Mgr. Ľubica MIĽANOVÁ Želmíra ŠÍPKOVÁ

Dve ženy

Ján MIČOVSKÝ

Téma mesiaca nás zaviedla aj do „nášho“ odvetvového múzea vo Zvolene. Dôvodom je to, že po pričlenení Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene k  Múzeu vo Sv. Antone sa vo vedení zvolenskej sekcie vymenili dve ženy. Doterajšiu riaditeľku Želmíru ŠÍPKOVÚ vystriedala Mgr. Ľubica MIĽANOVÁ. Keďže obidve majú zásluhu na tom, že spolupráca nášho podniku s touto kultúrnou inštitúciou zaznamenala v posledných rokoch sympatický nárast, položili sme obom aj rovnaké otázky:

1. Hoci nie ste lesníčka, lesníctvo je súčasťou vašej práce. Ako vnímate túto profesiu?

Mgr. Ľubica Miľanová: V poslednom čase dosť intenzívne. Verte mi, že kým som sa nezačala venovať histórii lesníctva, môj pohľad na les a činnosť lesníkov bol značne zjednodušený. Teraz si už dokážem predstaviť, čo všetko musia lesníci vo svojich rôznych profesiách zrealizovať, aby lesy na Slovensku boli pestované, zachované, udržiavané a zároveň dostatočne využité. Svojím spôsobom mi štúdium vývoja lesníctva pomohlo znova objaviť les, na ktorého krásu a pokoj som od svojho detstva akosi zabudla.

Želmíra Šípková: Lesnícku profesiu vnímam cez lesníctvo v najširšom zmysle, cez lesníctvo, ktoré je nielen dôležitou zložkou nášho hospodárstva, ale predovšetkým garantom zodpovedajúceho udržiavania podstatnej časti prostredia, v ktorom žijeme. Z takéhoto zorného uhla má potom lesnícka profesia zaujímavé spoločné paralely s prácou na kultúrnom poli: Obe vytvárajú nenápadné, ale pritom nevyhnutné podmienky pre fungovanie spoločnosti. Obe sú, obrazne povedané, behom na dlhé trate a prinášajú efekty s posunom viacerých rokov či dokonca generácií. Ani jedna z nich sa v dnešnej dobe, ktorá ekonomiku vníma ako cieľ a nie ako prostriedok, neteší primeranej pozornosti. Negatívne dôsledky takéhoto stavu sú však vnímateľné už dnes - viac trpí životné prostredie, zakaľuje sa kultúrna a spoločenská klíma.

2. V lesníckom prostredí s výraznou prevahou mužov vnášajú dnes ženy do pracovnej problematiky viac citlivosti a do pracovných vzťahov istú taktnosť a kultivovanosť. Nachádzame v tomto smere nejakú analógiu aj z lesníckej histórie?

Ľ. M.: S prvou časťou otázky úplne súhlasím. Určite je to súčasný nezanedbateľný prínos žien do tejto pracovnej oblasti vyhradenej stále vo väčšej časti mužom. Ale nech sa akokoľvek snažím spomenúť si na ženskú lesnícku osobnosť z histórie, začínam a končím pri panovníčke Márii Terézii. Myslím si, že táto veľká žena prispela do lesníctva za všetky ženy aj na 300 rokov dopredu.

Ž. Š.: Lesníctvo je drsný odbor a preto sa netreba čudovať, že sa v tomto teritóriu ženský element presadzuje len postupne. Vo významnejšej miere sa tak deje až v modernej dobe v súvislosti s určitou „intelektualízáciou“ lesníckej práce. Rada by som sa však všeobecnejšie dotkla druhej časti otázky - problému vnútorného kultivovania ktorejkoľvek profesie, lesníctvo nevynímajúc. Tá závisí vždy od odbornej, ale aj od etickej úrovne zaangažovaných jednotlivcov bez ohľadu na rodovú príslušnosť. Na dôvažok by som rada pridala, že môj pohľad na lesníctvo v tomto zmysle najviac a jednoznačne pozitívne poznačili názory a osobný príklad pána profesora Miroslava Stolinu a veľmi ma mrzí, že sme už stratili možnosť prijímať bezprostredne jeho rady a podnety.

