- musí sa použiť len zdravé drevo,

- nepoužívať zbytočne veľké prierezy (vysychanie),

- drevo sa má čo najmenej dotýkať zeme, ak sa drevo dotýka zeme, treba tieto miesta obaliť nepriepustnou plechovou alebo inou fóliou,

- drevo s vyššou trvanlivosťou sa má použiť na nosnú konštrukciu,

- tesárske práce musia byť vykonané veľmi odborne a precízne,

- kontrolovať pravidelne drevené zábrany (minimálne 1 x ročne) a poškodené časti opraviť čo najskôr,

- ihličnaté drevo sa môže impregnovať, ale je nevyhnutné prihliadať na ekologické aspekty; z týchto dôvodov sa musí impregnovanie robiť vysoko odborne a starostlivo;

- je potrebné prihliadať na ochranu konkrétnych lokalít, v ktorých má byť impregnované drevo použité (pásma vodných zdrojov a pod.).

Treba si uvedomiť, že protilavínové opatrenia, ktoré sa konštruujú z dreva, sú opatrenia dočasné (vzhľadom na trvanlivosť dreva ide o obyčajne 30 – 50 rokov, často menej). Ich úlohou je zastávať protilavínovú funkciu dovtedy, kým ju nepreberie les, pričom zalesňovanie lavínových území má prebiehať v tesnom spojení a v súlade s tvorbou dočasných (drevených) protilavínových zábran.

Technické protilavínové opatrenia delíme podľa funkcie, ktorú plnia do týchto skupín:

• Závejové, ktoré ovplyvňujú ukladanie snehu vo vrchnej – najvyššie položenej časti lavínového územia, resp. v okolí hrebeňov. Závejové protilavínové opatrenia majú zabrániť ukladaniu a navievaniu snehu na miestach, kde by jeho nahromadenie mohlo spôsobiť tvorbu prevejov (previsov) a po ich odtrhnutí aj vznik snehovej lavíny. Pomocou nich je možné zabezpečiť ukladanie snehu na takých miestach, kde hrozba lavíny nevznikne. Závejové opatrenia delíme na zásnežky (snehové ploty a snehové ohrady), vetrové terče (plnostenné, s vyvýšenou stenou, krížové) a vetrové dýzy.

• Podperové, ktorých úlohou je podoprieť (zachytiť) snehovú pokrývku v horných častiach lavínových území (v miestach vzniku). Tieto opatrenia delíme na roštové (drevené snehové hrable a môstiky, môstiky z kovu a predpätého betónu) sieťové.

• Brzdiace, ktorých úlohou je zvýšiť drsnosť povrchu terénu a tým obmedziť kĺzavý a plazivý pohyb snehu na svahu. Používajú sa v odtrhovej zóne lavínových území. Patria medzi terasové (zemné a kamenné terasy), výčnelkové (drevené a kovové koly, kozlíky z dreva a železobetónu, drevené kotvy, brzdiace kužele a betónové bloky).

• Zadržiavacie, ktorých účelom je zadržať, rozraziť, zmierniť silu lavíny na prijateľnú mieru. Do tejto skupiny patria zadržiavacie siete, rošty a lavínové prehrádzky.

• Usmerňovacie, ktorých úlohou je zmeniť smer padajúcej lavíny. Pomocou nich je možné chrániť objekty, alebo usmerniť padajúcu lavínu na miesto, kde nespôsobí významnejšiu škodu. Tieto protilavínové opatrenia delíme na rozrážacie (kliny) a odrazové (múry a galérie).

• Uvoľňovacie, ktoré majú za úlohu v požadovanom čase a rozsahu na konkrétnej lokalite umelo uvoľniť (spustiť) lavínu. Tieto technické protilavínové opatrenia sa v posledných rokoch v značnom rozsahu využívajú v zahraničí. Patrí medzi ne napr. systém Gazex, ktorý uvoľní lavínu tlakovou vlnou, ktorá sa pomocou kovovej rúry nasmeruje na svah po zapálení výbušnej zmesi kyslíka a propánu v pomere 5 : 1. Ďalším druhom uvoľňovacieho protilavínového zariadenia je Katex. Ide o využitie zvláštnych lanoviek, ktoré dokážu transportovať a spustiť výbušninu so zápalnou šnúrou na požadované miesto a tak uvoľniť lavínu. Ďalšou možnosťou je uvoľnenie snehových lavín pomocou snehových rakiet (striel) – „snow launchers“. Často sa na uvoľňovanie lavín využívajú výbušniny, ktoré odborník sám roznesie po konkrétnych lokalitách a následne odpáli.

