Rozhovor s jedinečnými ženami v š.p. LESY SR

Nerozhoduje pohlavie, ale charakter

Jozef MARKO

Iba dve ženy majú v rámci organizačnej štruktúry š.p. LESY SR výnimočné a jedinečné postavenie. Sú riaditeľkami odštepných závodov. Ing. Katarína Chválová šéfuje zamestnancom OZ Semenoles a Ing. Beáte Juríčkovej sú podriadení zamestnanci OZ Rimavská Sobota. Položili sme im niekoľko otázok a dostali sme podľa nášho názoru zaujímavé a úprimné odpovede. Veríme, že si rozhovor s nimi prečítate rovnako radi, ako sme ho my pre vás zostavovali.

Prečo ste sa rozhodli pre lesnícke povolanie, ktoré je stále skôr doménou mužov? Rozhodla náhoda, rodinné prostredie, alebo silné citové puto k lesu, prírode?

Ing. Katarína Chválová: Ani si už nepamätám, bolo to veľmi dávno, niekedy v štvrtej triede ZŠ. Najskôr to asi tak malo byť, lebo potom som nasledujúcich niekoľko rokov (na ZŠ a gymnáziu) privádzala študijných poradcov a rodinu do zúfalstva istotou, že pre mňa existuje iba VŠLD a žiadna iná alternatíva.

Ing. Beáta Juríčková: Výber povolania v mojom prípade ovplyvnili všetky faktory, ktoré ste vymenovali. V prvom rade musím povedať, že otec je poľovník a jeho snom bolo stať sa lesníkom. Celé detstvo som bola vedená k tomu, že toto povolanie je najkrajšie zo všetkých povolaní. Otec mi stále hovoril, že nikto nemá takú krásnu prácu ako lesníci. Celý deň môžu byť na čerstvom vzduchu, byť v prírode, starať sa o les a lesnú zver. Samozrejme otec mal predstavu o lesníkovi na lesníckom obvode. Prírodu som mala od malička rada. Vyrastala som na dedine a krásne spomienky mám aj na rodisko mojej mamky - Bystrú pri Mýte pod Ďumbierom. Tam som si vychutnávala krásu ihličnatého lesa, ktorý mi u nás na „dolniakoch“ chýbal. A nakoniec o mojom povolaní rozhodla aj tak náhoda. Na gymnáziu boli mojimi obľúbenými predmetmi biológia a matematika. Lákalo ma génové inžinierstvo, pedagogika, ale aj lesníctvo. V tých časoch sme sa mohli prihlásiť len na jednu vysokú školu a ja som sa nevedela rozhodnúť. Prišiel na rad otcov poľovnícky klobúk, do ktorého som vložila tri lístky s vyvolenými profesiami. Otec aj mama to prežívali s veľkým napätím, ale nakoniec sa najviac tešil otec. Bolo rozhodnuté, na lístku bola lesnícka fakulta a  ja som si ju bez váhania napísala do prihlášky.

Čo máte na svojej práci najradšej?

K. Chválová: Na vysokej škole ma zaujímali skôr technické predmety. Mala som predstavu, že po ukončení štúdia sa budem venovať geodézii. No, ale človek mieni a život mení. Prišla revolúcia, zásadne sa zmenili podmienky umiestňovania absolventov a tak som začala pracovať na semenárskej výskumnej stanici LVÚ v Liptovskom Hrádku, odkiaľ aj pochádzam.

Počas štúdia som zakladanie lesa vnímala len okrajovo, ako jednu z mnohých skúšok. Teraz si však myslím, že neexistuje nič úžasnejšie ako vznik niečoho nového a jedným z mojich divov sveta sú biochemické a fyziologické procesy, ktoré prebiehajú v semienkach pri klíčení, pričom stačí úplne malý náhodný vplyv a všetko sa môže zmeniť. Preto ma najviac teší, keď dokážeme tie semienka „trochu oklamať“ a vytvoriť im také podmienky, že začnú klíčiť a rásť keď to potrebujeme my. Ozaj a kedy ste naposledy videli ako nádherne vyzerá záhon napr. ročného buka z plnovýsevu?

 

„Neexistuje nič úžasnejšie ako vznik niečoho nového a jedným

z mojich divov sveta sú biochemické a fyziologické procesy, ktoré

prebiehajú v semienkach pri klíčení“

B. Juríčková: Zmenu a voľnosť. V tejto profesii je veľmi málo stereotypu. Keď som pracovala ako pestovateľka na lesnej správe tešilo ma, že sa nám podarilo zalesniť holiny a po rokoch som videla ako kultúra rastie. Bol to naozaj dobrý pocit. Výsledok práce sme videli na vlastné oči a pritom každý porast bol niečím iný. Vo funkcii riaditeľky pôsobím už tretí rok a každý deň prinesie niečo nové. Spoznávam stále nových ľudí a riešim vždy iné úlohy. Je to práca dosť náročná, dynamická, ale mne osobne to veľmi vyhovuje.

Je podľa vás nejaký rozdiel v tom, ako vykonávajú prácu pre les a v lese muži a ženy, ako k svojej práci lesníci a lesníčky pristupujú, ako prejavujú svoj vzťah k lesníckemu stavu, k závodu, podniku?