3. Všetci uznávame význam a potrebu kultúrnych ustanovizní. Čo sa však zmení ak treba túto podporu vyjadriť aj inak ako slovne..?

Ľ. M.: Samozrejme táto pasívna podpora nestačí. Práve dnes je nesmierne dôležitá pre ďalšiu existenciu Lesníckeho a drevárskeho múzea podpora aktívna, čo znamená prísť do múzea, prezrieť si ponúkané expozície a výstavy a zúčastňovať sa jeho podujatí. To je možná cesta podpory každého občana. Druhým spôsobom je podpora múzea zo strany lesníckych, drevárskych a kultúrnych inštitúcií prostredníctvom každodennej vzájomnej spolupráce, prípravou spoločných projektov a realizovaním spoločných podujatí. Tretím spôsobom podpory je sponzorstvo od lesníckych a drevárskych podnikov či firiem, ktoré dokážu pochopiť význam a dôležitosť vlastnej histórie a možnosi ktoré im otvára napr. v súvislosti s propagáciou a reklamou.

Ž. Š.: Pracujem už temer tridsať rokov v kultúre a vzťah verejnosti ku kultúrnym inštitúciám sa mi javí ako širokospektrálny prúd. Z vlastných skúseností, ale aj na základe postrehov kolegov z iných organizácií, môžem povedať, že nie sú výnimky, keď jednotlivci, dokážu nezištne vložiť svoj čas, tvorivú energiu a neraz aj vlastné materiálne prostriedky do prípravy kultúrnych podujatí. Vedela by som tiež vymenovať príklady, keď zriaďovatelia vnímavo sledujú prácu vlastných kultúrnych inštitúcií a snažia sa vytvoriť podmienky pre realizáciu hodnotných námetov. Nedá sa však poprieť, že na druhej strane tejto mince - bohužiaľ na strane výraznejšej - nachádzame napríklad vandalstvom poznačené kultúrne pamiatky či materiálne chronicky podvyživené múzeá, knižnice a ďalšie kultúrno-vzdelávacie inštitúcie. Netreba zdôrazňovať, že to všetko sa deje na pozadí okrídlených tvrdení z oficiálnych programových materiálov o význame kultúry, kultúrnej identity a neodmysliteľnom mieste vedomostnej ekonomiky v súčasnom dianí.

4. Koľko rokov pracujete v lesníckom múzejníctve?

Ľ. M.: V slovenskom múzejníctve pracujem dvadsiaty rok, v lesníckom múzejníctve piaty rok.

Ž. Š.: V múzeu lesníckeho a drevárskeho zamerania pôsobím od roku 1992. Malým paradoxom je, že nie ja som prišla do takéhoto múzea, ale moje materské zvolenské múzeum, v ktorom mimochodom robím od začiatku 80-tych rokov, prevzalo v uvedenom roku zmienenú špecializáciu a odvtedy sa profiluje ako celoslovenské lesnícke a drevárske múzejné dokumentačné a prezentačné pracovisko.

5. Čo považujete za váš doterajší najväčší úspech ?

Ľ. M.: Je to jednoznačne kniha Od lesov kráľovských k lesom štátnym, ktorú som napísala spoločne so svojou bývalou kolegyňou Mgr. V. Józsovou. Bola to krásna práca a za ňu ďakujem predovšetkým štátnemu podniku Lesy SR Banská Bystrica, ktorý prijal ponuku na spoluprácu od vtedajšej riaditeľky múzea Želmíry Šípkovej a reprezentačnú publikáciu zafinancoval.

