Žena - lesníčka

Viera PETRÁŠOVÁ

Napriek tomu, že situácia v lesníctve z rodového pohľadu už nie je taká nepriaznivá pre ženy, ako keď som začínala v roku 1980 svoju profesionálnu dráhu tak, nie je určite ešte v pozícii rovnosti príležitostí. Ak už, ale môžem vyjadriť svoj názor k tejto problematike sme o krok ďalej. A ešte len budeme, keď nám v práci táto problematika ani nenapadne, prípadne len vo vzťahu ku materstvu a určite aj ku uznaniu, že sa s mužmi dobre dopĺňame.

V úvode mi hneď napadlo niekoľko otázok. Prečo by sme sa mali vyjadriť k problematike rodovej rovnosti? Prečo od našich žien počúvam, že to máme ťažšie než muži a predsa sa nestretávam s tým, že sa svojej kolegyne zastanú? Sme diskriminované? Máme byť feministkami bojujúcimi za svoje práva? Alebo si uvedomíme, že sme tie, ktoré chcú rovnosť príležitostí. Nič iné ako to, že máme právo na príležitosť ako každý, keď naša kvalifikácia, naše zručnosti a naše vedomosti sú na tej istej úrovni.

Inšpirácia z Nemecka

Som predsedníčkou Združenia lesníčiek. Patrí mi preto vysvetliť dôvody pre založenie združenia. Napriek tomu, že sme združenie založili v roku 2000 jeho základy začali vznikať v roku 1994. V tomto roku som sa stretla s nemeckým expertom, ktorý mi rozprával o svojej dcére lesnej inžinierke. Ona patrila medzi nemecké lesníčky, ktoré zakladali svoju organizáciu. Príčiny, prečo vznikla táto organizácia, boli spojené s osobitosťou role žien v rodinnom a pracovnom živote. Ide najmä o obdobie, keď sa ženy starajú o svoje deti, či už cez rodičovskú dovolenku alebo keď majú skrátenú alebo upravenú pracovnú dobu kvôli starostlivosti o deti alebo rodičov. Vtedy najmä potrebujú nestratiť kontakt so svojou odbornou prácou a cez vzdelávacie akcie združenia si udržujú neustále svoju odbornú úroveň. Pritom v Nemecku sú tieto vzdelávacie akcie daňovo zvýhodnené ako súčasť celoživotného vzdelávania. Samozrejme, že bolo ich šikovnosťou, že dokázali zabezpečiť nielen lesnícke odborné akcie, ale napr. aj prednášky ku sociálnemu a pracovnému právu, ku projektovej práci cez štrukturálne fondy atď. Aby sme oboznámili s ich prácou podarilo sa mi ako členke predstavenstva Slovenskej lesníckej komory presadiť v roku 1995 I. medzinárodné stretnutie žien lesníčok, ktoré sa konalo u nás s pomocou vtedajších riaditeľov štátnych lesných podnikov. Prišli k nám kolegyne z Čiech, Nemky a Ukrajinky. Založili sme tradíciu odborných medzinárodných stretnutí žien lesníčok, ktorá trvá dodnes. Naše kolegyne organizované v Slovenskej lesníckej komore tiež v letnom období organizujú tieto stretnutia. Už z pôsobenia v komore a neskôr na lesníckej sekcii v Bratislave som pochopila, že komora môže len výnimočne získať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu na projekty. Omnoho jednoduchšie je to pre občianske združenie (sú nim odborári-KOZ, Slovenský poľovnícky zväz, naši vlastníci lesnej pôdy sa tiež združujú ako občianske združenie), a preto som predniesla svoj návrh niektorým kolegyniam a založili sme Združenie lesníčiek. Našu činnosť sme začali akciami pre deti a to organizovaním najskôr regionálnych lesníckych hier a od roku už celoslovenských lesníckych hier. Tieto sa uskutočňujú doteraz a tohto roku sa už bude konať VI. ročník Celoslovenských lesníckych hier. Akcie pre deti zabezpečovaním ich výchovy k láske k prírode formou pomoci vedúcim krúžkom – dobrovoľníkom sa stali však jediné, ktoré finančne združenie podporuje. Ide o spomínané lesnícke hry, detskú fotografickú súťaž Zelený objektív a spoločnú akciu poľovníkov, redakcie Halali, lesníkov a prírodovedných krúžkov Deti prírode. To sú súčasné aktivity nášho združenia. Som hrdá, že tieto akcie si zobrali za svoje mladí ľudia, ktorí ukončili lesnícku alebo ekologickú fakultu a každý rok ich zorganizujú. Čo sa týka akcií ku rovnosti príležitostí tieto sa nám nedarí zabezpečiť. Moje kolegyne, myslím tým, v lesníctve všeobecne, nemajú záujem využiť možnosti získať projekty, ktoré im poskytuje združenie ako právnická osoba už so svojou viacročnou pozitívnou históriou a pomáhať si poradenstvom alebo vzdelávacími aktivitami. Tie by mohli byť financované z rôznych grantov. Tí, ktorí pracujeme pre združenie už nemôžeme zabezpečovať aj iné aktivity a najmä ak sa stretávame s negatívnymi postojmi našich kolegýň. Veľká možnosť ďalšieho rozvoja tohto združenia je práve v medzinárodnej spolupráci, keď v súčasnosti sa v EÚ preferujú siete organizácií. Vďaka odborným stretnutiam európskych lesníčok je možné už nadviazať na túto činnosť. Dá sa však pomôcť len tomu kto to chce a treba tomu najmä spočiatku veľa obetovať. Treba akceptovať aj ten fakt, že mojim kolegyniam stačí, keď sa raz do roka stretnú a pripravia pre nás ostatné, cenné odborné akcie vždy v inom regióne Slovenska. Takže toto je možno odpoveď na moju otázku, prečo s mojimi kolegyňami, keď sa rozprávam počúvam, že sú tiež diskriminované, ale hneď aj sami vedia odpoveď, že aj tak s tým nič nespravia. Pritom snaha mať rovnosť šancí by mala byť ich prioritným záujmom.

