Rozmanité chápanie pomoci

Ľuboš UHRIN

Nič nové. Každý z nás, kto aspoň raz v živote pocítil, čo je to veľký hlad, sa rád podelí o posledné sústo zo svojho plecniaku, či už na poľovačke, alebo pri plnení si pracovných povinností. Taký istý hlad je aj u zvierat, ktorý pri nadmernom prídele snehu v zimných mesiacoch zasiahol takmer celé Slovensko. Asi nikto s týmto stavom nepočítal. Človek si zabezpečí potravu bez problémov, keď sú peniaze. Obchody sú plné, zásobovanie funguje. Boli sme pripravení aj na možný hlad zvierat. Všetci naši kolegovia v režijných revíroch LESOV SR š.p. vedia, čo je ich povinnosťou. Nikto sa tým nechváli, každý koná. Aj my sme to urobili. Na jednej lokalite, o ktorej chcem písať a ktorú môj kolega Laco Jackulík označuje ako komora zveri, bolo v lete pripravených v senníku a priľahlej kope 2,2 tony sena. Mysleli sme si, že to bude stačiť, samozrejme okrem ďalších produktov prikrmovania. Tohto roku to nebola pravda.

Krmivo sa musí doplniť, zavelil Ing. Martin Kováčik, hospodár režijného revíru Polianka. A tak sa vynieslo, či lepšie povedané vytiahlo 1,5 tony sena. Pri druhom doplňovaní senníka som bol prítomný už s menovaným kolegom. Tatra doviezla cca 1,2 tony sena, ktoré zložila z hlavnej cesty na snehový banket. Okrem nás a pracovníkov LS Staré Hory boli prítomní aj traja civili, obyvatelia JergálŠtubňov, ktorí túto pomoc neposkytujú za peniaze, ale iba za to obyčajné - ďakujem. Ale aj ďalší obyvatelia spomínaných osád súcitia so „svojimi zvieratkami“. Či už naša bývalá robotníčka Zuzka Babjačka, ktorá im sem - tam dačo pohodí. Ale nielen ona. V tejto donovalskej oblasti, ako aj inde v horách na Slovensku, každý s každým súcíti. Dokonca aj so zvieratami.

Stala sa nám tu nemilá príhoda. Po naplnení prvých maxi vriec, ktoré sa na sebe nedajú niesť, ale iba za sebou ťahať, sa pri nás pristavilo fáro a „pánko“ v bielej košeli otvoril okno a predniesol nám poučné vety: „aby sme tú zver tu nekŕmili, lebo potom chodí ešte aj na tie zvyšky, ktoré pri ceste ostanú“. Na našu otázku, či ich máme nechať hladom zhynúť nám odpovedal: „mne je to jedno, kde ich budete kŕmiť, len nie tu. Ja tadeto jazdím každý večer a vždy ich vidím. Čo keď niekomu skočia pod auto“.

Sčasti mal pravdu. Áno, je tu aj toto riziko. Ťažko sa bude tomuto pánovi dačo vysvetľovať. Ani my nemáme tú možnosť odviesť krmivo ďalej do lesa, lebo cesty sa pluhujú len tam, kde je ťažba. Že zver chodí cez cestu aj keď sa neprikrmuje - a nielen vysoká. Áno, boli aj tragédie pri strete auta a zveri. Aj mojim kolegom skočilo jelienča pred auto. Chválabohu nestalo sa nič. Ani teliatku. Išli tridsiatkou. Aby boli vodiči opatrní, cestári na tomto úseku cesty osadili značku „Pozor zver“. Ťažko komusi vysvetliť, že práve preto, že tade chodí každý deň a pozná to, mal by byť ostražitý. A že by mal byť rád, že túto zver vidí. Nedal si vysvetliť, že na snehu sa seno ťažko hrabe.

Každý sa môže mýliť. Naši ochranári vyrúbali na tejto lúke, kde je umiestnený senník, všetky smrečky v lete, preto že ich prítomnosť údajne zabraňuje rastu chránenej rastliny (priznám sa, neviem ktorej.) Keby boli počkali, mohla to vykonať za nich naša vysoká, ktorá by ich bola v tejto krutej zime všetky obhrýzla. Zákaz pasenia oviec a kráv a neviem či aj kosenia lúk v oblasti Donovalov má prispieť k záchrane určitých druhov rastlín. Starí pamätníci hovoria, že len na Donovaloch sa okrem oviec chovalo aj sto kráv a nie v sústredených chovoch. Oni ich beťári pásli. Ktovie, keď sa nebude pásť a kosiť, čo sa robilo stáročia, či nejaký iný druh rastlín, okrem smreka, tieto vzácne rastliny nezadusí.

Chyba je nakoniec v nás. My si tu píšeme v našom časopise o problémoch, ktoré všetci dobre poznáme. Je populárne nasnímať kalamitu, hladnú zver, jednoducho urobiť pre nezainteresovaných atrakciu. Ísť po problémoch v masovokomunikačných prostriedkoch, to je pre nás tabu. Mali sme a máme vynikajúcich odborníkov slovenského lesníctva, zástupcov v medzinárodných organizáciách. Ale naša smola je asi v tom, že sme nikdy nemali ministra - lesáka. A žiaľ ani v parlamente nesedí lesák. Neviem, či sme takí neschopní. Ale čo, sám by aj tak nič nezmohol. Všetci veľkí politici, herci, funkcionári hovoria ako majú radi les. A keď Ing. Líška, riaditeľ ŠL TANAPU v televízii povie, že sa bojí následnej kôrovcovej kalamity a tá zrejme nehrozí len vo Vysokých   Tatrách, sú ticho a nebubnujú na poplach. Nuž kôrovec nie je jeleň, nie je to trofej, to je iba pliaga. Ťažko sa s tým príroda sama vysporiada, ako nám niektorí odborníci, žiaľ aj lesníci nahovárajú. Asi ani tú zver netreba prikrmovať, príroda si to s ňou vysporiada sama. Neviem načo sú potom nemocnice. Veď príroda sa s nami vysporiada sama.

Ale dosť pesimizmu. Verím, že postupne sa všetko dá na správnu koľaj a že naše horské lúky budeme naďalej kosiť pre našu poľovnú zver. Veď uznajte, že desať minút potom, čo sme dokončili našu prácu pri senníku, bolo tam asi dvadsať kusov vysokej. Tento pohľad musí potešiť každého naozajstného milovníka prírody.

Ing. Ľuboš Uhrin je referent BOZP, PO, OaO na OZ Slovenská Ľupča

Foto: Ing. Vladimír Masica