6. A naopak, čo sa vám nepodarilo?

Ž. Š.: 5. 6. Odpoviem trochu širšie a do istej miery nadviažem na predchádzajúce odpovede. Môj vzťah k lesníctvu, osobitne k jeho dokumentácii, sa formoval na pôdoryse vytýčenom niekdajším pracovníkom Lesníckeho a drevárskeho múzea pánom inžinierom Jozefom Urgelom. Pán inžinier získal osadenstvo zvolenského múzea, ale aj mnohých významných predstaviteľov odbornej lesníckej a drevárskej obce a verejných činiteľov pre myšlienku etablovania Lesníckeho a  drevárskeho múzea vo Zvolene - v srdci slovenského lesníctva a drevárstva. Na okraj treba poznamenať, že múzeum predtým prešlo viaceré pôsobiská, spomeňme Bratislavu, Nitru, Zvolenský zámok, kaštieľ Sv. Anton. Vytvoriť odborné, fondové, dokumentačné i priestorové podmienky pre plné rozvinutie takéhoto celoslovenského špecializovaného múzejného pracoviska sa stalo mojou najsilnejšou profesionálnou ambíciou. Že sa to do značnej miery podarilo, a že som mala príležitosť aktívne vstupovať do tohto procesu by som možno označila za úspech. To, že dnes, temer pred cieľovou rovinkou, som musela trať opustiť a samotné múzeum sa ocitlo v existenčnom ohrození, je mojím neúspechom.

7. Ako vnímate zlúčenie LDM vo Zvolene s Múzeom v Sv. Antone?

Ľ. M.: 6. 7. Zatiaľ nemám pocit, že by sa mi niečo nepodarilo. Ale ako to v živote chodí, niečo sa podarí zrealizovať lepšie, niečo horšie a to je absolútne normálne. V súčasnosti ma skôr mrzí rozhodnutie nášho zriaďovateľa o strate právnej subjektivity a o zlúčení nášho múzea s Múzeum vo Sv. Antone. Pre naše múzeum to znamená obrovský skok smerom dozadu. Stále dúfame, že je to len určité provizórium a hľadáme spoločne s riaditeľom Múzea vo Sv. Antone riešenie, ako sa z neho dostať.

Ž. Š.: Ak má organizačná zmena jasne definovaný pozitívny cieľ, ktorý sa sformuloval na základe analýzy východiskového stavu, po predchádzajúcom kritickom posúdení reálnosti očakávaných výsledkov a po eliminovaní negatívnych dopadov, môže priniesť pozitívny efekt. Som presvedčená, že keby postup pri zlučovaní zvolenského a svätoantonského múzea bol takýto, prijali by iné rozhodnutie. Nič však nenasvedčuje, že by samotnému administratívnemu aktu zlúčenia múzeí a drastickému zníženiu príspevku na činnosť predchádzali podobné kroky. Následky sú tvrdé a v konečnom dôsledku môžu múzejníctvu, ale tiež lesníctvu, uškodiť.

8. Čo nového pripravuje vaše múzeum pre návštevníka?

Ľ. M.: Nové výstavy a nové podujatia ponúkame v priestoroch múzea na Námestí SNP č. 31 skoro každý mesiac. Konkrétne v apríli je to fotografická výstava ZELENÝ OBJEKTÍV V, ktorá je akýmsi vyvrcholením a uzavretím 5. ročníka rovnomennej súťaže mladých v dokumentárnej fotografii na tému les. Rovnako začiatkom apríla ponúkame výstavu SYMBOLY ŠTÁTNYCH LESOV NA ÚZEMÍ SLOVENSKA, ktorá by mala predstaviť používanú symboliku (uniformy, označenia, odznaky, znaky lesníckych organizácií) štátnych lesov od XIX. storočia až do súčasnosti.

