(Ne)tušené súvislosti

Ján MIČOVSKÝ

Oblasť „public relations“, či pekne po slovensky - práca s verejnosťou, pomaly stráca punc čohosi neobyčajného a stáva sa regulárnou súčasťou našej práce. Je dobre, že LESY SR, ako najvýznamnejší „hráč“ slovenského lesníctva tento trend úspešne zachytili. Na otvorenej scéne to oceňujú nielen priaznivci podniku, ale i jeho kritici. Poviete si – fajn, no z toho nevyžijeme. Omyl! Sociológovia hovoria niečo iné: Ekonomická výkonnosť spoločnosti je v príčinnej súvislosti s jej kultúrnou úrovňou. Ešte raz a úplne jasne: vysoká kultúrna úroveň nie je sprievodným javom vyspelých ekonomík, ale naopak - ich príčinou! Šokujúce zistenie, však? Jeho podstata spočíva v tom, že po dosiahnutí určitej úrovne spoločnosť už nie je schopná zabezpečiť prírastok svojej ekonomickej výkonnosti výlučne prírastkom vedeckého a technického pokroku. Vzniká tu potreba odhaliť a pomenovať niečo, čo nemožno jednoducho vtesnať do pracovných náplní, či direktívnych príkazov. Tým „niečím“ je bohatstvo vnútorného sveta každého z nás a z neho vyplývajúci pohľad na svet tých ostatných. Tento pohľad, či skôr nadhľad je pre rozvoj každej spoločnosti dôležitejší ako sa všeobecne predpokladá. Viac ako čísla na výplatnej páske, ho ovplyvňuje počet prečítaných kníh, precestovaných krajín, navštívených divadiel, poskytnutej pomoci. Teda naša vzdelanosť, rozhľadenosť a súcitnosť. Alebo – kultúrnosť. Je nepochybné, že s vidinou slušného zárobku dokážeme urobiť nemálo. Ak máme nad sebou náročného šéfa dokážeme pravdepodobne ešte viac. No ak cítime, že naša práca má aj iný ako bezprostredný ekonomický zmysel a stotožníme sa s jej nadčasovými cieľmi dokážeme najviac. Toho sme schopní predovšetkým vďaka kultúrnosti. Kultúrne bohatstvo jednotlivca sa transformuje na reálne materiálne hodnoty spoločnosti. Kruh sa uzatvára...

Viem, ono to tak prostučké nikdy nebude. Ak napríklad niekto zainvestuje 200 tisíc do rekonštrukcie kúpeľne, to ešte neznamená, že „už má zainvestované“ aj do svojej kultúrnosti a nevyvezie kachličky z búračky na divokú skládku do lesa. Je tu však istá štatistická nádej, že ten, kto prešiel „rukami lesného pedagóga“, či lesným náučným chodníkom, bude konať inak. Ba čo viac – lepšie porozumie lesu i našej práci v ňom. Z nezaujatého konzumenta lesa, prípadne z bezbrehého kritika všetkého lesníckeho sa stane náš sympatizant a spojenec. S ním a vďaka nemu sme schopní urobiť pre lesy viac. Tu niekde je zmysel práce s verejnosťou. A nepochybne aj zárodok onej kýženej kultúrnej úrovne spoločnosti, ktorá má prekvapivú schopnosť stať sa motorom jej ekonomickej výkonnosti. A to nielen v lesníctve.