Pavol Králik

O výrobe elektriny, letanovských Cigáňoch i podivných desaťkorunáčkach

Dilemu potrebného a nepotrebného majetku riešime v štátnych lesoch už pätnásť rokov. Nájsť medzi týmito dvomi kategóriami jasnú hranicu v spleti meniacich sa zákonov, názorov, potrieb a napokon aj  ľudí je ťažké. Sú však chvíle keď sa táto dilema zo znôšky právnych predpisov a rozhodnutí premení na konkrétny osud. Tak ako nedávno v lesnom zákutí Slovenského raja, neďaleko Smižian.

Na pníku fotografia starej drevenej horárne. Okolo lúka s pokrivenými jabloňami, pomaly sa vracajúca lesu. Tu do roku 1997 stála horáreň na Lesnici. Čas zotrel väčšinu stôp, zo zarastených kameňov už nevyčítaš nič. Je tu však Ing. Vladimír KRÁLIK, kolega, ktorý na tomto mieste prežil sedemnásť rokov. Jeho rozprávanie postupne oživuje mĺkvy kút a zabudnutú lúku premieňa na živú lesnú samotu s peknou horárňou uprostred. Otec Pavol Králik tu slúži lesu 24 hodín denne, 365 dní v roku. Mamka na všetko dozerá, piati súrodenci rastú, šantia, pomáhajú. Nad horárňou stojí strmá Matka Božia (906 m n.m.). „Tá nás ochráni“ hovorieva otec... Do kostola je priďaleko. Chrám prírody všade navôkol...

Obrázky starého lesníckeho sveta

Ján MIČOVSKÝ

..nebol som tu od vtedy, ako to tu zbúrali ani jediný raz. Nedalo sa mi. Keby nie vás, ani neprídem... Keď sem v roku 1957 otca preložili z Helcmanoviec našli sme to tu vo veľmi zlom stave. Bola to v podstate robotnícka ubikácia bez vodovodu a elektriky. Otec však bol majster všetkých remesiel a premenil toto miesto na funkčný domov. Vybudovali sme si gravitačný vodovod, postavili kúpeľňu, komoru, hospodársku budovu, včelín, vysadili ovocné stromy. Nech k nám prišiel hocikto hocikedy vždy bolo všetko vzorne na svojom mieste...

Pekné, prečo sa však rodina s piatimi deťmi podujala prerábať takéto v podstate nepohostinné miesto?

Otec bol tvrdý chlap, niekedy počítal do dvadsiatich, no niekedy ani do troch a – bác, povedal čo si myslel. A tak to bolo aj s akýmsi straníckym funkcionárom, ktorého upozornil, že nemá svoje veci v poriadku. Otca si potom zavolal sám podnikový riaditeľ Roman a oznámil mu, že musí z Helcmanoviac preč. A ponúkol mu toto tu...

Naozaj ste tu žili bez elektriny?

No, nie celkom. Otec vybudoval na Lesnickom potoku jazero s trojmetrovým prepadom, namontoval dynamo a elektriku sme mali aspoň na svietenie a rádio. Ale nie vždy. Najmä v zime, keď jazero zamŕzalo sa svietilo len hodinku - dve a potom sa stavidlo zatvorilo, aby sa voda do druhého dňa nazbierala. V lete sme však naopak návštevy upozorňovali, aby nevypínali svetlo, lebo vyrobený prúd sa musel aj spotrebovať. Kvôli svetlu som sa však učieval radšej skoro ráno a zvyk nepracovať do noci, ale privstať radšej ráno mi ostal dodnes. Domácnosť však fungovala úplne normálne. Nikdy sa nestalo, že by sme ako deti mali niečo nepripravené, nenavarené, nepožehlené... A to mama nebola len domáca, ale starala sa aj o pstruhové rybníky, ktoré otec vybudoval v rámci výkonu „zveľaďovanie poľovníctva a rybárstva“. Chodievali sem rôzni hostia, no ak nemali povolenku s mamou sa veru nedohodli. Ryby sme nekŕmili drahými múčkami, ale pomletým odpadovým mäsom, ktoré sme chladili v mliekových kandliach ponorených v potoku. Mäso sme vozili z bitúnku na starom koníkovi, akého si otec po vyradení z ťažby zakaždým vykuríroval. V lete ťahal vozík, v zime sane. Otec na ňom jazdieval aj do lesa za prácou. No, a to mäso pre ryby sme mleli na mlynčeku, ktorý tiež poháňala voda.... Otec bol naozaj vynaliezavý. Ale inak sa tu ani nedalo. Napokon treba si uvedomiť dobu o ktorej je reč. Keď sme sem prišli „marmarošania“ veru ešte plavili drevo z Klauzov. To nebola žiadna idylka, ale robota o život...

