Horár bol nešťastný, že je stále v lese a nie doma pri žene, tak mu poradili aby vždy keď bude treba vystrelil a žena za ním ihneď dobehne.

Fungovalo to, ale v jeseni si horár zúfal: „Je ruja, všade sa strieľa a moja žena už tri týždne nie je doma !“.

 

Záujemca o horárovho psa sa opýtal: „Čo stojí ten pes?“ a horár na to: „Však som mu povedal, aby si sadol!“.

„Nie tak, ale koľko stojí?“, nástojil záujemca. „Asi tak dvadsať minút!“ odvetil horár.

 

„Kam ideš?“ opýtal sa kamarát horára, ktorý odvetil: „Na pivo!“ a kamarát na to:

„Ty ale vieš človeka bleskovo presvedčiť!“.

 

Horárovie malému Jankovi vlietla do otvorených úst veľká mucha a on ju prehltol. „Ježišmária, čo si teraz počneme?“ bedáka horárka, ale horár ju ukľudňuje:

„Neboj sa, nič sa mu nestane, hneď som mu dal za lyžičku prášku proti hmyzu“.

 

Oznamuje horárka manželovi: „Volala ti nejaká srnka, čo si ju vraj minule naháňal po lese, že v nej uviazlo pár tvojich brokov“.

 

„Asi bude náš horár v nemocnici dlho“ hovorí po návšteve jeho kamarát v krčme. „Je to s ním také zlé, hovoril si s lekárom?“ pýtali sa ostatní.

On im na to: „Nie, ale videl som tamojšie sestričky!“.

 

Mladý horár zaneprázdnený spracovávaním kalamity poslal frajerke telegram: „Ak budem môcť, tak v nedeľu prídem“.

 Obratom prišla odpoveď: „Budeš môcť, príď !“.

 

Vyčíta horárka horárovi: „Prečo nenosíš obrúčku ?“

na čo odvrkol: „Čo som poštový holub ?“

Zozbieral: Julo Burkovský