Od Transylvánskych Álp po slovenskú Poľanu

Zakladateľ lesníckeho

rodu Bihariovcov

Edmund Bihary z Poľany

Lesnícka služba zaviala týchto bratov na divokrásne miesta. Jedno nájdeme v  doline, kde svojich Jánošíkov točili Frič i Bielik, ktorú miloval Plicka a v ktorej botanizovala neprávom zabúdaná poštárka Textorisová. Druhé taktiež dýcha nemalou históriou. Históriou lesníckou, keďže samo to miesto patrí do zlatého fondu slovenského lesníctva. Históriou aj svetovou, pretože až sem kedysi na prelome letopočtov dorazil Marcus Aurélius. A napokon i históriou Zeme, lebo osadienka tá leží priam v sopúchu dávnej sopky.

Prvým z popísaných miest je horáreň „Pod Blatnickým hradom“ v Gaderskej doline. Druhým horáreň v lesníckej osade Kyslinky na Poľane. Ešte skôr ako nazrieme do pozoruhodnej lesníckej histórie obyvateľov týchto samôt, je namieste vyjadriť úprimný obdiv k dvom ženám. Tieto museli zvládnuť nielen rolu manželiek a matiek, ale aj realitu lesníckeho života na samote. Zjavne to dokázali.

Ladislav Bihari, lesník z Gaderskej doliny našiel takúto obetavú spoločníčku v manželke Oľge, lesnej robotníčke, ktorú si pod Blatnický hrad priviedol spod iného hradu, Šášovského. Edmundovi Biharimu, lesníkovi z Kysliniek sa osudom zase stala manželka Anna, učiteľka, ktorú spoznal ešte ako študentku na brigáde v Hrochotskej doline.

Ladislavovia pod Blatnickým hradom

Samoty plné človeka

Ján MIČOVSKÝ

Pani Oľga, ako sa žije v Gaderskej doline „hájnikovej žene“?

Kedy ako. Za tých dvadsaťšesť rokov som sa tu už naučila toľko, že by som možno aj lesnícke skúšky zložila. Keď vyznačujeme s manželom ťažbu občas sa veru i nezhodneme, ktorý strom vybrať. Ak sa nedohodneme, necháme radšej oba. Mám rada les aj zvieratá. Keď sa niekde zdržím, idem im veru aj nocou nasypať krmivo. Tmy ani zvukov lesa sa nebojím, už som dávno privykla. Zvieratá by som nikdy hladné nenechala. A nezastrelila žiadne, za nič na svete. Vystreliť však viem, lebo v súrnych prípadoch máme na doline taký signál. Lesná zver k nám chodí priamo ku horárni, srnky, jelene. Neverili by ste ako aj taký statný medveď dokáže ľahko náš plot preskočiť. Raz k nám chodieval srnček so zlomenou nohou. Manžel dlho vymýšľal ako ho odchytiť a pomôcť mu. Keď sa nám to podarilo, dali sme mu nohu do sadry a vyliečili ho. Škoda, že sa zrušila tunajšia lesná škôlka. Prešla som ju kolenačky tisíc krát. Mali sme tam krásne sadenice. V radoch ako keď strelí! Neverím, že sa to neoplatilo robiť. Manžel vždy veľa čítal o pestovaní lesa, knihy, časopisy, všetko. Veď keď niekto niečo nevedel, tak mu zvykli povedať – choď za Lacom, ten ti isto poradí.

A aké sú vaše spomienky na Hrochoťskú dolinu, pani Anna?