Dnes ako by to ani nebolo... Prečo sa horáreň zlikvidovala?

Ľahká otázka, ťažia odpoveď. Keď sme sa v roku 1974 odsťahovali začalo to tu postupne upadať. Zakrátko tu ešte býval horár, no po ňom to začali obhospodarovať rôzni vandali. Ťažko to vraj bolo chrániť, nuž sa rozhodlo o zbúraní. No, povedzte, či by sa nám na takomto exponovanom mieste dnes nehodil služobný byt?! Alebo aspoň chata. Som presvedčený, že by sa dnes našli mladí ľudia, ktorí by sem prišli bývať a pracovať. Pravda, ak by sa im vytvorili primerané podmienky. Ale stálo by to za to, veď na takomto mieste slúži horár vlastne nepretržite. Pozrite, koľko je dnes krádeží v lese. Otec tu vládol tvrdou rukou a naozaj cez toto strategické miesto neprešlo bez jeho vedomia nič. Dal si so súhlasom riaditeľa vyrúbať aj kontrolnú linku, aby z okna horárne videl na obidve cesty. Ak nám niekto aj prekĺzol vedeli sme mu nadbehnúť a veru sa stalo, že sme ho aj „pod flintou“ odšikovali. Ani s letanovskými Cigáňmi nebol taký problém ako dnes. Ak z takej čučoriedkovej partie ktosi na otca vykríkol, sám vajda sa obrátil a jednu mu struhol... Dnes sa horári osadám radšej vyhýbajú. Ja ako letanovský lesník, keď mi hoci len lapák ukradli, som si zašiel do osady a vybavil to tak, že  sa dotyčný už v hore viac neukázal! Nikdy sa nestalo, že by niekto otcovi drevo bez papiera zobral. Je pravda, že dostal obyčajne o meter – dva viac, ako zaplatil, no za to musel čosi pre les urobiť – vyčistiť priepust, odrážky, alebo priviesť kameň na hrádzu...

Nie sú to predsa len trocha zidealizované spomienky? Veď o tých rokoch sa skôr hovorí, že horári sedeli v krčme a hora im rástla...

Viem o čom hovorím! Celý život som pracoval v lesnej prevádzke a svoju prácu som často porovnával s prácou otca. A niekedy som sa pred ním aj zahanbil. Raz sa už ako dôchodca vybral trabantom zaspomínať na svoj obvod. Na ceste ho zastavil lesník, že ďalej neprejde, lebo chlapi robia prebierku a cesta je teraz zarúbaná. Otec mi vytkol, že takéto čosi sa nemohlo voľakedy stať – chlapi by domov neodišli skôr, kým by cestu neuvoľnili. A keď som spomenul toho trabanta, tak ešte jedna vec. Otec na staré kolená rád svoj obvod občas navštívil. Už ho však tie kolená veľmi nedržali a tak zašiel trabantíkom aspoň kus po ceste. No keď ho raz ochranári vyháňali, viac tam už nešiel. Azda by sme pre tých, čo celý život strávili vo svojom lese mali mať výnimku... A s tou pijatikou to celkom tak nebolo. Nie, žeby sa nepilo, ale to, že sa o horároch tradovalo, že iba v krčme sedia malo svoje vysvetlenie: raz do mesiaca sa všetci z polesí zišli na závode s uzávierkou a takto skončili kde inde ako v krčme. To videl každý. Ale to, ako pracovali a žili celý mesiac na samotách, to už poznal málokto...

Ako ste dochádzali do školy?