Uvoľňovanie lavín sa obyčajne uskutočňuje po každom napadnutí snehu s výškou 20 cm a viac.

V podmienkach Slovenskej republiky nie je reálne v blízkej budúcnosti uvažovať s budovaním technicky a ekonomicky náročnejších technických protilavínových opatrení, avšak reálne v tomto smere môže byť práve využitie dreva - ako stavebného materiálu - na výstavbu viacerých druhov zábran.

SÚČASNÉ PROBLÉMY PROTILAVÍNOVEJ OCHRANY NA SLOVENSKU

Existuje viac aktuálnych problémov, ktoré sa priamo či nepriamo dotýkajú lavín a protilavínovej ochrany. Medzi najdôležitejšie z nich patria nasledovné:

- Nedostatok finančných prostriedkov na realizáciu protilavínových opatrení vrátane chýbajúcej koncepcie financovania zo štátnych prostriedkov;

- Ekonomická náročnosť budovania protilavínových opatrení;

- Nejednotnosť názorov pri presadzovaní záujmov ochrany prírody, lesníctva, prevádzkovateľov rekreačných a športových zariadení, štátnou správou, samosprávou atď;

- Chýbajúca STN so zameraním na protilavínovú ochranu krajiny;

- Komplikované vlastníctvo pozemkov (rôzne fyzické a právnické osoby, ktoré vlastnia pozemky v ohrozovaných lokalitách), vrátane nejednotných záujmov;

- Ťažká prístupnosť lokalít ako pre ľudí, tak pre prepravu materiálu;

- Extrémne prírodné podmienky v ohrozených lokalitách;

- Nedostatočná výchova odborníkov na protilavínovú ochranu;

- Neexistujúca, alebo slabá spolupráca medzi zainteresovanými odbornými inštitúciami;

- Škodlivé pôsobenie imisií na novozakladané lesné porasty;

- Potreba zvýšenia finančných prostriedkov na zabezpečenie väčšieho personálneho aj materiálneho vybavenia HZS – Strediska lavínovej prevencie v Jasnej – Demänovskej doline, avšak nie na úkor prostriedkov, ktoré sú vyčlenené pre riaditeľstvo alebo ostatné organizačné zložky HZS.

LAVÍNY A PROTILAVÍNOVÁ OCHRANA VO VYSOKOŠKOLSKOM ŠTÚDIU LESNÍCTVA

Vo vysokoškolskom štúdiu lesníctva má problematika lavín a protilavínovej ochrany svoje historické miesto. Stolina (1997) uvádza, že už pred 170. rokmi (v rokoch 1835 – 1837) vydal R. Feistmantel (1805 – 1871), profesor na Lesníckom ústave Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, prvú lesnícku vysokoškolskú učebnicu s názvom: Die Forstwirtschaft nach ihrem ganzen Umfange und mit besonderer Rücksicht auf die österreichischen Staaten (Lesnícka veda v jej celkovom rozsahu a s osobitným zreteľom na rakúske štáty). Táto učebnica mala 1000 strán a bola rozdelená do štyroch zväzkov. Je pozoruhodné, že v druhom tématickom okruhu učebnice s názvom Die Forstwirtschaftslehre (Náuka o lesnom hospodárstve) v prvom oddiele Lehre das Forsterziehung (Náuka o pestovaní lesa) v tématickom celku Lehre des Forstschutzes (Náuka o ochrane lesa) je popísaná problematika ochrany lesa proti abiotickým činiteľom (lavínam, snehu, vetru, lietavému piesku, povodniam, záplavám a suchu). Značný priestor učebnice je venovaný významu lesa ako prostriedku ochrany proti lavínam, povodniam, pôdnym zosuvom, lietavému piesku (vetrovej erózii). Je nesporné, že na týchto základoch sa rozvíjala neskôr aj disciplína lesnícke meliorácie vrátane problematiky lavín a protilavínovej ochrany vo vysokoškolskom lesníckom štúdiu.

Významným medzníkom rozvoja poznania problematiky lavín a protilavínovej ochrany pre vysokoškolských študentov lesníctva bolo postupné vydanie troch ťažiskových publikácií. Prvou z nich bola kniha prof. Ing. Róberta Bindera Zahrádzanie bystrín a lavín, Bratislava: Príroda, 1969, 292 s. Druhou publikáciou bola vysokoškolská učebnica RIEDL, O., ZACHAR, D. a kol.: Lesotechnické meliorácie, Praha: SZN, 1973, 568 s. Treťou významnou publikáciu bola vysokoškolská učebnica ZACHAR, D. a kol.: Lesnícke meliorácie, Bratislava: Príroda, 1984, 488 s.