V časoch, keď sme prišli na Kyslinky bola jediným spojivom so svetom lesná železnička, dolinou rovných 22 kilometrov. Keď nás tam sneh zafúkal ostal nám len telefón na kľuku a ani ten vždy nefungoval. Viete, napríklad, ako som chodievala s naším malým drobcom na detskú poradňu? Drezinou do Vígľaša, odtiaľ gazíkom do Detvy, naspäť opäť drezinou, ale už len po výhybňu, ktorá bola v pol doline. Tu sme čakali, kým nepôjde vlak s drevom dole. Aby sme nepomrzli, chodila drezina hore-dole po výhybni. Polesie na Kyslinkách som poznala dobre celé, niekoľko porastov som aj priemerkovala. Hoci sa manžel o mňa bál, hlavne kvôli medveďom, do lesa som rada vybehla aj sama, hoci len na hríby. Neskôr, keď som začala učiť, sme sa presťahovali do Hrochote, no v horárni na Bátovej sme aj potom trávili väčšinu času.

Horáreň v Sedmohradsku

Pán Ladislav, putovanie po lesníckej línii rodokmeňu rodiny Bihariovcov nás zavedie až do Sedmohradska...

Áno, ale ešte pred tým do Banskej Štiavnice na Vyššiu lesnícku školu. Náš starý otec Edmund Bihari sa tam po jej vyštudovaní stáva niekedy v osemdesiatich rokoch XIX. storočia asistentom u známeho profesora Eugena Vadasa, šéfa lesníckeho výskumu. Následne naozaj odchádza ako lesný inžinier do rumunskej Transylvánie za správcu lesného veľkostatku grófa Telekyho. Mal tam na starosti 48.000 ha lesa k čomu mal k dispozícii 12 lesníkov. Tých pravidelne obchádzal počas týždňoviek na koni. Ako odmenu za dobrú prácu mu gróf dal neskôr zaviesť telefón, ktorým bol v spojení so všetkými horármi. Bola to vtedy úžasná novinka. Z Rumunska, kde sa narodil aj náš otec, sa starý otec vracia v roku 1913 na Slovensko, na riaditeľstvo štátnych lesov do Banskej Bystrice. Stretal sa tu s významným lesníkom Karolom Kaánom, svojím štiavnickým spolužiakom, ktorý vtedy zakladal vzorový lesnícky majetok. Pomenovali ho po ňom – Kanajla, neskôr to bola Podkanová, dnes Polkanová. Na Slovensku sa však starý otec ako administratívny pracovník necítil veľmi dobre. Hovorieval, že potrebuje ísť „do teplejšej krajiny k ľuďom s teplejším srdcom“. A tak sa aj po čase stalo. No zakrátko po návrate do Rumunska v roku 1916 zomiera a tam je aj pochovaný.

Čo ešte viete o ňom ?

Nie je toho až tak veľa, niečo sa nám však zachovalo v písomných spomienkach môjho otca. Sprevádzal často poľovných hostí, no sám nikdy nestrieľal, ľutoval zver. Ba dokonca raz, keď ich sane naháňali v zime vlci, radšej len do vzduchu strieľal. Jesenné poľovačky trvali niekoľko týždňov, vtedy sa tam vždy zišlo veľa panstva. Nikdy nepísali kedy prídu, len poslali svojich jágrov dopredu, aby zistili situáciu. Tí sa správali namyslene a často sa pobili s dedovými rumunskými lesníkmi. Za jazdcami prišli bedne so šampanským a panstvo až nakoniec. Poľovačky boli pre deda veľmi drahou záležitosťou, no patrilo to k honoru a musel to zvládnuť. Starú mamu to vraj, okrem iného, vždy stálo aspoň 50 kureniec.

Ako potom pokračovali lesnícke bihariovské osudy?

Stará mama sa s deťmi vracia do novovzniknutého Československa, kde žila s deťmi bez prostriedkov – naše úrady tvrdili, že dôchodok by jej mali vyplácať Rumuni, tí zase naopak... Učila jazyky a prebíjala sa ako vedela. Nik z detí, ani náš otec, sa lesníkom nestal. K tomu sme sa „prepracovali“ až s bratom Edom. Možno to bolo aj pod vplyvom génov starého otca....