Na bicykli do Smižian, deväť kilometrov tam, deväť naspäť. Aj v zime, lebo cesta sa prehŕňala. Bolo treba aj dvoje rukavíc... A neskôr, keď som už chodil do Zvolena, tak najrýchlejšia cesta domov bola rýchlikom do Dediniek a potom krížom cez Geravy pešo za tri hodiny cez les. O strachu nemohlo byť ani reči, horu sme mali všade naokolo a hoci lesníkom som sa zo súrodencov stal iba ja, nik z nás sa jej nebál. Lesná múdrosť mala rôzne podoby. Napríklad, ak sa mi stalo, že som postrieľal zver a nevedel ju dohľadať, prišiel som domov a otcovi som musel podrobne vyrozprávať kde som strieľal, ako stála zver, ako značila, ktorým smerom odbehla. Otec to vypočul a napokon povedal – bude ležať tam a tam. A obyčajne tak aj bolo! Poľovačka patrila k životu a priznám sa, že prvú povolenku som videl až keď som nastúpil po škole za lesníka v Letanovciach. Kto žil v lese, ten aj poľoval...

Vaša pracovná kariéra mala logickú postupnosť – od lesníka, cez technológa, vedúceho výroby až po hlavného inžiniera. Napriek častým organizačným zmenám a personálnym pohybom ste ostali štátnym lesom verný, a to aj za cenu ďalekého dochádzania v posledných rokoch....

Pekne ste si zapamätali moje funkcie, ale v tom nie je podstata. Azda by som sa uchytil aj v súkromných lesoch, ale mne to naozaj nikdy nenapadlo. Celý môj život bol spojený so štátnymi lesmi. Myslím, že pre lesy niet lepšieho správcu ako je štát. Slabinu to však má - v nás ľuďoch. Ťažko sa o tom konkrétne hovorí, ale niektorí sa nesprávajú ako štátni zamestnanci. Čo si napríklad treba myslieť o tých, ktorí si dajú od súkromníkov zaplatiť za každý kubík 10 korún?! A sú takí, verte! No treba sa na vec pozrieť aj opačne - či vytvárame pre ľudí dostatočné sociálne zázemie. Treba im, najmä mladým, trocha materiálne pomôcť a potom nebude treba búrať ani staré horárne. Verte, že by na tom štátne lesy len získali...

Váš syn - absolvent strednej a v roku 2003 i vysokej lesníckej školy – tiež nepracuje v štátnych lesoch...

Hľadal si zamestnanie kde sa dalo a ja som mu veru žiadne cestičky nerobil. Uchytil sa najprv súkromne v pestovných prácach, neskôr po tatranskej kalamite začal pracovať ako preberač dreva. Zvykol si už na istú voľnosť a myslím, že by dnes do štátnych lesov už veľmi nechcel. Má pocit, že to, čo ponúkame, nie je veľmi isté. Je to škoda, lebo pravda by mala byť presne opačná: budúcnosť nášho podniku stojí predovšetkým na mladých ľuďoch. Ale niečo pre to musíme ešte urobiť!

Vladimír Králik je nenapraviteľný zástanca štátneho vlastníctva lesov. O to viac ho máta spomienka zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď rýchle reprivatizovanie lesov bolo politickým imperatívom doby. Vtedy bol svedkom scény, ako sa jeden z predstaviteľov štátneho podniku ospravedlňoval vlastníkom lesov za to, že sme v nich hospodárili.

„Za čo sme sa im mali ospravedlňovať?!! Za to, že sme v lesoch poriadne hospodárili a že sme aj tie ich zveľadili?!! A napokon - my sme im lesy nezobrali! Myslím preto, že nebolo v poriadku ani to, že nás zákon označil ako povinnú osobu. Tou mal byť niekto iný...!“

Doba, keď verejnosť bude mať jasno v tom, že štátne lesy nikdy neboli združením bezohľadných hospodárov sa priblížila na dosah. Uznanie za to, že sme sa lesníckemu poslaniu nikdy nespreneverili (hoci sa dalo aj lepšie, ale to sa dá vždy) patrí mnohým. Nepochybne aj Vladimírovi Králikovi. Človeku, ktorého optimizmus ma sprevádzal ešte dlho potom ako sme sa rozlúčili.

 

Horáreň Na Lesnici