Legislatíva proti diskriminácii

Dotkla som sa problematiky diskriminácie. Možno niektorí čitatelia už zachytili, že ja som sa súdila kvôli diskriminácii so svojim zamestnávateľom, sama som sa zastupovala a vyhrala som súdny spor. Bolo to už publikované v televízii, v Slovenskom rozhlase, ale aj v rôznych iných médiách. Môj problém bol veľmi jednoduchý. V roku 2000 po mojom návrate s Bratislavy, kde som pôsobila vo funkcii Generálnej riaditeľky Lesníckej sekcie MPSR, som mala problémy s pracovným zaradením a tak som išla do súťaže o projekty štátneho výskumu. Uspela som a keď takmer po dvoch rokoch už konečne aj bolo riešenie projektu aj finančne na Lesníckom výskumnom ústave Zvolen zabezpečené rozhodol vtedajší štatutárny zástupca ústavu o tom, že projekt nebudem riešiť ja, ale iný riešiteľ. Keďže mi zahatil môj ďalší odborný a platový postup a tiež mi hrozilo prípadné prepustenie pre nadbytočnosť, rozhodla som sa postupovať presne podľa Zákonníka práce. Na súde nedokázal zamestnávateľ, že postupoval rovnako voči všetkým zamestnancom a že ma nediskriminoval. Predložené dôkazy z jeho strany dokazovali úplný opak. Preto som súd vyhrala. Tento postup je platný aj teraz. Pri súdnom procese mi veľmi pomáhali vedomosti, ktoré mám v oblasti ľudských práv vďaka mojej práci o ženskej problematike a cenné rady kolegýň-odborníčiek v tejto oblasti.

Naša súčasná legislatíva umožňuje účinnú ochranu zamestnancov, lebo na súde musí dokazovať zamestnávateľ, že nediskriminuje a nie zamestnanec. Obdobný postup však pomohol aj v Nórsku ženám, keď bol prijatý zákon o rodovej rovnosti a podľa neho je zamestnávateľ povinný dokázať, že ženu nediskriminuje. Okrem toho tam majú vytvorené tiež špeciálnu pozíciu ombudsmana pre ženy. Presadenie žien v histórii bolo vždy najmä vďaka mužom. Oni prijímali pre vyšší počet žien v politike napríklad kvóty pre povinné umiestnenie žien na kandidátkach. Ide v tomto prípade o pozitívnu diskrimináciu. Aj ja som sa s ňou stretla. Ak by sme si urobili analýzy ako boli prijímaní na lesnícku fakultu aj moji spolužiaci v 70-tych rokoch tak si musíme spomenúť, že prednosť mali „Východniari“. To je klasický príklad pozitívnej diskriminácie, ako sa snažili vtedajší národohospodári zabezpečiť absolventov pre východné regióny Slovenska a obdobne to bolo po ukončení lesníckej fakulty. Žien vtedy prijímali do ročníka okolo 10. Existovali smerové čísla a my sme ich brali na vedomie. Určite, že neboli spravodlivé, ale rešpektovali sme výsledky aj v tom počte žien. Dnes je situácia už iná a študentov nevyberajú podľa regiónov, ale opäť počúvame o rozdieloch medzi regiónmi. A ako to chceme riešiť? Pozitívna diskriminácia sa teraz nepáči Bratislavčanom, ale môžeme my zato, že všetky úrady štátnej správy a finančné riadenie sú tam? Máme všetci odísť z vidieka? Nechceme mať udržiavanú krajinu? O tomto budeme vedieť diskutovať a o rodovej rovnosti nie? Aký je rozdiel v uplatňovaní pozitívnej diskriminácie?