Edmund Bihary (vľavo)

s grófom Telekym

Poďme teraz do „vašej“ Gaderskej doliny. Je tunajší lesnícky život rovnako krásny ako samotná dolina?

Príďte sem požiť na 20 – 30 rokov a uvidíte... Ale vážne. Na samotu sme chceli ísť, vybrali sme si toto miesto s manželkou kedysi úplne dobrovoľne a neľutujeme to. Život je tu však osobitý a s krásou doliny nemá často veľa spoločného. Zoberte si napríklad takú vec ako je ručné približovanie dreva. Zo skalných útesov sa inak ani nedá, a myslím, že spracovať v takýchto podmienkach 100 kubíkov dreva môže byť oveľa ťažšie ako inde tisíc. Ručné zbližovanie je nielen drina, ale veľmi sa poškodzuje aj drevo. Našťastie pri tvorbe LHP sa dnes už ťažbe na týchto exponovaných miestach vyhýbame. Napokon, tunajší obvod nie je typicky ťažbový, podstatou mojej práce je najmä starostlivosť o zver, selektívny odstrel a sprevádzanie poľovných hostí. Prichádza sem aj veľa turistov, ktorých, poviem vám úprimne, nemám - česť výnimkám - veľmi v láske. Nie preto, že ich občas treba aj v noci ratovať zo zrázov Tlstej, ale najmä, že sú strašne nedisciplinovaní, chodia po nevyznačených trasách, skracujú chodníky, robia neporiadok. Niekedy sa nám do chaty na Dedošovej prihlásia piati, ale príde ich pätnásť – že sa vraj oni aj na zemi vyspia. Vyžeňte ich nocou dole dolinou a - máte ďalší problém... A ak už spomínam chaty, tak práca lesníka pri ich zabezpečení je nedocenená. Na to, že sa nám nedá odísť na dlhšiu dovolenku sme si už zvykli, no každú chvíľu treba odovzdávať a preberať inventár, robiť poriadok, opravovať vecko i všetko ostatné, a to skoro vždy večer, alebo cez voľné dní a s vlastným autom...

Ste lesníkom, ku ktorému vzhľadom na spôsob života je možné dodať prívlastok - pravý. Ako vnímate dnešné postavenie lesníkov?

Nie je vari ani tak dôležité ako ho vnímam ja, ale skôr ako ho vníma verejnosť. Tu treba úprimne povedať, že za to, ako nás táto často vidí, sme si do značnej miery vinní sami. Lesník bol naozaj zvyknutý bolety aj v krčme vypisovať, a tak sa nedivme, že nás podľa toho mnohí aj posudzovali. Samozrejme, že tam nesedeli všetci, ale zase to nebola až taká výnimka, aby sme sa mohli do krvi urážať. Dnes je to už inak, ale to viete, dobré meno sa ľahko stráca, no naopak to tak rýchlo nejde... Je tu však aj iný, vnútropodnikový rozmer postavenia lesníka. V prevádzke ostalo nezdravo málo ľudí a my sa naozaj niekedy nestíhame venovať všetkým činnostiam. Možno sa to bojíme nahlas povedať, ale je to tak. Takéto šetrenie môže byť len dočasu a raz ho budeme považovať za chybu. Ja som si na tomto obvode doslova zodral kolená a viem, čo sa dá v službe stihnúť, hoci tu na samote ju robím v podstate 24 hodín denne. A ešte jedna vec ma trápi – predaj odstrelu v našich režijných poľovných revíroch. Nie, nejde tu o to, či sa to nám lesníkom pozdáva, alebo nie. Takýto odpredaj však veľmi znižuje poriadok v revíri a podporuje pytliactvo...

Ladislav Bihari

s pacientom - kamzíčaťom

Gaderská dolina je známa aj kamzíkmi. Ako sa im darí?