9. Aké je porovnanie slovenského lesníckeho múzejníctva so svetom?

Ľ. M.: Žiaľ na túto otázku asi nedokážem objektívne zodpovedať. Nemáme finančné možnosti chodiť do zahraničia a nadväzovať tu spoluprácu s lesníckymi múzeami. My máme dnes problém prežiť a udržať sa. A je to obrovská škoda lebo približne 80 – ročné slovenské lesnícke múzejníctvo by malo Európe čo ponúknuť a ukázať.

Ž. Š.: Podľa adresára nášho múzea pracuje v európskych krajinách spolu 22 múzeí lesníckeho a drevárskeho zamerania. Musím s poľutovaním skonštatovať, že s výnimkou najbližších krajín, sa porovnanie dá oprieť len o sprostredkované informácie. Múzeá, ktoré sa nám podarilo navštíviť - v Česku, Maďarsku, Rakúsku a Nemecku - charakterom a zväčša i rozsahom práce možno porovnať s naším pracoviskom, pravda len pri tolerovaní skutočnosti, že naše múzeum nemá stálu expozíciu. Na základe dostupných informácií však treba priznať, že máme čo doháňať za lesníckym múzejníctvom škandinávskych krajín.

10. V názve vášho múzea majú lesníci a drevári k sebe blízko. V skutočnosti býva táto vzdialenosť oveľa väčšia. Ako posudzujete vzťahy týchto nevyhnutných partnerov ?

Ľ. M.: Asi skutočne veľmi laicky. Lesníkov beriem ako tých, čo sa o lesy starajú, ochraňujú ich a zabezpečujú ich produkčnú schopnosť. Drevárov beriem skôr ako obchodníkov, pre ktorých je dôležitý lacný nákup a drahší predaj dreva. Je mi však jasné, že takto jednoducho to nefunguje. Existuje mnoho drevárskych menších i väčších firiem, ktoré sa neorientujú na obchod, ale spracovanie a výrobu. Tí sa mi zdajú rovnako potrební.

Ž. Š.: V depozitároch a na výstavách v našom múzeu malebne vedľa seba spočívajú predmety o lesníctve a drevárstve, na vernisáže našich výstav chodia svorne lesníci a drevári - i keď každá skupina inklinuje skôr k vlastnej téme. Tak je to v ideálnom svete konštrukcií kultúrnych modelov. V reálnom živote sú lesníci a drevári súčasťou trhového priestoru a ten má svoje pravidlá. Ak s troškou irónie použijeme výrok zo staršej českej filmovej komédie, že podstatou úspešného podnikania je lacno kúpiť, draho predať a pozdržať platby, ak doplníme na jednu stranu rovnice lesníkov a na druhú drevárov, nemusíme sa diviť, že ich vzťah nie je idylický. Že často nie je ani korektný súvisí do istej miery so všeobecnou atmosférou v podnikateľskom prostredí, ale tiež s osobnými dispozíciami predstaviteľov zaangažovaných strán.

11. Čo by ste odkázali čitateľom Lesníka?

Ľ. M.: Príďte sa pozrieť do, na Slovensku jediného, Lesníckeho a  drevárskeho múzea. Myslím, že je tu čo vidieť a poznať. A ak nám ešte prinesiete niečo staré, pre Vás nepotrebné a viažúce sa k práci v lese či s drevom, obohatíte našu zbierku, ktorá zostane súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva.

Ž. Š.: Sledujem pravidelne časopis Lesník a teší ma, že s rastúcim počtom ročníkov rastie do sily a príťažlivosti. Čitateľom želám, aby im ich časopis aj naďalej prinášal veľa zaujímavých, potrebných a podnetných informácií, a oni sami aby mali dostatok príležitostí a energie zúročiť ich.

Ďakujeme obidvom kolegyniam za rozhovor a nášmu Lesníckemu a drevárskemu múzeu vo Zvolene, nech sa už v budúcnosti ocitne v akomkoľvek zaopatrení prajeme zachovanie a rozvoj.