O zohriatych tehlách, vyznačovaní ťažby a (ne)odpratávaní snehu

 

„Predstav si, syn chce ísť študovať lesníctvo!“

„A ty čo na to?“

„Ani za svet!!“

Tento smutný dialóg nie je celkom vymyslený. V posledných rokoch zaznieval v rôznych obmenách často. Napriek tomu, že sme sa upísali jednému z najkrajších povolaní, akoby nám niekedy chýbala dôvera v jeho budúcnosť. Treba sa nám preto viac utvrdiť v poznaní, že nad šumením doby bude vždy znieť šum zdravého lesa o ktorý sa dokážu postarať len ľudia odborne zdatní, službe verní a pre vec nadšení. To sa dá rôzne. Napríklad aj návštevou rodiny Brašeňovcov, kde sa otázka lesníckeho povolania nikdy nespájala s dobovou konjunktúrou. Stojí veru zato, aby sme si jej ojedinelý štvorgeneračný lesnícky rodostrom načrtli.

Hniezda z ktorého sa traja bratia Brašeňovci rozlietali do sveta už dávno niet. Samotu s horárňou kde prežili svoje detstvo zaliali v roku 1964 vody Hriňovskej priehrady. Občas sa na jej brehoch stretnú a zaspomínajú. Tak ako nedávno dvaja z nich – Miloš (st) a Ivan.

Sto rokov

Ján MIČOVSKÝ

Lesnícka história vašej rodiny sa píše už takmer sto rokov. Čomu vďačíte za túto výnimočnú profesionálnu vernosť?

Miloš: Naozaj neviem... Nezvykli sme sa v rodine tejto téme osobitne venovať. Akosi nás nikoho nenapadlo byť niečím iným...

Ivan: Presviedčanie – staň sa lesníkom! - sa u nás nikdy nekonalo. Lesom a lesníctvom však bolo obklopené celé naše detstvo i mladosť. Nestretali sme sa s ničím, čo by nás od tohto povolania mohlo odradiť. Naopak - hoci sme vyrastali na samote, žilo sa veľmi družne. Azda ani nebolo nedele, aby sa lesnícke rodiny nestretali u niektorého kolegu na živánskej. Rozprávalo sa - o čom inom – o lese. Nuž, mohlo nás inšpirovať ešte niečo viac...?

Možno rozprávanie starého otca...

Miloš: Spomienky naňho mám len útržkovité... Napríklad, ako si hrial v zime tehly, ktoré potom brával pod nohy do bunkra na kraji záhrady, kde striehol na líšky. Dokázal ich za sezónu uloviť 15 – 20 kusov...

Ivan: Starý otec začínal svoju lesnícku kariéru v Kľakovskej doline v časoch keď tam stavali lesnú železničku smerujúcu od Hrona pod Vtáčnik. Tu sa narodil aj náš otec i strýc. Posledné roky svojho života strávil starý otec u nášho otca v hájenke pod Poľanou, popri ktorej prechádzala Hriňovská lesná železnička. Tu dožíval šťastný, vracajúc sa spomienkami do rokov mladosti. Bol to azda zásah osudu, lebo lesník sa vtedy počas služby sťahoval z horárne do horárne a na vlastný dom, v ktorom by mohol stráviť dôchodok, nemal čas. A ani peniaze...

Bratia Brašeňovci na brehu priehrady

(Ivan vpravo)

Poďme teraz k vášmu otcovi. Aký bol?

Ivan: Veselý. Bol napríklad neuveriteľne podobný s kolegom – zásobovačom zo susedného polesia, dokonca aj my deti sme si ich občas z diaľky zmýlili. Raz si ho takto poplietli voľajakí Rómovia, vraj či by mohli prísť do škôlky na brigádu. On, že hej, príďte, prečo nie. Veľký bol údiv otca, keď sa mu na druhý deň pred škôlkou hlásila celá osada... Otec na oplátku rozchýril medzi ich robotníkmi, že dostali všetky ochranné pomôcky a v pondelok ráno sa „fasuje“. To bolo hrešenia...

Otec bol aj dobrý poľovník. Robil napríklad doprovod Ing. Hoherovi pri ulovení jeleňa, ktorý vstúpil do histórie slovenského poľovníctva.

V posledných rokoch života nášho otca som začal pracovať ako správca pod Vtáčnikom, a tak sme s otcom pochodili miesta jeho mladosti. Vtedy som v jeho očiach častejšie pobadal zvláštny lesk. Rodák spod Vtáčnika prežil väčšinu svojho života pod Poľanou a medzi tieto pohoria rozdelil aj svoje srdce. Ja naopak rodák spod Poľany žijem pod Vtáčnikom...

Prehupnime sa do súčasnosti. Čo dnes trápi lesníka, ktorý už vyše 30 rokov robí ťažbového technika?

Miloš: Je toho viac. Roboty neuveriteľne pribudlo. Zoberme si len základný fakt, že nám bolo treba na tento rok vyznačiť 36 000 kubíkov úmyselnej ťažby. Ak by sme chceli vyznačiť toto množstvo naozaj poriadne, nemohli by sme na celej správe viac ako tri mesiace robiť nič iné. A to sa jednoducho nedá. Tu už vôbec nejde o pracovitosť, či ochotu. Je nás na to málo.

Riadnym nevyznačením ťažby sa však dostávame kamsi, kde by sme sa určite nemali...

Miloš: Nepovedal som, že ťažbu nevyznačíme, no svierkovací manuál nemá 100% výpovednú hodnotu. Inak to naozaj nejde. Veď tých 36 000 kubíkov, ako som už povedal, je len etát úmyselnej ťažby, k tomu reálne pribudne rovnaké množstvo kalamity. Takéto veľké ťažby spracovával kedysi celý závod. Lesník má stále len jedny nohy a lietať sa ešte nenaučil...