V roku 1956 tu bolo vypustených 18 kamzíkov. V osemdesiatich rokoch ich bolo až 50 kusov, potom stavy klesli. Podiel má na tom aj orol skalný. Tomu sa začalo dariť a v jeho hniezdach sa nachádzajú pozostatky kamzíčat. Sám som videl útok orla na kamzíča, stará ho však vtedy dupaním ubránila. Potom je to aj otázka terénu, hlavne na jar. Nemožno preceňovať schopnosť kamzíka udržať sa na príkrych skalách. Ak sú zľadovatené, ľahko sa zošmykne a zabije.

A aké spomienky má na život v doline najmladší z tohto lesníckeho rodu – inžinier Ladislav Bihari, „siskár“ zo závodu v Žiline?

Do školy som chodieval tri kilometre do Blatnice, väčšinou na bicykli, ale aj peši, či na lyžiach. Vtedy mi to pripadalo normálne, dnes veru pochybujem, či by som s mojou rodinou dokázal bývať tak ako rodičia. Asi ťažko. Ale v otcových šľapajach a rodinnej tradícii som kráčať chcel, len riadením osudu som sa na lesnícku školu nedostal. Chodil som na strednú i vysokú chemickú, no napokon zvíťazilo lesníctvo a na veľkú otcovu radosť som nastúpil na fakultu do Zvolena.

Ako sa vám pozdáva práca s počítačmi na našom podniku?

Ani neviem ako som sa k tomu dostal, pretože pred pár rokmi som sa bál aj počítač zapnúť. Postupne som však cez prácu lesníka a ekonóma prepracoval k úprimnému záujmu o túto prácu. Čo sa týka počítačovej vybavenosti a gramotnosti v našej firme, myslím si, že sa za posledné obdobie celkom dobre posunula dopredu. Veď dnes už má každá lesná správa vlastnú počítačovú sieť a operatívnosť tipovania dokladov sa určite zlepšila, čomu prispeli aj kvalitné školenia pre zamestnancov. Len mám dosť často pocit, že začíname viac my slúžiť počítačom a celému informačnému systému ako on nám, lebo musíme dennodenne tieto stroje „kŕmiť“ číslami, aby nám na konci mesiaca vychrlili zostavy, pri ktorých aj tak potom väčšinou treba sedieť a rozmýšľať prečo sa tie a či oné „číselká“ nerovnajú a hľadať, kde vznikla chyba, aby všetko „sadlo“. Uvidíme, čo prinesie radikálna zmena informačného systému, ktorého postupná implementácia nás počas tohto roka čaká. Ale technika ide míľovými krokmi vpred a keď s ňou chceme udržať tempo, musíme sa prispôsobiť a neustále učiť.

Putovanie lesníckou históriou rodu Bihariovcov zakončíme v Hrochoti u pána Edmunda. Na Poľanu sa ako chlapec díval často zo zvolenského Sekiera, no vtedy nemohol tušiť, že sa mu stane druhým domovom. Okrem dvanástich rokov, ktoré strávil v taxácii, prežil uprostred Poľany celý svoj lesnícky život. Neľahký, no krásny. Samota horárne tu nikdy nepredstavovala prázdnotu života. Naopak, s jej obyvateľmi tam vždy prebývala poctivá horárska robota, pocit spolupatričnosti i obyčajné ľudské šťastie. Lesná správa na Kyslinkách „odišla do dôchodku“ takmer súčasne s Edmundom Biharim. Tento však verí, že toto nádherné miesto bude žiť aj naďalej svojím jedinečným lesníckym životom. Oprávňuje ho k tomu skutočnosť, že tam aj dnes prebývajú lesu rovnako oddaní ľudia. Tí by teraz radi budovu zrušenej správy na Kyslinkách premenili na zaujímavú lesnú informačnú kanceláriu. Bolo by v nej veru čo ukázať. Históriu i to dnešné, čo sa históriou ešte len stane.

Lebo generácie sa menia, no les ostáva.