Spoločným znakom týchto publikácií bolo komplexné poňatie riešenia problematiky lavín a protilavínovej ochrany a tiež zdôraznenie nevyhnutnosti prírode blízkych postupov a materiálov v riešení súvisiacich úloh. Je potrebné dodať, že v porovnaní s inými problémami, resp. úlohami lesníckych meliorácií je domáca literatúra, zaoberajúca sa lavínami a protilavínovou ochranou, relatívne málopočetná.

Problematika lavín a protilavínovej ochrany sa na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene (predtým VŠLD vo Zvolene) podrobnejšie vyučuje už 50 rokov. Bolo to práve pred 50. rokmi, keď sa v akademickom roku 1955/1956 začala táto problematika podrobnejšie vyučovať v rámci predmetu Lesnícko – technické meliorácie.

V súčasnosti je problematika lavín a protilavínovej ochrany zahrnutá v učebných osnovách povinných predmetov Lesnícke meliorácie a zahrádzanie bystrín (pre študijný odbor Lesníctvo) a Krajinné inžinierstvo (pre študijné odbory Ekológia lesa a Aplikovaná zoológia a poľovníctvo). Výučbu týchto predmetov zabezpečuje Katedra lesníckych stavieb a meliorácií, kde študenti každoročne vypracujú niekoľko diplomových prác aj s problematiky lavín a protilavínovej ochrany.

Od akademického roka 2005/2006 sa na LF TU vo Zvolene začalo vyučovať podľa nového - trojstupňového systému štúdia. Spomínaná problematika sa bude vyučovať v troch doteraz akreditovaných študijných programoch II. stupňa a to v študijnom programe Lesníctvo v rámci povinného predmetu Lesnícke meliorácie a zahrádzanie bystrín a v študijných programoch Ekológia lesa a Aplikovaná zoológia a poľovníctvo v povinnom predmete Krajinné inžinierstvo. LF TU vo Zvolene získala okrem iných aj akreditáciu na doktorandský – III. stupeň štúdia v študijnom programe Lesnícke meliorácie, v ktorom je možné získať titul PhD., aj v rámci riešenia výskumu zameraného na problematiku lavín a protilavínovej ochrany krajiny.

ZÁVER

Na Slovensku sa o lavínach a protilavínovej ochrane hovorí v masmédiách zväčša len vtedy, ak nás postihne lavínová katastrofa. Vzhľadom na celospoločenský význam riešenia úloh protilavínovej ochrany by bolo vhodné, keby sa tejto problematike venovala väčšia pozornosť na všetkých úrovniach, vrátane príslušných ministerstiev. Len tak bude možné venovať lavínam a protilavínovej ochrane takú pozornosť, akú si vyžaduje a aká sa jej venuje vo vyspelých štátoch Európy a sveta.

prof. Ing. Matúš Jakubis, PhD., Katedra lesníckych stavieb a meliorácií, Lesnícka fakulta TU vo Zvolene

 

Literatúra:

1. Binder, R.: Zahrádzanie bystrín a lavín. Bratislava: Príroda, 1970, 292 s.

2. Bukovčan, V.: Lavíny a lesy. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo poľnohospodárskej literatúry, 1960, 196 s.

3. Milan, L.: Spracovanie katastru lavínových terénov a ich topografickej charakteristiky v horstvách Slovenska.

Geografický časopis, 33, 1981, (2), s. 145-166.

4. Milan, l.: Popis, charakteristika a triedenie lavín. I. časť: Pohyb snehovej pokrývky. Tatry, 34, 1995, (6), s. 14 – 15.

5. Riedl, O., Zachar, D. a kol.: Lesnické meliorace. Praha: SZN, 1973, 568 s.

6. Stolina, M.: 160 rokov prvej vysokoškolskej učebnice lesníctva na Lesníckom ústave Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. In: Zborník referátov MVK Les – Drevo - Životné prostredie, Sekcia 1: Ekológia lesa a jeho integrovaná ochrana. Zvolen: Technická univerzita vo Zvolene, 1997, s. 179-183.

7. Zachar, D. a kol.: Lesnícke meliorácie. Bratislava: Príroda, 1984, 488 s.