Rod Brašeňovcov: v peleríne pán horár

Brašeň so starou mamou, vnuci

uprostred (Ivan vo „vozidle“),

mamka (so šálom).  

Dostal predsa auto....

Miloš: Áno?! Skúste si platiť lízing z tých kilometrov, ktoré môže lesník prejazdiť! OLH má limit 550 km, lesník 400. Každému z ich však treba denne najazdiť 40-50 km. To je prevádzkové minimum. Veď na území, kde sme mali 17 lesných obvodov je ich dnes 7. Vziať si za takýchto podmienok lízing na terénne auto - iné ani nemá zmysel – len tak, aj na bežné používanie, to si len málokto môže dovoliť. A keby aj, stále je tu hrozba – budem tu pracovať aj o rok, aby som mal z čoho a prečo splácať to auto?

Vráťme sa ešte k vyznačovaniu ťažby. Nebolo by tu riešením napríklad použitie elektronickej priemerky, ušetril by sa zapisovač i merania by boli presnejšie....

Miloš: Bolo, ale máme ju!? Ako ťažbár nemám ani poriadne pásmo, nieto ešte elektronickú priemerku. Technické vybavenie nám chýba. A ak veci zvládame, tak je to na úkor voľného času. Inak by to nešlo. Lesník, ak chce mať hmotu denne odobratú, tak ju ciachuje ešte o šiestej večer!

Ako fungujú vzťahy medzi OLH a lesníkmi?

Miloš: Rozdelenie kompetencií by v princípe aj mohlo byť, lesníkov je však naozaj málo.

Nie je chybou, že OLH nie je nadriadený lesníkovi?

Osadenstvo bývalej LS Poľana

(Karol Brašeň tretí zprava)

Miloš: Nie, takto má správca lepší prehľad o svojich ľuďoch. Čím viac šéfov, tým skôr sa vyskytne konflikt. A dobré vzťahy medzi ľuďmi sú základom všetkého. Ak by sme si nerozumeli, tak to jednoducho nezvládneme.

Porozumenie iste potrebujeme. Medzi sebou, ale aj s verejnosťou...

Ivan: To rád potvrdzujem. Pracujem aj ako lesný pedagóg a vidím, že to má zmysel. Podali sme školám pomocnú ruku a tá bola prijatá veľmi dobre. Nejde o módnu otázku, ale o to, aby sme vychovali národ, ktorý bude rozumieť lesu aj našej práci v ňom. Nemôžeme predsa s verejnosťou bojovať, treba nám s ňou trvalo spolupracovať. A začať od detí. Lesná pedagogika je však predsa len nadstavbou našej práce a môže preto fungovať len tam, kde fungujú predovšetkým základné systémy. Ak sú dnes napríklad autá rozdelené tak, že sneh, ktorý sme si odpratávali sami, hoci aj cez vianočné sviatky, či soboty - nedele, je odpratávaný až po niekoľkých dňoch, pričom to vďaka zamrznutiu už neraz ani poriadne nejde, tak potom niečo nie je v poriadku. Nemali by sme sa báť urobiť pol kroka späť, jedno auto z prenájmu stiahnuť a zabezpečiť pravidelné odhŕňanie ciest. Ináč nám takéto rozdelenie techniky ťažko vydrží...

Najmladší „z rodu Brašeňovcov“ pracuje na ES Vígľaš. Zaujíma ma v akom stave chodí z „nových“ lesných obvodov hmota:

„Naozaj v dobrom, pozastávky tu takmer nemáme. Hmotu kontrolujeme námatkovo a nepresne zmeraný je tak nanajvýš jeden kus na 100 kubíkov“ hovorí Miloš junior. Zdá sa teda, že pracovná zaťaženosť lesníka, či v praktickom prevedení dnes skôr ťažbového majstra neznižuje kvalitu jeho práce. Za akú cenu, to vie najlepšie on sám...

„Chodí k nám na sklad veľa kontrol a myslím, že boli doteraz spokojní“ dodáva mladý Brašeň. Na otázku, ako je tu spokojný on sám odpovedá s úprimným úsmevom:

„Po absolvovaní lesníckej školy som robil dva roky ako robotník v ťažbe a prácu na sklade si vážim. Je však predsa len trocha jednotvárna. Dúfam, že sa mi raz podarí dostať na lesný obvod...“

 

Rod Brašeňovcov počíta sedem tých, ktorí priamo spojili svoj život s lesom. Sedem chlapov, ktorí vari už z princípu nemôžu urobiť svojim predkom hanbu. Možno k ním raz pribudne aj vnuk. Veď by to bola škoda prerušiť takúto „šnúru“... Nie je, samozrejme, potrebné, aby sa všetky naše deti stali lesníkmi. Dôležité však je, aby mohli byť hrdé na prácu svojich otcov, inšpirovaní ňou k poznaniu, že lesníctvo nie je módne vajatanie, ale doživotný údel.

Ivan Brašeň sa zvykne občas potúlať po stopách žarnovickej lesnej železnice, ktorá vznikala za čias jeho starého otca. Na tunajšom odštepnom závode plánujú originálnym náučným chodníkom pripomenúť jej technickú krásu i dobový význam. Hoci sa jej lesným vláčikom už nikam nepovezieme, historické poobhliadnutia na trati po ktorej sme prišli do staníc lesníckeho dneška sú určite potrebné.

Ak máme rozoznať kam smerujeme, musíme najprv poznať odkiaľ sme prišli.

Tu je dnes dno Hriňovskej priehrady