Bez rodového hľadiska

Všetky doterajšie reformy po roku 1990 nezobrali do úvahy rodové hľadisko. Nikto u nás neprehodnocuje ako dopadne reforma na mužov a ako na ženy. Máme vytvorenú pracovnú segregáciu, keď určité povolania vykonávajú väčšinou ženy. Tieto sú charakterizované nízkou mzdou a ešte v tomto období som počula v rozhlase jedného poslucháča, že je to správne, lebo muž je živiteľ rodiny, a preto nemôže vykonávať také povolanie. Myslím, že by sme to mohli hovoriť najmä vo vzťahu ku ťažkej manuálnej práci, aj keď práca lesných robotníčok v pestovnej činnosti je určite veľmi ťažká. Viem prečo je to tak. Ja sama som si ju profesionálne vyskúšala.

V súčasnosti však, keď väčšina pracovných pozícií  z hľadiska riadenia a manažmentu predstavuje výkon duševnej práce v kancelárii a počet týchto pozícií stále rastie treba sa zamyslieť nielen z hľadiska regionálnej pozitívnej diskriminácie, ale aj rodovej pozitívnej diskriminácie. Aký je teda vlastne rozdiel medzi absolventmi lesníckej fakulty a absolventkami lesníckej fakulty? Z pohľadu odbornosti žiadny, iba v tom, ako sme sa za tie roky odborne vyprofilovali. Mali sme rovnaké vzdelanie a určite v získavaní ďalšej odbornosti nerozhodovala naša manuálna schopnosť.

Ak dnes počúvame od politikov EÚ o rovnosti príležitostí v rodovej oblasti treba si uvedomiť, že názory odborníkov vychádzajú najmä z ekonomických analýz. Ženy u nás, ale aj v iných krajinách majú v niektorých odvetviach vyššie vzdelanie a získané viac ďalších zručností ako muži. Bez možnosti ich využitia sú zbytočné a to si európski politici veľmi dobre uvedomujú. Je to veľký potenciál, ktorým chceme zvýšiť svoju konkurencieschopnosť. Nezanedbateľné je aj hľadisko príjmu do rodiny. Naše rodinné hospodárenie je vo väčšine európskych krajín závislé od dvoch príjmov. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú vo vyspelých krajinách najmä vo využívaní rôznych foriem pracovnej doby. Ženy využívajú viac skrátené formy pracovnej doby, prácu doma a tiež „ viacnásobné“ zamestnanie. Ide tu najmä v našich horských oblastiach mať možnosť získať príjem z práce na pôde, v lese, poskytovaním ubytovania, službami pre občanov obce, ale aj turistov atď. Rovnosť príležitostí na pracovnom trhu núti v sociálne orientovaných krajinách povinnosť pre obec mať jasle, škôlku a napríklad aj školské autobusy. Ak si teda uvedomíme o čom tá rodová rovnosť je v tej EÚ tak asi zabudneme na pojem feminizmus, ale v popredí budeme mať slovo rodina a rovnosť. Potom aj ináč vyznie moja snaha presadiť činnosť Združenia lesníčiek aj programom pre rovnosť príležitostí.

Ja som sa však nevzdala pomáhať v prípade diskriminácie a to mužom aj ženám, lebo pozitívna diskriminácia nie je stále v poriadku. Svoje voľné kapacity po pracovnej dobe venujem najmä mojej práci pre Združenie žien Slovenska. Je to klasická ženská celoslovenská organizácia, kde ženy mi vyslovili dôveru a som ich predsedníčkou už 3 roky. Kvôli záujmu o prácu v tejto organizácii (nielen žien) sa nám podarilo získať projekty z Európskeho sociálneho fondu. Vďaka ním poskytujeme zadarmo vzdelávacie kurzy a sociálne poradenstvo vo Zvolene, v Hriňovej a v Detve pre všetkých záujemcov. Pre tých, ktorí sú kvôli príslušnosti k rodu diskriminovaní v zamestnaní alebo tiež pri prijímacích pohovoroch do zamestnania máme zriadenú právnu poradňu. Je možné prostredníctvom nej získať právnu pomoc a radu až po súdne konanie. Táto poradňa bude opäť vďaka grantu EÚ pre všetkých záujemcov k dispozícii v tomto roku a tiež na budúci rok. Našu poradenskú činnosť nevyužívajú len ženy, aj keď podiel medzi dopytovateľmi našich služieb je v prospech žien.

Ing. Viera Petrášová, CSc., pracuje v Národnom lesníckom centre, je predsedníčkom Združenia žien Slovenska a predsedníčkou Združenia lesníčiek