K. Chválová: Myslím si, že nie je. To, ako človek pristupuje k svojej práci, prípadne k lesu nezávisí od pohlavia, ale od toho, aký je a aký má k svojej práci vzťah. Či svoju prácu vníma ako poslanie alebo ako nutnosť niečím sa živiť.

B. Juríčková: Myslím si, že zásadný rozdiel nie je. Ako každá iná profesia, aj táto si vyžaduje profesionalitu, zanietenie a pozitívny vzťah. To však s pohlavím nemá nič spoločné. Je to otázka charakteru.

Ako vnímajú muži v štátnom podniku LESY SR svoje kolegyne? Dávajú najavo možno aj podvedome určitú nadradenosť, alebo naopak, bývajú voči svojim kolegyniam ohľaduplnejší a galantnejší, ako keď vystupujú voči kolegom – chlapom? Spomeniete si aj na konkrétne príklady zo života?

K. Chválová: Zásada, ktorú ešte niektorí z nás zažili na škole, že žena, koza a breza do hory nepatria, je už dávno prekonaná. Breza je mimoriadne zaujímavou drevinou na zalesňovanie ťažko zalesniteľných plôch (čo potvrdzuje aj dopyt po nej) a mnohí kolegovia mi určite dajú za pravdu, že žena-kolegyňa dokáže pozitívne ovplyvniť „drsnosť“ mužského kolektívu a vie si pri tom riadne zastať aj chlapskú robotu.

„Väčšina mužov má k ženám pozitívny vzťah a preto si svoje kolegyne vážia.

Vedia, že ženy majú väčší zmysel pre poriadok a detail, čo pri zadávaní úloh

aj patrične využijú. Práve preto sa v lesníctve ženy aj uplatňujú.“

B. Juríčková: Väčšina mužov má k ženám pozitívny vzťah a preto si svoje kolegyne vážia. Vedia, že ženy majú väčší zmysel pre poriadok a detail, čo pri zadávaní úloh aj patrične využijú. Práve preto sa v lesníctve ženy aj uplatňujú. Už dávno to nie je len profesia o horárovi s flintou. Čo sa týka nadradenosti kolegov, znova je to otázka charakteru. Niektorí si takýmto spôsobom riešia vlastné komplexy a doslova sa tešia tomu, keď môžu svoju mladšiu kolegyňu dostať do rozpakov. Také niečo určite zažila každá lesníčka hlavne na začiatku svojho pôsobenia. Musím ale poznamenať, že väčšina mužov sa k nám správa galantne a niektorí nedajú na nás dopustiť.

Ste riaditeľky. Ako znášajú vaši spolupracovníci skutočnosť, že im šéfuje žena? Myslíte, že ženy – riaditeľky to majú v našom podniku ťažšie ako muži – riaditelia?

K. Chválová: Niekedy sa smejem, že to radšej nechcem vedieť. Už som sa samozrejme stretla aj s negatívnymi postojmi, no zrejme to závisí od typu človeka (nechcem povedať, že chlapa). Svojich kolegov si veľmi vážim ako odborníkov, s hlbokými špeciálnymi vedomosťami, ktorí sú stopercentní profesionáli a pre ktorých je povolanie záľubou. Snažím sa plne rešpektovať ich názory, aj keď občas musím presadzovať určitý komplexný nadhľad. Verím však, že ten rešpekt je vzájomný. A čo sa týka toho, či ženy - riaditeľky to majú ťažšie? Neviem to posúdiť, nakoľko náš OZ je špecifický a jedinečný, preto mi je ťažko sa porovnávať.

B. Juríčková: Prvú otázku by ste mali položiť mojim spolupracovníkom. Ja by som bola tiež zvedavá na ich odpovede. Ja to momentálne vidím tak, že si už zvykli. Alebo sa mýlim? Na tú druhú otázku by som odpovedala takto: ženy – riaditeľky to majú v našom podniku ťažké, rovnako ako muži – riaditelia.

Spomeniete si na nejaké príhody, kedy vám skôr pomohlo v rozhodovaní a presadzovaní vašich rozhodnutí, že ste príslušníčkou nežného pohlavia a naopak, kedy ste si povedali, že všetko by bolo jednoduchšie, keby ste boli mužom?

K. Chválová: Ani nie. Zvyknem vravieť, že keď máte päť rokov sto spolužiakov a šesť spolužiačok, tak sa to musí nejakým spôsobom prejaviť. Mám rada jasné a priamočiare jednanie, ktoré je typické skôr pre mužské myslenie a nesnažím sa vedome využívať, že som žena. I keď objektívne musím priznať, že niekedy niektoré situácie vyriešim a zvládnem oveľa lepšie práve vďaka tomu, že som žena. Jednou z dobrých vlastností žien je, že keď ide o „dobrú vec“ netrpia až tak „ješitnosťou“ (páni prepáčte) a skôr vedia prehodnotiť situáciu, zmeniť názor alebo priznať chybu bez toho, aby sa ich to dotklo.

B. Juríčková: Neviem ako sa rozhodujú muži, ale ja na základe informácií a argumentov. Snažím sa riešiť veci profesionálne a nikdy som sa nad tým nezamýšľala, či je to ženské alebo mužské riešenie. Ale pár krát som si už povedala, že by to bolo jednoduchšie, keby som bola muž. Napríklad, keď som ráno nemala ožehlenú košeľu, alebo keď bola prázdna chladnička.